Vzduch bol svieži a chladný. Prvé mrazivé ráno maľovalo na listy stromov strieborné okraje a malá lesná čistinka sa prebúdzala do nového dňa. Veveričiak Filip sa práve spúšťal dolu kmeňom starej borovice, v labkách zvieral posledný oriešok zo svojich zásob.
„Brrr, to je zima!“ zatriasol sa a fúkol si na labky. Zbadal svoju kamarátku, ježovku Elku, ako si pri malom jazierku starostlivo ukladá suché lístie na svoj zimný domček.
„Ahoj, Elka! Pozri, jazierko sa mení!“ zavolal na ňu Filip a hopkal bližšie. Na okraji vodnej hladiny sa trblietala tenká, priesvitná škrupinka. Bol to prvý ľad.
Filip bol od prírody nesmierne zvedavý. Zdvihol malý kamienok a hodil ho do vody. Žblnk! Kamienok okamžite zmizol pod hladinou. Potom labkou odlomil kúsok ľadu, ktorý sa vytvoril pri brehu, a položil ho na vodu. Na jeho prekvapenie sa ľad veselo pohojdával na hladine a vôbec sa nechystal klesnúť na dno.
„Toto je zvláštne,“ zamračil sa Filip a poškrabal sa za uchom. „Elka, prečo kamienok spadne na dno a kúsok zamrznutej vody nie? Veď aj ľad je len voda, nie?“
Elka prestala s prácou a podišla k nemu. Pozorne si prezrela plávajúcu kryhu. „To je naozaj zaujímavá otázka, Filip. Možno je ten ľad vnútri dutý. Ako bublina.“
„Skvelý nápad!“ zvolal Filip. Opatrne vylovil kúsok ľadu a položil si ho na peň. Potom zobral oriešok a jemne doňho ťukol. Ľad pukol na dve polovice. Vnútri nebolo nič, len ďalší ľad. „Nie je dutý,“ skonštatoval sklamane. „Tak prečo pláva?“
To bola záhada, ktorá im nedala spať. Celé dopoludnie sa snažili prísť na riešenie.
„Možno sú chladné veci ľahšie ako teplé,“ navrhla po chvíli premýšľania Elka. „Voda v jazierku je studená, ale ten ľad je ešte chladnejší. Je zamrznutý.“
„Vyskúšajme to!“ súhlasil Filip. Našli ďalší kamienok, presne taký veľký ako ten prvý. Nechali ho celý deň ležať v tienistom kúte, kde fúkal studený vietor. Keď sa večer kamienok poriadne ochladil, doniesli ho späť k jazierku.
„Teraz je studený ako cencúľ,“ povedal Filip a s nádejou ho pustil do vody. Ale kamienok urobil len hlasné žblnknutie a bez váhania padol na dno.
„Takže ani toto nie je správna odpoveď,“ povzdychla si Elka. Sadli si na mach a mlčky hľadeli na jazierko, kde sa pomaly tvorili ďalšie a ďalšie ľadové kvety. Ich neúspech ich neodradil, práve naopak. Boli ešte zvedavejší. Vedeli, že riešenie musí niekde byť.
Práve vtedy okolo prechádzal starý múdry jazvec Krištof. Vliekol za sebou vetvičku so šípkami. Keď zbadal zamyslených kamarátov, zastavil sa.
„Dobrý deň, deti. Nad čím tak usilovne premýšľate?“ spýtal sa láskavým hlasom.
„Ach, pán Krištof,“ začala Elka, „nevieme pochopiť, prečo sa kamienok vo vode potopí, ale ľad, ktorý je tiež z vody, pláva na hladine.“
Jazvec sa usmial. „To je výborná otázka! Namiesto toho, aby som vám dal odpoveď, vám ukážem, ako si ju nájdete sami. Súhlasíte?“
Filip s Elkou nadšene prikývli.
„Dobre teda. Nájdite si prázdnu a pružnú makovicu. Naplňte ju vodou až po okraj,“ poradil im Krištof. „Potom si vetvičkou urobte presnú značku, kam až voda siaha. A makovicu nechajte cez noc tu, na mraze.“
Filip hneď našiel peknú, prázdnu makovicu a Elka opatrne naliala vodu z jazierka dnu. Filip potom tenkým konárikom urobil ryhu presne na úrovni vodnej hladiny. Makovicu položili na bezpečné miesto a plní očakávania išli spať.
Keď sa na druhý deň ráno vrátili, čakalo ich prekvapenie. Voda v makovici bola úplne zamrznutá na kosť. Ale nebola to len obyčajná zamrznutá voda. Ľad z makovice vytŕčal! Bol o kúsok vyššie, ako bola včerajšia značka.
„Pozri!“ vyhŕkla Elka. „Je ho viac! Akoby sa tá voda nafúkla, keď zamrzla!“
Filip si ľad zblízka prezeral. „Naozaj! A steny makovice sú trošku roztiahnuté.“
V tej chvíli sa znova objavil jazvec Krištof. „Tak čo ste zistili, malí bádatelia?“
„Zistili sme, že keď voda zamrzne, potrebuje viac miesta!“ povedal hrdo Filip.
„Presne tak,“ prikývol Krištof. „Predstavte si, že malé, neviditeľné čiastočky vody, voláme ich molekuly, sú ako kopa hrajúcich sa detí. Keď je voda tekutá, behajú blízko seba a zmestia sa aj na malé ihrisko. Ale keď udrie mráz, chytia sa za ruky a postavia sa do presných radov, ako keď sa cvičí. Vytvoria pevnú mriežku. A keď takto stoja s natiahnutými rukami, zaberajú oveľa viac miesta.“
Elka vytreštila oči. „Aha! Takže ten istý počet molekúl potrebuje viac miesta. Preto sa ľad zdá byť väčší!“
„A preto je aj ľahší!“ pridal sa Filip, ktorému to konečne docvaklo. „Má menšiu hustotu! Keď je niečo roztiahnutejšie a zaberá viac miesta pri rovnakej váhe, voda to udrží na hladine. Chápem!“
„Ste veľmi šikovní,“ pochválil ich Krištof. „A viete, prečo je to v prírode dôležité? Pretože ľad pláva hore, vytvorí na jazierku ochrannú perinu. Pod ním môže voda ostať tekutá a rybky a iné živočíchy tak prežijú zimu v bezpečí.“
Filip s Elkou sa na seba pozreli s úžasom. Nielenže vyriešili svoju záhadu, ale objavili aj jedno z veľkých tajomstiev prírody.
„Ďakujeme, pán Krištof!“ zvolali naraz.
Cestou domov sa Filip zamyslel: „Čo myslíte, deti? Aj vy si môžete doma vyskúšať takýto pokus. S pomocou rodičov naplňte plastový pohárik vodou, fixkou si označte výšku hladiny a dajte ho do mrazničky. Ale nikdy tam nedávajte sklenený pohár, ten by mohol prasknúť! Uvidíte, ako sa voda premení a narastie!“