Obláčik Chĺpik sa nudil. A keď sa malý obláčik nudí, je z toho celý priesvitný. Slniečko cezeň presvitalo ako cez tenký papier a jemu sa to vôbec nepáčilo. Chcel byť veľký, hustý a dôležitý. A hlavne, chcel sa hrať!
„Hej! Je tu niekto na naháňačku?“ zavolal do modrého ticha. Nikto sa neozýval. Pod ním sa zelenal les a trblietala sa rieka, ale na obrovskej nebeskej lúke bol úplne sám.
Zrazu začul veselý smiech. Z diaľky sa k nemu kotúľala celá skupinka bielych chumáčikov. Vyzerali ako kopa našuchorenej vaty alebo ako stádo veselých ovečiek. Poskakovali hore-dole, akoby tancovali na neviditeľnej trampolíne.
„Hurá, kamaráti!“ potešil sa Chĺpik a rozbehol sa k nim. „Zahráme sa na schovávačku? Alebo na vodnú vojnu? Mám v sebe nazbieraných pár kvapiek!“
Najväčší z chumáčikov, ktorý vyzeral ako baran s veľkými rohmi, sa zasmial. „Vodnú vojnu? My? Ale kdeže! My vodu len nosíme, ale nepúšťame ju.“
„Prečo nie?“ čudoval sa Chĺpik. „Veď ste oblaky ako ja!“
„To áno,“ prikývla menšia ovečka vedľa neho. „My sme oblaky, ktorým sa hovorí kupy. Sme ako para nad horúcim čajom. Ľahučkí a veselí. Keď nás vidíš, znamená to, že bude pekný slnečný deň. Sme znamenie pre deti dole, že si môžu ísť von stavať hrady z piesku.“
Chĺpik sa pozrel na svoje ruky, ktoré boli tiež len z pary. „Ale ja chcem robiť poriadne kvapky! Chcem polievať kvietky!“
„Na to musíš byť ťažší a väčší,“ vysvetlil mu baranček. „Musíš nazbierať veľa, veľa malých kvapôčok vody. My sa teraz len tak prevaľujeme a užívame si slnko. Nechceš sa kotúľať s nami?“
Chĺpik chvíľku s nimi poskakoval, ale nebola to taká zábava, akú si predstavoval. Chcel dobrodružstvo. Poďakoval sa im za rozhovor a plával ďalej. Premýšľal. „Aha, takže nie každý oblak prináša dážď. Niektoré sú len na ozdobu a pre radosť. To je zaujímavé.“
Ako tak plával, obloha pred ním začala šedivieť. Slnko sa schovalo za niečo obrovské a ploché, čo vyzeralo ako roztiahnutá perina. Táto perina bola sivá, smutná a visela nízko nad zemou. Z jej spodnej časti padali dolu drobné, jemné kvapôčky.
„Dobrý deň,“ oslovil ju Chĺpik opatrne. „Vyzeráte veľmi zaneprázdnene. Čo to robíte?“
Sivá perina sa pomaly otočila a prehovorila unaveným hlasom. „Ále... mrholím. Volajú ma stratus. Som taká ťažká a plná vody, že ju už neudržím. Ale na poriadnu búrku to nie je, tak len takto jemne kropím svet.“
„Mrholíte?“ Chĺpik sa naklonil a pozrel sa dolu. Videl, ako sa na listoch stromov a na strechách domov robia malé lesklé bodky. Videl ľudí, ako si otvárajú dáždniky, ale nikto neutekal. „To je mrholenie? A prečo ste taká sivá?“
„Keď je v oblaku veľa vody, slnečné lúče cezeň neprejdú tak ľahko. Preto vyzerám tmavšie,“ vysvetlil mu stratus trpezlivo. „Je to veľká zodpovednosť. Polievam záhradky, aby neboli smädné, ale dávam pozor, aby som nikoho nevystrašila veľkou búrkou. Ale na naháňačku naozaj nemám čas ani silu. Musím sa sústrediť.“
„Rozumiem,“ povedal Chĺpik a v hlave si všetko ukladal. „Takže kupy sú veselé a nosia pekné počasie. Stratus je pokojný a nosí jemný dážď. Čo ešte môže byť na oblohe?“
Rozlúčil sa a rozhodol sa vystúpiť ešte vyššie. Sústredil sa, zatajil dych a stúpal a stúpal, až kým mu nezačala byť zima. Vzduch bol redší a chladnejší. A tam, vysoko nad všetkými ostatnými oblakmi, uvidel niečo nádherné. Boli to jemné, tenké pásiky, ktoré sa ťahali po oblohe ako biele pierka z anjelských krídel. Trblietali sa v slnečnom svetle, akoby boli posiate diamantmi.
„Jéj, akí ste krásni!“ zvolal Chĺpik nadšene. „Vy ste určite čarovné oblaky! Zahráme sa? Môžeme kresliť obrázky na modrú oblohu!“
Jeden z tenkých pásikov sa k nemu ladne priblížil. Jeho hlas znel ako cinkanie zvončekov. „Psst, buď opatrný, maličký. Sme veľmi krehkí.“
„Krehkí? Prečo?“
„Pretože nie sme z vodnej pary ako ty. Sme z drobných ľadových kryštálikov,“ zašepkalo pierko. „Voláme sa cirus. Bývame tak vysoko, kde je všetko zamrznuté. Keď nás vidíš, znamená to, že sa blíži zmena počasia. Často prichádzame pred búrkou alebo pred ochladením.“
Chĺpik sa opatrne dotkol jedného pierka a pocítil chlad. Naozaj! Bolo to ako dotknúť sa cencúľa. „Takže vy ste z ľadu! To je úžasné! Ale to znamená, že sa nemôžete spojiť a urobiť dážď, však?“
„Presne tak,“ cinklo pierko. „My len tak tancujeme vo vetre a oznamujeme, čo príde. Každý z nás má svoju úlohu.“
Obláčik Chĺpik sa pomaly vracal nižšie. Už nebol priesvitný od nudy. Bol plný myšlienok a nových vedomostí. Usmieval sa. Pochopil, že obloha je ako veľké mesto, kde má každý svoju prácu a svoje miesto. Biele barančeky kupy sú veselí kamaráti do slnečných dní. Sivá perina stratus je starostlivý záhradník. A tenké pierka cirus sú poslovia, ktorí prinášajú správy o počasí.
Už sa necítil sám. Pozrel sa dolu na zem, potom na veselé kupy pod sebou a potom hore na trblietavé cirusy. Vedel, že sa dnes síce nehral na naháňačku, ale naučil sa niečo oveľa dôležitejšie. Naučil sa čítať z oblohy.
„Aha!“ zvolal zrazu. „Dnes bude krásne, ale zajtra... zajtra si možno aj ja vyskúšam urobiť zopár kvapiek!“ Nazbieral do seba trochu viac pary a cítil, ako oťažieva. Bol to skvelý pocit.
A čo vy, deti? Keď sa nabudúce pozriete na oblohu, skúste uhádnuť, akých kamarátov tam uvidí Obláčik Chĺpik. Budú to biele barančeky na hranie, sivá perina na polievanie, alebo elegantné ľadové pierka, ktoré prinášajú tajomnú správu?