Malý Obláčik Obláčko sa prebudil s prvými lúčmi slnka. Natiahol sa, až sa z neho stali tri menšie obláčiky, potom sa zase spojil do jedného a veselo sa rozhliadol po rannej oblohe.
„Aký krásny deň!" zvolal nadšene. „Obloha je celá modrá, čistá a... počkaj, čo je to?"
Vo výške nad ním sa objavila dlhá, biela čiara. Tiahla sa po oblohe ako mliečna rieka. Obláčik zamračil svoju obláčikovú tvárička.
„To už zase!" povzdychol si. „Kto to kazí našu peknú oblohu?"
Za chvíľu priletela ďalšia biela čiara. A potom ešte jedna. Obláčik sa rozplakal drobnými dažďovými kvapkami.
„Prečo niekto maľuje po našej oblohe? Veď bola taká čistá!"
V tom sa k nemu priblížila lastovička. Mala lesklé modré perie a múdre oči. Bola to kapitánka Linka, ktorá lietala po oblohe už veľmi dlho.
„Dobrý deň, Obláčik," pozdravila ho priateľsky. „Prečo plačeš?"
„Pozri sa, kapitánka Linka!" ukázal Obláčik hore. „Niekto kreslí biele čiary po našej oblohe. Určite ju špinia a kazia! Obloha bude celá škaredá!"
Lastovička si sadla priamo na Obláčika. Bol príjemne mäkký a chladný.
„Hmm," povedala zamyslene. „A čo ak ti poviem, že tieto čiary nie sú žiadna škoda? Skôr naopak!"
„Ako to myslíš?" začudoval sa Obláčik. „Veď sú biele a dlhé a... a... proste tam predtým neboli!"
„To je pravda," prikývla kapitánka Linka. „Predtým tam neboli. Ale vieš, čo to vlastne je?"
Obláčik sa zamyslel. Pozeral na čiary, ako sa pomaly rozplývajú a menia.
„Nie," priznal. „Neviem. Myslel som si, že to niekto maluje, ale nemá to farbu. A potom sa to rozpúšťa. To je divné, však?"
„Veľmi dobre si to povedal!" pochválila ho lastovička. „Pozoroval si dobre. Chceš zistiť, čo to naozaj je?"
„Áno!" vykríkol Obláčik nadšene. „Veľmi chcem!"
„Tak poď so mnou," navrhla kapitánka Linka. „Vyleťme vyššie a pozrime sa zblízka."
Obláčik sa rozbehol – alebo skôr rozletel – za lastovičkou. Stúpali vyššie a vyššie, až boli celkom blízko jednej z bielych čiar.
„Teraz sa pozri dobre," povedala kapitánka Linka. „Čo vidíš?"
Obláčik sa prikrčil celkom blízko k bielej čiare. Pozoroval ju zo všetkých strán.
„Je... je akási chumáčikavá," povedal pomaly. „Ako... ako ja! Je z malých kvapôčok!"
„Presne tak!" zvolala lastovička nadšene. „Vidíš tú malú bodku, ktorá letí? To je lietadlo. A tá biela čiara za ním? To sú kvapôčky vody!"
„Ale... ale odkiaľ sa tam vzali?" pýtal sa Obláčik. „Lietadlo ich vylievá?"
„To je výborná otázka," pochválila ho kapitánka Linka. „Nie, nevylievá ich. Počúvaj dobre, poviem ti tajomstvo oblohy."
Obláčik sa priblížil ešte viac. Miloval tajomstvá.
„Keď lietadlo letí veľmi vysoko, kde je veľmi zima – omnoho väčšia zima než u nás – jeho motor je veľmi horúci. Z motora vychádza horúca para. Vieš, čo je para?"
„Hm," premýšľal Obláčik. „Je to také... vodné niečo, však? Mama mi hovorila, že keď sa voda zahreje, stane sa z nej para."
„Správne!" tlieskla krídlami lastovička. „A teraz pozor: keď sa tá horúca para stretne s veľmi studeným vzduchom, stane sa z nej..."
„Voda!" skríkol Obláčik.
„Skoro," usmial sa kapitánka Linka. „Stanú sa z nej drobučké kvapôčky alebo ľadové kryštáliky. Presne ako si ty, Obláčik, zložený z kvapôčok!"
Obláčik sa pozrel na seba. Potom sa pozrel na bielu čiaru. Potom zase na seba.
„Takže... takže tie biele čiary sú vlastne... moji príbuzní?" pýtal sa tichučko.
„Dalo by sa to tak povedať," prikývla lastovička. „Ste z rovnakého materiálu. Ty si oblak, a tieto čiary sa volajú kondenzačné stopy. Obe ste z vodných kvapôčok!"
„Kondenzačné stopy," opakoval Obláčik pomaly. „To znie náročne."
„Skús si to rozdeliť," radila mu kapitánka Linka. „Kon-den-zač-né. Znamená to, že niečo sa zmenilo z pary na kvapôčky. Kondenzovalo sa."
„Kon-den-zo-va-lo," skúšal Obláčik. „Ako keď sa ja kondenzujem z pary?"
„Presne tak!" zvolala lastovička. „Ty si veľmi múdry obláčik!"
Obláčik sa začervenal – teda zružovnel, pretože bol predsa z vody.
„Ale počkaj," zastavil sa. „Takže lietadlá nerobia nič zlé? Nešpinia oblohu?"
„Vôbec nie," uistila ho kapitánka Linka. „Títo malí biely príbuzní sa rozplynú za chvíľu, presne ako sa niekedy rozplynie aj ty, keď sa oteplí. Nič nepoškodzujú."
V tom sa k nim priblížilo lietadlo. Bolo strieborné a žiarilo na slnku. Zvolnilo – čo lietadlá normálne nerobia, ale v rozprávke je všetko možné – a prihovorilo sa im.
„Ahoj!" zavolalo priateľsky. „Ja som lietadielko Leo. Prepáčte, nechcel som vás vyplašiť svojimi stopami."
„To je v poriadku," povedal Obláčik hanblivo. „Ja som si myslel, že... že kaziš oblohu. Ale teraz už viem, že nie."
„Och, nie, nie," uistilo ho lietadielko Leo. „Ja len prepravujem ľudí. Deti letia k babičkám, rodiny na dovolenku, kamaráti sa stretávajú. A tie biele čiary za mnou? To je len vodná para z môjho motora, ktorá sa mení na kvapôčky, keď je vonku zima."
„Kapitánka Linka mi to vysvetlila," prikývol Obláčik. „Volá sa to kon-den-zá-cia!"
„Správne!" pochválilo ho lietadielko. „Ty si ale šikovný obláčik. Vieš čo? Chceš vidieť, ako to vyzerá zvnútra lietadla?"
„Môžem?" vykríkol Obláčik nadšene.
„Samozrejme," usmial sa Leo. „Otvorím okienko."
Lietadielko Leo otvoril jedno zo svojich okienok a Obláčik sa opatrne pozrel dnu. Videl sedadlá, na ktorých sedeli ľudia. Videl malého chlapca, ktorý sa díval von oknom.
„Pozri, mama!" kričal chlapec. „Obláčik! A je celkom blízko!"
Obláčik zamával. Chlapec zamával späť.
„Ľudia sa radi pozerajú na oblaky," povedal Leo. „A viete čo? Radi sa pozerajú aj na kondenzačné stopy. Myslia si, že robia oblohu krajšiu."
„Naozaj?" začudoval sa Obláčik.
„Áno," potvrdila kapitánka Linka. „Videla som deti, ako ich kreslili na papier. Ukazovali prstom hore a volali: ‚Pozri, lietadlo zanechalo čiaru!' Boli z toho nadšené."
Obláčik sa zamyslel. Pozrel sa na dlhé biele čiary, ktoré sa krížili po oblohe.
„Vyzerajú ako... ako pavučina," povedal pomaly. „Alebo ako cesty. Cesty po oblohe!"
„To je krásne porovnanie," pochválila ho lastovička. „Sú to naozaj cesty. Cesty, ktorými lietajú lietadlá a spájajú ľudí."
„A viete čo je ešte zaujímavé?" pridal sa Leo. „Niekedy, keď je vzduch veľmi suchý, kondenzačné stopy vôbec nevzniknú. A niekedy, keď je vlhko, zostanú na oblohe dlho a dlho."
„Prečo?" pýtal sa Obláčik zvedavo.
„Lebo keď je vzduch suchý, kvapôčky sa rýchlo opäť zmenia na paru," vysvetlil Leo. „Ale keď je vlhko, vydržia dlhšie. Je to podobné, ako keď ty, Obláčik, vydržíš na oblohe dlhšie, keď je vlhko."
„To dáva zmysel," prikývol Obláčik. „Keď je sucho, ja sa tiež rozplývam rýchlejšie."
„Presne tak," potvrdila kapitánka Linka. „Vidíš, ty a kondenzačné stopy ste si veľmi podobní."
Obláčik sa usmial. Už sa necítil smutný. Naopak, bol rád, že má na oblohe takýchto príbuzných.
„Leo," pýtal sa, „môžem sa ťa ešte niečo opýtať?"
„Samozrejme," povedal Leo. „Pýtaj sa na čo chceš."
„Kam letíš?"
„Dnes letím do Prahy," odpovedal Leo. „Prepravujem rodiny, ktoré idú navštíviť kamarátov. A potom poletím späť. Každý deň lietam tam a späť, tam a späť."
„To nie je nudné?" začudoval sa Obláčik.
„Vôbec nie!" zasmial sa Leo. „Každý deň je obloha iná. Niekedy je plná oblakov ako ty, niekedy je čistá a modrá, niekedy vidím dúhu. A každý deň prepravujem iných ľudí s inými príbehmi."
„To znie ako dobrodružstvo," povedal Obláčik zamyslene.
„Je to dobrodružstvo," prikývol Leo. „A viete, čo je najlepšie? Keď deti vyzerajú von oknom a usmievajú sa, keď vidia oblaky a oblohu. To ma robí šťastným."
Obláčik pocítil teplo vo svojom obláčikovom srdci.
„Ďakujem ti, Leo," povedal. „A prepáč, že som si myslel zlé veci o tvojich stopách."
„To je v poriadku," uistil ho Leo. „Je dôležité pýtať sa a hľadať odpovede. Teraz vieš pravdu, a to je skvelé!"
Slnko sa začalo pomaly kláňať k západu. Obloha nadobudla zlatisté odtiene.
„Pozrite!" zvolal Obláčik. „Kondenzačné stopy žiaria!"
A naozaj. Biele čiary na oblohe sa zafarbili do ružova, oranžova a zlata v lúčoch zapadajúceho slnka.
„Sú nádherné," zašepkal Obláčik.
„Vždy boli," usmial sa kapitánka Linka. „Len si to doteraz nevedel oceniť, pretože si nerozumel, čo to je."
„Máš pravdu," prikývol Obláčik. „Teraz, keď viem, že sú to kvapôčky ako ja, že sú súčasťou oblohy a že pomáhajú ľuďom cestovať, vidím ich úplne inak."
„To je veľmi múdre," pochválila ho lastovička. „Často sa nám veci zdajú zlé alebo škaredé len preto, že ich nepoznáme. Keď sa o nich dozvedáme viac, zistíme, že sú vlastne úžasné."
Leo sa pomaly začal vzďaľovať. Musel pokračovať vo svojej ceste.
„Ahoj, Obláčik!" zavolal. „Ahoj, kapitánka Linka! Bolo mi potešením stretnúť vás!"
„Ahoj, Leo!" zamával Obláčik. „Šťastnú cestu! A ďakujem za krásne stopy!"
Lietadielko Leo odletelo do diaľky a za sebou zanechalo ďalšiu nádhernú kondenzačnú stopu, ktorá sa ligotala v zlatistom svetle.
Obláčik a kapitánka Linka sedeli na oblohe a pozerali sa na západ slnka.
„Vieš," povedal Obláčik zamyslene, „zajtra, keď uvidím kondenzačné stopy, budem sa tešiť. Budem vedieť, že niekde lietajú ľudia za svojimi blízkymi."
„A možno im zamávaš," navrhla lastovička.
„Určite im zamávam!" zasmiał sa Obláčik. „A možno si so stopami zahrám. Môžem sa okolo nich zakrútiť a vytvoriť s nimi vzory!"
„To je skvelý nápad," pochválila ho kapitánka Linka. „Len opatrne, aby si lietadlá nevyplašil."
„Budem opatrný," sľúbil Obláčik. „Budem múdry obláčik, ktorý sa pýta, pozoruje a učí sa nové veci."
Slnko zapadlo za horizont a obloha sa pomaly sfarbovala do tmy. Hviezdy začali žiariť.
„Je čas ísť spať," povedala kapitánka Linka. „Zajtra bude nový deň plný lietadiel a kondenzačných stôp."
„A ja sa už teším!" zvolal Obláčik. „Kapitánka Linka, ďakujem ti, že si mi všetko vysvetlila."
„Niet za čo, malý priateľ," usmial sa lastovička. „Pamätaj si: keď niečomu nerozumieš, opýtaj sa. Svet je plný úžasných vecí, ktoré čakajú na objavenie."
Obláčik sa zvinul do pohodlného obláčikového klubka a zaspal. Sníval o lietadlách, kondenzačných stopách a o tom, ako krásna je obloha, keď jej rozumieme.
A keď nasledujúce ráno niekto ukázal prstom na bielu čiaru na oblohe a povedal: „Pozri, lietadlo!", malý Obláčik sa usmial a zamával. Vedel, že to nie je špina na oblohe. Sú to jeho vodní príbuzní, ktorí pomáhajú ľuďom cestovať a robia oblohu ešte krajšou.
A možno aj ty, keď nabudúce uvidíš kondenzačnú stopu na oblohe, si spomenieš na Obláčika a jeho dobrodružstvo. Môžeš sa s rodičmi pozrieť, či je vzduch vlhký alebo suchý – a uhádnuť, či stopy vydržia dlho alebo sa rýchlo rozplynú. Skús spočítať, koľko stôp vidíš, a predstaviť si, kam všade lietajú ľudia v lietadlách.
Obloha je plná tajomstiev a každé z nich čaká na to, aby ho niekto zvedavý objavil.