„Pozor, letím! Som rýchlejší ako vietor!“ kričal malý veveričiak Filip a preskakoval z jedného pňa na druhý. Lesné ihrisko bolo plné smiechu. Slnko svietilo, vtáčiky spievali a vzduch voňal po čerstvom ihličí. Filip sa cítil neporaziteľný.
Jeho najlepšia kamarátka, jazvečica Ela, sedela na lavičke a skladala si z kamienkov vežu. „Filip, dávaj pozor!“ zavolala naňho, keď videla, ako sa rúti k veľkému dubu bez toho, aby sa pozeral pred seba.
Ale Filipa hnala radosť z behu. Obzrel sa dozadu, aby skontroloval, či ho niekto dobieha, a vtom sa to stalo.
BUM!
Ozval sa tupý náraz. Filip v plnej rýchlosti narazil čelom do nízkeho konára, ktorý si nevšimol. Odrazil sa, dopadol na mäkký mach a chytil si hlavu labkami.
„Jau! To bolelo!“ zasyčal a pevne zavrel oči.
Ela k nemu okamžite pribehla. „Filip! Si v poriadku? Povedz niečo!“
Filip chvíľu ticho sedel, potom pomaly otvoril jedno oko, potom druhé. Znel prekvapene. „To bolo zvláštne, Ela. Videl som ohňostroj. Alebo také malé blesky a hviezdičky. Všade okolo mňa. Ale veď je pravé poludnie a slnko svieti, tak odkiaľ sa vzali?“
Ela sa pozrela na oblohu. Žiadne hviezdy tam neboli, len modrá obloha a pár bielych obláčikov. „Asi sa ti to len snívalo, lebo si si silno udrel hlavu. Poď, zájdeme za doktorom Ďateľom. On vie o hlavách všetko, veď do stromov ťuká celý deň.“
Filip prikývol, hoci sa mu svet ešte trochu točil. Pomaly kráčali k bútľavému stromu, kde mal ordináciu pán doktor Ďateľ. Bol to ten najmúdrejší lekár v lese.
Keď vošli dnu, doktor Ďateľ si práve čistil okuliare. „Vitajte, mládežníci. Čo vás privádza? Dúfam, že nie ďalší pokus o lietanie bez krídel,“ zažartoval a nasadil si okuliare na zobák.
„Filip narazil do konára a hovorí, že videl hviezdičky,“ vysvetlila Ela a pomohla veveričiakovi sadnúť si na vyšetrovací stolík. „Ale žiadne hviezdy na nebi nie sú.“
Doktor Ďateľ prikývol a jemne prehmatal Filipovi čelo. Našiel tam malú hrču. „Hm, klasická zrážka s dubom. Dub je tvrdý, hlava tiež, ale dub vyhral. Povedz mi, Filip, tie hviezdičky boli farebné? Alebo len také biele záblesky?“
„Boli biele a strieborné! Tancovali mi pred očami, hoci som ich mal zavreté,“ opisoval Filip a stále si šúchal hlavu. „Pán doktor, mám v hlave kúzelníka? Alebo som si rozbil oči?“
Doktor sa zasmial hlbokým, upokojujúcim smiechom. „Neboj sa, Filip. Nemáš v hlave kúzelníka a oči máš v poriadku. To, čo sa stalo, je čistá veda. A je to veľmi zaujímavé. Chcete vedieť, ako to funguje?“
Obaja kamaráti horlivo prikývli. Doktor Ďateľ vytiahol zo zásuvky model hlavy z dreva, ktorý sa dal otvoriť, a vedľa neho položil misku s hustým pudingom.
„Predstavte si,“ začal doktor, „že vaša lebka – tá tvrdá kosť pod kožou – je ako táto pevná miska. A váš mozog, ktorý je vnútri, je ako tento puding. Mozog nie je prilepený k lebke napevno. Pláva v takej špeciálnej tekutine, aby bol chránený, ako keď dáte vajíčko do vody.“
Ela sa zvedavo pozrela na puding. „Takže keď Filip narazil, puding sa zatriasol?“
„Presne tak!“ zvolal doktor Ďateľ. „Keď hlava prudko narazí, mozog sa vnútri tekutiny pohne a narazí do steny lebky. A teraz prichádza tá záhada s hviezdami. Deti, kde máme oči?“
„Vpredu na tvári!“ vyhŕkol Filip.
„Správne. Ale viete, kde je tá časť mozgu, ktorá spracováva to, čo vidíme? Kde sa vyrába obraz?“
Filip a Ela pokrútili hlavami.
Doktor Ďateľ poklepal po zadnej strane drevenej hlavy, presne nad krkom. „Tuto. Vzadu. Volá sa to zrakové centrum. Oči sú len kamery, ktoré pošlú správu dlhými káblikmi – nervami – až dozadu do mozgu. Až tam, v zadnej časti hlavy, si mozog povie: 'Aha, to je strom!' alebo 'Aha, to je Ela!'.“
„Aha!“ zvolala Ela. „Takže oči sú len poslíčkovia.“
„Výborne, Ela. A teraz si predstavte, čo sa stalo Filipovi,“ pokračoval doktor a vzal do krídla zväzok farebných šnúrok, ktoré predstavovali nervy. „Keď Filip narazil čelom, náraz sa preniesol celou hlavou ako vlna na rybníku. Táto vlna otriasla aj zadnou časťou mozgu, kde býva zrak.“
Doktor Ďateľ potriasol zväzkom šnúrok. „Tieto nervy sú zvyknuté len na jednu prácu – hlásiť svetlo a obraz. Keď nimi náraz zatrasie, popletú sa. Nevedia povedať 'au, bolí ma to' alebo 'zatatriasol som sa'. Ony vedia povedať len jediné: 'Svetlo! Vidím svetlo!' Aj keď tam žiadne svetlo nie je.“
Filip otvoril ústa dokorán. „Takže môj mozog si myslel, že vidí svetlo, ale v skutočnosti to bol len otras?“
„Presne tak, Filip. Tvoj mozog sa nechal oklamať. Ten náraz podráždil nervové bunky vzadu v hlave a tie zo zvyku vyslali signál, že vidia záblesk. Preto si videl hviezdičky, hoci si mal zavreté oči. Je to ako keď niekto zazvoní na zvonček pri dverách omylom, lebo doňho narazil lakťom. Zvonček zazvoní, aj keď návšteva neprišla.“
Ela sa zamyslela. „To je ako keď minule fúkal silný vietor a rozozvučal zvony na veži, hoci za povraz nikto neťahal.“
„Skvelé prirovnanie, Ela!“ pochválil ju doktor. „Vietor bol ten náraz a zvonenie boli tie tvoje hviezdičky.“
Doktor Ďateľ potom podišiel k chladničke a vytiahol vrecúško s ľadom zabalené v utierke.
„Ale pozor, moji malí vedci,“ zdvihol doktor varovne krídlo. „To, že vieme, ako to funguje, neznamená, že to máme skúšať! Mozog je veľmi dôležitý a jemný. Tieto hviezdičky sú varovným signálom, že otras bol silný. Keby si ich videl dlho, alebo by sa ti točila hlava a bolo by ti na zvracanie, museli by sme volať záchranku. Ale keďže už hviezdy zmizli a vieš mi povedať, koľko prstov ukazujem,“ doktor zdvihol tri perá, „zdá sa, že to bude len hrča.“
Filip sa pozrel na perá. „Vidím tri perá. A už žiadne hviezdy.“
„Výborne. Takže, tu máš ľadový obklad. Prilož si ho na hrču, aby nenarástla do veľkosti tenisovej loptičky. A ty, Ela, dohliadni naňho, nech si sadne do tieňa a aspoň hodinu nebehá. Mozog si potrebuje oddýchnuť, aby sa ten 'puding' vnútri upokojil.“
Filip si priložil chladivý obklad na čelo. Bolo to príjemné. „Ďakujem, pán doktor. Už chápem. Oči sú vpredu, ale obraz sa robí vzadu. A keď sa to vzadu zatrasie, urobí to blesk.“
„Máš za jednotku, Filip. A nezabudni,“ žmurkol na nich doktor Ďateľ, keď ich vyprevádzal z dverí, „najlepšie hviezdy sú tie, ktoré sledujeme v noci na oblohe ďalekohľadom, nie tie, ktoré si vyrobíme nárazom do stromu.“
Filip a Ela vyšli von. Filip kráčal pomaly a opatrne.
„Vieš, Ela,“ povedal Filip, keď si sadli pod bezpečnú vŕbu, „je to vlastne super, že naše telo má taký systém. Aj keď to bolí, aspoň viem, že mi fungujú kábliky v hlave.“
„To áno,“ zasmiala sa Ela a podala mu fľašu s vodou. „Ale nabudúce, keď budeš chcieť vidieť hviezdy, stačí mi povedať. Počkáme do večera. Je to oveľa bezpečnejšie a bolí to menej.“
Filip sa usmial a ľad si pridržal na čele. „Dohodnuté. Dnes už žiadne experimenty s hlavou. Dnes budem len pozorovať, ako rastie tráva. To je pre môj zrakové centrum v zadnej časti hlavy oveľa jednoduchšia práca.“
A tak tam sedeli, dvaja kamaráti, a zatiaľ čo Filipova hrča pomaly spľasla, obaja premýšľali o tom, aký je mozog úžasný a zložitý stroj, o ktorý sa treba dobre starať.