Na kraji lesa, tam, kde potok veselo preskakuje cez vyhladené kamene a slnko kreslí na zem zlaté fľaky, sedeli dvaja najlepší kamaráti. Veverička Eliška a jazvec Filip. Bol nádherný deň, ako stvorený na piknik.
Eliška bola známa tým, že všetko robila rýchlo. Rýchlo behala, rýchlo liezla na stromy a, nanešťastie, aj veľmi rýchlo jedla. Práve lúskala lieskový oriešok.
„Musíš to ísť pomalšie, Eliška," napomenul ju pokojne Filip, ktorý si medzitým ukladal na obrúsok plátky sušeného jabĺčka. „Jedlo ti neutečie."
„Ale ja som taká hladná!" zvolala Eliška s plnými ústami a zasmiala sa na vtipe, ktorý jej práve napadol. Zrazu sa však stalo niečo zvláštne.
HIK!
Celým Eliškiným telom to trhlo. Nadskočila, akoby pod ňou bola pružina.
„Čo to bolo?" spýtal sa prekvapene Filip.
„Ja neviem," povedala Eliška a chcela si odhryznúť z ďalšieho orieška.
HIK!
Znova to prišlo. Tentoraz to bolo ešte hlasnejšie. Eliške vypadol oriešok z labky a kotúľal sa do trávy.
„To je smiešne," chichotala sa veverička. „Zniem ako pokazená trúbka."
HIK!
„Alebo ako žabka, ktorá zabudla kvákať," dodal Filip.
Spočiatku to bola zábava. Obaja sa smiali, čakali, kedy to príde znova, a počítali medzery medzi zvukmi. Raz, dva, tri... HIK! Štyri, päť... HIK! Ale po desiatom čkaní to Elišku prestalo baviť. Bruško jej pri každom poskočení čudne stiahlo a už sa jej vôbec nechcelo smiať.
„Filip, urob niečo!" prosila Eliška. „Mne to nejde zastaviť! Mám v bruchu skákaciu loptičku!"
Filip, ktorý rád lúštil záhady, si napravil okuliare na nose. „Musíme zistiť, prečo to robíš. Poďme za ujom Bobrom. On stavia hrádze, rozumie tomu, ako veci fungujú. Možno bude vedieť, ako funguje aj tvoje bruško."
A tak sa vybrali k potoku. Cesta nebola dlhá, ale pre Elišku bola náročná. Každých pár krokov ju zastavilo hlasné HIK!, pri ktorom jej poskočili uši aj chvost.
Keď dorazili k vode, ujo Bobor práve opravoval strechu svojho domčeka. Bol to uznávaný lesný staviteľ. Všetko si vždy premeral, premyslel a až potom zatĺkol kolík.
„Dobrý deň, ujo Bobor!" pozdravil slušne Filip. „Máme problém. Eliška sa pokazila."
„HIK!" potvrdila Eliška.
Bobor sa usmial, utrel si labky do zástery a zišiel k nim. „To nie je porucha, moji milí. To je len splašená bránica. Stavím sa, že si jedla príliš rýchlo a popritom si sa chechotala, však?"
Eliška prikývla a smutne sklopila uši.
„Ale čo je to tá... bránica?" spýtal sa zvedavo Filip a vytiahol si malý zápisník, kam si kreslil zaujímavosti.
„Poďte bližšie, ukážem vám to," povedal Bobor a vzal do labky tenký prútik. Na vlhký piesok na brehu nakreslil jednoduchý obrázok. Vyzeralo to ako panáčik, ktorý má v hrudníku dva veľké balóny.
„Pozrite sa, deti. V tele máme pľúca. To sú tieto dva balóny," vysvetľoval Bobor a ukazoval prútikom. „Vďaka nim dýchame. Keď sa nadýchneme, pľúca sa zväčšia a naberú vzduch. Keď vydýchneme, vzduch ide von."
„To vieme," povedal Filip. „Ale čo to má spoločné s tým skákaním?"
„Vydrž," žmurkol Bobor. Pod nakreslené pľúca dokreslil jednu tenkú oblú čiaru. Vyzerala ako klobúk hríba alebo ako roztiahnutý dáždnik. „Toto tu, priamo pod pľúcami, je veľmi dôležitý sval. Volá sa bránica."
Deti, skúste si teraz položiť ruku na bruško, tesne pod rebrá. Cítite, ako sa hýbe, keď dýchate? To pracuje bránica.
„Bránica funguje ako taká piestová pumpa," pokračoval Bobor. „Keď sa stiahne a pohne smerom dole, urobí v hrudníku miesto a pľúca nasajú vzduch. Keď sa uvoľní a vráti hore, vytlačí vzduch von. Hore, dole. Hore, dole. Pekne plynulo."
„Aha," zamyslela sa Eliška. „Takže ona mi pomáha dýchať?"
„Presne tak," prikývol staviteľ. „Lenže ty si, Eliška, jedla hltavo a do toho si sa smiala. Tvoj žalúdok sa naplnil jedlom aj vzduchom a začal na bránicu tlačiť. A tá sa... no, povedzme, že sa nahnevala. Podráždila sa."
„A čo urobila?" spýtal sa Filip s ceruzkou pripravenou na písanie.
„Namiesto toho, aby sa hýbala plynulo, začala robiť prudké trhnutia. Šklb! Zrazu sa kŕčovito stiahne, oveľa rýchlejšie, než by mala."
HIK! ozvalo sa z Elišky, akoby na potvrdenie.
„Vidíš? To bolo ono," ukázal Bobor. „Keď sa bránica takto prudko stiahne, tvoje pľúca okamžite nasajú vzduch. Je to ako víchrica! Vzduch letí do hrdla obrovskou rýchlosťou."
„A prečo to vydáva ten smiešny zvuk?" vyzvedala veverička, hoci sa jej už zvuk vôbec nezdal smiešny.
„Pretože v hrdle máš hlasivky," vysvetľoval trpezlivo Bobor. „Sú ako dvere, ktoré strážia vstup do pľúc. Keď sa ten vzduch tak prudko prirúti, hlasivky sa zľaknú a..." Bobor tleskol labkami. PLIESK! „...prudko sa zabuchnú. Ten náraz vzduchu do zatvorených hlasiviek urobí zvuk HIK!"
Filip prestal písať a fascinovane hľadel na Elišku. „Teda! Takže ty máš v brušku sval, ktorý dostal kŕč, ten ťahá vzduch a v hrdle ti to trieska dverami?"
„Presne tak," potvrdil Bobor. „Všetko so všetkým súvisí."
„Ujo Bobor, ale ako tie dvere znova otvoríme?" skučala Eliška. „Už ma z toho bolí celé telíčko."
„Počul som, že ju treba vystrašiť!" vykríkol Filip a chystal sa na Elišku bafnúť.
„Nie, nie, nie!" zastavil ho Bobor zdvihnutou labkou. „To radšej nerob. Vystrašenie síce niekedy funguje, lebo to zmení dýchanie, ale nie je to príjemné. My na to pôjdeme rozumom a vedou. Musíme bránicu upokojiť. Musíme jej ukázať, že má znova pracovať v pokojnom rytme."
Bobor podišiel k studničke a nabral do čistého hrnčeka vodu.
„Tu máš, Eliška. Ale nepi to naraz! To by nepomohlo. Musíš to piť pomaly, po maličkých dúškoch. Sústreď sa na každé prehltnutie."
Eliška vzala hrnček oboma labkami. Napila sa. Jeden malý glg. Čakala. Druhý malý glg. Tretí.
Filip ju pozorne sledoval a potichu počítal. Deti, čo myslíte, podarí sa to?
Keď Eliška hltala vodu rytmicky a pomaly, nútila svoje dýchanie, aby sa zosúladilo s prehĺtaním. Bránica, ten neposedný sval pod pľúcami, prestala dostávať zmätené signály.
Eliška dopila vodu a položila hrnček. Všetci traja stíchli. Les šumel, potok žblnkal, včela bzučala okolo kvetu.
Ticho. Žiadne HIK.
„Zmizlo to!" vydýchla šťastne Eliška. „Už mi nebúchajú dvere v hrdle!"
„Výborne," pochválil ju Bobor. „Pomalé pitie alebo aj zadržanie dychu na malú chvíľu pomáha zvýšiť množstvo takého plynu v krvi, ktorý povie mozgu: Hej, upokoj tú bránicu! Ale s tým zadržiavaním dychu opatrne, to robte len vtedy, keď sú pri vás rodičia, aby ste to neprehnali."
Filip si dopísal poslednú poznámku do denníka. „Takže recept je: nejesť hltavo, nesmiať sa s plnými ústami a keď to príde – upokojiť sa a piť pomaly."
„Správne," prikývol Bobor a vrátil sa k svojej práci na hrádzi. „A pamätajte, naše telo je ten najzložitejší a najzaujímavejší stroj na svete. Každé 'hik', každé kýchnutie aj zívnutie má svoj dôvod."
Eliška s Filipom sa poďakovali a pomaly kráčali naspäť na lúku. Eliška zdvihla zo zeme oriešok, ktorý jej predtým vypadol.
„Dáš si?" spýtal sa Filip.
„Dám," povedala Eliška a rozlúskla ho. Potom si vložila do úst malý kúsok a pomaly, veľmi pomaly a dôkladne ho požula. „Ale tentoraz sa pri tom nebudem smiať. Až potom!"
Kamaráti si ľahli do trávy a pozorovali oblaky. Eliška si položila ruku na bruško a cítila, ako sa jej bránica pokojne dvíha a klesá, dvíha a klesá, ako jemné vlny na rybníku. Už vedela, že tam vo vnútri má usilovného pomocníka, o ktorého sa treba starať.
A keď sa náhodou z diaľky ozvalo cudzie „HIK!", obaja sa na seba pozreli a vedeli presne, čo sa stalo. Niekto v lese sa práve veľmi ponáhľal s obedom.
Koniec