Hugo bol celkom obyčajné hrozienko. Mal tmavohnedú farbu a kožu samú vrásku. Sedel na okraji bieleho tanierika v strede veľkej kuchynskej dosky a vzdychal tak hlasno, že sa cukornička vedľa neho takmer rozsypala od ľaku.
„Ach, jaj," povzdychol si Hugo a smutne sa pozrel na svoje scvrknuté bruško. „Kde sú tie časy, keď som bol guľatou, lesklou a napnutou bobuľou? Vtedy som bol plný hroznovej šťavy, kožu som mal hladkú ako zrkadlo. A teraz? Vyzerám ako starý, pokrčený papierový sáčok."
Vedľa na linke stál vysoký sklenený pohár. Bol plný čistej vody, ktorá sa na svetle trblietala. Hugo sa naklonil trochu bližšie. Videl v skle svoj odraz. Naozaj to nebola žiadna sláva. Bol malý, tvrdý a zosušený.
„Keby som sa tak mohol aspoň trochu napiť," zamrmlal Hugo. „Cítim sa vo vnútri taký hustý a lepkavý, samý cukor, ale žiadna sviežosť."
Ako tak naťahoval krk (teda, ak hrozienka majú krk), stalo sa niečo nečakané. Tanierik sa pošmykol na kvapke medu, naklonil sa a Hugo sa skotúľal dolu.
„Jéj, pozor! Padám!" zakričal.
Kotúľal sa po linke, urobil tri premety, odrazil sa od lyžičky a...
ČĽUP!
Hugo dopadol priamo do stredu vysokého pohára s vodou. Voda okolo neho zasyčala, bublinky vyleteli k hladine a Hugo pomaly klesal na dno ako malá ponorka. Keď dopadol na sklenené dno, rozhliadol sa. Všade okolo bolo ticho a mokro.
„No výborne," pomyslel si Hugo, keď sa usadil na dne. „Teraz som nielen scvrknutý, ale aj mokrý. Čo so mnou bude?"
Ale vtom si všimol niečo zvláštne. Voda okolo neho nebola len nehybná tekutina. Keď sa poriadne zahľadel, videl, že sa skladá z miliónov malinkých, neviditeľných tanečníc – molekúl vody. Boli zvedavé a neustále doňho ťukali.
„Klop, klop!" ozvalo sa mu pri uchu. Alebo skôr pri tom mieste, kde by ucho mal, keby nebol hrozienko.
„Kto je tam?" spýtal sa Hugo prekvapene.
„To sme my, voda!" odpovedali tenké hlásky. „Ty si nejaký zvláštny, kamarát. Vo vnútri si plný sladkého cukru a hustej šťavy, ale nás je tam málo. To nie je spravodlivé! Príroda má rada rovnováhu."
Hugo nerozumel. „Akú rovnováhu? Ja mám len svoju pevnú šupku a tú nepustím."
„Ale tvoja šupka má tajomstvo!" zasmiali sa molekuly vody. „Je to taká špeciálna brána. Volá sa to polopriepustná membrána. Je to ťažké slovo, však? Znamená to, že tvoja koža má malinké dierky. Sú také malé, že cukor z tvojho bruška cez ne neprejde von, lebo je tučný a veľký. Ale my, molekuly vody, sme drobné a šikovné. My sa dnu zmestíme!"
Deti, čo myslíte, čo sa stane, keď sa veľa vody rozhodne natlačiť do malého hrozienka?
Hugo zrazu pocítil zvláštne šteklenie. „Jéj! Čo to robíte? Netlačte sa!"
„Musíme ísť dnu!" volala voda. „V pohári je nás veľa a v tebe málo. Musíme to vyrovnať! Ideme riediť ten tvoj hustý cukor!"
A tak sa začal veľký vedecký proces, ktorému vedci hovoria osmóza.
Predstavte si to ako nedeľný obed. V kuchyni (to je vnútro hrozienka) je obrovská torta (to je cukor), ale žiadni hostia. Vonku na chodbe (v pohári) je tlačenica hostí (voda). Čo urobia hostia? Všetci sa budú chcieť dostať do kuchyne k torte!
Hugo sedel na dne pohára a cítil, ako sa doňho voda pomaly, ale isto vlieva cez jeho kožu. Nebolo to hneď. Trvalo to dlho. Hugo si v tom tichu a chlade dokonca trochu zdriemol.
Keď sa po niekoľkých hodinách prebudil, cítil sa inak.
„Fíha," povedal si a skúsil sa pohnúť. „Niečo ma tlačí. Cítim sa akýsi... veľký."
Pozrel sa na svoje bruško. Vrásky zmizli! Koža bola napnutá a pevná. Už nebol scvrknutý a tvrdý. Bol plný vody, mäkký a guľatý, takmer ako vtedy, keď bol ešte hroznovou bobuľou na vinici.
„Funguje to! Som opäť veľký!" jasal Hugo, hoci pod vodou to znelo len ako blb-blb-blb.
Voda mu vysvetlila: „Tvoja šupka nás pustila dnu, aby sme vyrovnali silu cukru vo vnútri a čistej vody vonku. Teraz si plný vody. Tomu sa hovorí, že si sa rehydratoval – čiže si sa znova napil."
Práve vtedy prišla do kuchyne zvedavá ruka, vzala lyžičku a Huga z pohára vylovila. Položila ho na servítku vedľa iného, suchého hrozienka, ktoré tam ešte ostalo. Rozdiel bol obrovský!
To suché hrozienko sa spýtalo: „Hugo? Si to ty? Vyzeráš ako balón! Čo sa ti stalo?"
Hugo sa pyšne vypol (teraz to už šlo, keďže nemal vrásky) a vysvetlil: „To je veda, kamarát. Volá sa to osmóza. Voda prešla cez moju kožu dnu, lebo chcela byť tam, kde je veľa cukru. A tak som sa nafúkol!"
Hugo bol na seba hrdý. Zistil, že aj keď sa cíti prázdny a scvrknutý, stačí správne prostredie a trocha trpezlivosti, a môže byť opäť plný sily. A hoci už nebol sladký ako predtým (lebo voda tú sladkosť trochu zriedila), bol veľký, šťavnatý a veselý.
A viete čo? Tento kúzelný trik, ktorý vôbec nie je kúzlom, ale fyzikou, si môžete vyskúšať aj vy.
Domáce laboratórium pre zvedavé deti (Tento pokus je úplne bezpečný, ale poproste rodičov, aby vám podali pohár a vodu.)
Chcete vidieť osmózu na vlastné oči? Skúste to doma!
- Nájdite v kuchyni pár hrozienok (takých scvrknutých, hnedých).
- Hrozienka najprv chyťte do ruky. Sú tvrdé? Majú vrásky? Sú malé?
- Napustite do pohára obyčajnú vodu z vodovodu.
- Hoďte hrozienka do vody. (Pozor, budú klesať na dno, lebo sú ťažké a husté).
- A teraz prichádza tá najťažšia časť – trpezlivosť. Osmóza nie je pretekárske auto, je to pomalý proces. Nechajte hrozienka vo vode celú noc. Choďte spať a nechajte molekuly vody pracovať.
- Ráno sa pozrite do pohára. Čo vidíte? Sú hrozienka väčšie? Zbledla trochu ich farba?
- Vyberte jedno von a porovnajte ho so suchým hrozienkom.
Vidíte? Voda prešla cez kožu dnu a hrozienko „vypila". To je osmóza!
Hugo by vám na to povedal: „Nech žije veda a plné brušká!"