Malý pavúčik Filip býval v útulnom kúte za veľkou knižnicou. Bol to veselý a zvedavý pavúčik, ktorý miloval lezenie. Každé ráno si precvičil nožičky na drsnom povrchu starej tehlovej steny, potom prebehol po hladkej tapete a na záver si dal preteky po drevenej poličke. Bol v tom najlepší. Aspoň si to myslel.
Až do dňa, keď sa v izbe objavilo niečo nové. Veľký, lesklý a dokonale hladký obraz v sklenenom ráme. Slnko sa od neho odrážalo a hádzalo na stenu dúhové fliačiky.
„Jéj, to je parádna kĺzačka!“ zvolal Filip a rozbehol sa k nemu.
Chcel naň vyskočiť a s eleganciou prebehnúť až na samý vrch. Odrazil sa od poličky, pristál na skle a... Žuch! V okamihu sa skĺzol dolu ako po ľade a pristál na mäkkom koberci.
„Nevadí,“ zamrmlal si a skúsil to znova. Tentoraz sa rozbehol ešte rýchlejšie. Hop! A... Žuch! Znova ležal na koberci.
Práve okolo prelietala jeho kamarátka, lienka Lenka. Pristála vedľa neho a zvedavo si ho prezerala. „Filip, čo to robíš? Vyzerá to, akoby si tancoval nejaký smiešny tanec padajúcich listov.“
„Nesmej sa,“ odvetil Filip a oprášil si zadoček. „Snažím sa vyliezť na tento nový... tento lesklý zázrak. Ale nejde to. Moje nohy sa vôbec nechcú chytiť.“
„Zvláštne,“ zamyslela sa Lenka. „Veď pavúky predsa vedia liezť po všetkom. Aj dolu hlavou po strope. Videla som tvojho dedka Arpáda, ako si to včera vykračoval po okne, akoby to bola lúka.“
Filip sa zamračil. Prečo to dedkovi ide a jemu nie? Rozhodol sa to skúsiť tretíkrát, tentoraz s obrovskou silou. dup-dup-dup-dup-dup! Jeho osem nožičiek kmitalo tak rýchlo, až ich takmer nebolo vidieť. Ale sklo bolo neúprosné. Žuch! Tentoraz dopadol tak nešikovne, až sa skotúľal ako klbko vlny.
„Možno máš špinavé nožičky,“ navrhla Lenka. „Čo ak si stúpil do niečoho lepkavého? To by ti mohlo pomôcť.“
Filipovi sa rozžiarili očká. To bol skvelý nápad! Na stolíku kúsok vedľa bol tanierik s omrvinkami a drobnou, zaschnutou kvapkou malinového sirupu. Filip k nej opatrne pricupkal a ponoril do nej špičky dvoch predných nožičiek.
„Fíha, to lepí!“ zasmial sa. Vrátil sa k sklenenému rámu a s nádejou priložil lepkavé nožičky na povrch. Držali!
„Hurá, funguje to!“ skríkol víťazoslávne. Spravil jeden krok. Aj druhý. Nohy držali ako prikované. Ale keď chcel spraviť tretí krok, zistil, že nožičku nemôže odlepiť. Zostal prilepený na mieste. Skúšal sa pohnúť, mykal sa, ale sirup ho držal pevne.
„Och, nie,“ zašepkal nešťastne. „Teraz som sa zasekol.“
Vtom sa spoza knižnice ozval pokojný hlas: „Zdá sa, že tu má niekto lepkavé problémy.“
Bol to dedko Arpád. Pomaly sa priblížil a múdro si Filipa prezrel. „Sila ani lepidlo nie sú vždy riešením, môj malý objaviteľ,“ povedal a jemne, pomocou dlhého stebla trávy, ktoré si priniesol, odlúpil Filipove nožičky od skla.
„Ďakujem, dedko,“ vydýchol si Filip. „Ale ja tomu nerozumiem. Prečo ty vieš liezť po skle a ja nie? Čo robím zle?“
Dedko Arpád sa usmial. „Nič nerobíš zle. Len ešte nepoznáš naše pavúčie tajomstvo. Poď, niečo ti ukážem.“ Zobral Filipa na okraj drevenej poličky, kde bolo dobré svetlo. „Pozri sa na svoje nožičky. Ale nie len tak. Pozri sa na ne naozaj, naozaj zblízka.“
Filip si prezeral svoje nohy. Boli to obyčajné pavúčie nohy.
„Nevidíš? Na samom konci každej nožičky máme tisíce a tisíce drobných, neviditeľných štetiniek. Sú jemnejšie ako najjemnejší vlas.“
Lenka, ktorá všetko zvedavo počúvala, sa spýtala: „Štetinky? Ako na štetci na maľovanie?“
„Presne tak,“ prikývol dedko. „Ale tieto sú čarovné. Nepotrebujú lepidlo. Keď priložíme nohu na nejaký povrch, tieto tisíce drobných pomocníkov sa jemne pritisnú k stene. Vznikne medzi nimi a stenou zvláštna, neviditeľná sila. Volá sa priľnavosť. Je to akoby si každá štetinka podala ruku so stenou. Keď je tých rúk veľa, udržia nás bez problémov.“
Filip počúval s otvorenými ústami. „Tisíce malých ručičiek?“
„Dá sa to tak povedať,“ zasmial sa dedko. „A keď chceme nohu zdvihnúť, jednoducho zmeníme uhol a ručičky sa pustia. Preto môžeme chodiť tak rýchlo a nezaseknúť sa ako ty v tom sirupe. Tvoj problém bol, že si si tie jemné štetinky zalepil. Nemohli sa potom chytiť povrchu.“
„Aha! Takže čistota je dôležitá,“ pochopil Filip.
„Áno. A ešte niečo. To sklo je extrémne hladké. Omnoho hladšie ako stena alebo drevo. Na takom povrchu musia naše štetinky pracovať oveľa presnejšie. Nesmieš sa ponáhľať. Musíš našľapovať pomaly, s citom, aby sa každá štetinka stihla jemne prichytiť.“
Filip si dôkladne očistil nožičky. Potom sa zhlboka nadýchol a vrátil sa k sklu. Už sa nerozbehol. Opatrne, akoby kráčal po tenkom pavučinovom vlákne, položil jednu nožičku na sklo. Chvíľku počkal. Potom druhú. Cítil, ako sa jeho drobné, neviditeľné pomocníčky chytajú povrchu. Pomaličky, krok za krokom, začal stúpať.
„Ide to! Ide to!“ šepkal nadšene.
Lienka Lenka od radosti zatlieskala krídelkami. Filip sa dostal až do stredu obrazu. Tam sa zastavil a víťazoslávne zamával všetkými voľnými nohami. Potom, na oslavu, spravil malý taneček priamo na zvislom skle.
Keď sa vrátil späť na poličku, dedko Arpád ho pochválil: „Vidíš? Nie je to o sile, ale o poznaní a správnej technike. Zapamätaj si, Filip, najväčšia sila sa často skrýva v tých najmenších veciach, ktoré ani nevidíme.“
Od toho dňa Filip miloval lezenie ešte viac. Objavil, že jeho nohy sú úžasný nástroj. Skúšal liezť po kovovej nohe stola, po porcelánovej šálke a dokonca, s pomocou rodičov, aj po hladkom obale knihy. Zistil, že každý povrch je iný a vyžaduje si iný druh opatrnosti.
A čo vy, deti? Skúste si niekedy s pomocou rodičov a lupy pozrieť na rôzne povrchy okolo vás. Zistíte, že aj stena, ktorá vyzerá úplne hladko, má v skutočnosti drobné nerovnosti. A keď najbližšie uvidíte pavúčika, ako si bezstarostne kráča po stene, spomeňte si na Filipa a jeho tajomstvo tisícich neviditeľných ručičiek.