Na samom okraji ľadového sveta, kde sa sneh leskol ako posypaný diamantmi, žil malý tučniačik menom Piko. Piko mal najrýchlejšie nožičky z celej svojej škôlky a najradšej zo všetkého sa pretekal so studeným vetrom. Jedného slnečného rána, keď sa obloha rozžiarila do svetlej modrej farby, Piko si povedal, že prekoná svoj vlastný rekord.
„Chytaj ma, vietor!“ zakričal veselo a rozbehol sa po veľkej, hladkej ľadovej ploche. Cupi-cupi-cup, jeho nožičky sa rýchlo mihali po bielom povrchu. Cítil sa ako malá čiernobiela raketa.
Zrazu sa to stalo. Jeho nožičky stratili pevnú pôdu pod sebou. Šmyk! Piko vyletel do vzduchu, zamával krídelkami, akoby chcel vzlietnuť, a s jemným „čľap“ dopadol na chrbátik. Chvíľu len tak ležal, pozeral na oblohu a žmurkal.
„Au,“ povedal si skôr prekvapene ako bolestivo. „Ten ľad je dnes nejaký... zákerný.“
Posadil sa a zamračene si ohmatal ľadovú plochu. Bola hladká a studená, presne ako vždy. „Prečo som sa pošmykol? Veď som tadiaľto bežal už stokrát!“
Vtom k nemu dokráčala jeho kamarátka, tučniačica Vlnka. Mala pomalšie nožičky, ale o to bystrejšie očká. „Piko, videla som ten tvoj let! Si v poriadku?“
„Som,“ zamrmlal Piko. „Len nechápem, prečo je tento ľad taký klzký. Je to ako keby mi pod nohami niekto podložil šupku z banánu. Ale kde by sa tu vzal banán?“
Vlnka sa zachichotala. „Banány tu nerastú, Piko. Ale je to dobrá otázka. Prečo je ľad klzký?“
Piko sa postavil a skúsil to znova, tentoraz veľmi opatrne. Kráčal pomaly, krok za krokom. Ale aj tak cítil, ako sa mu nohy občas jemne pošmyknú. „Je to záhada,“ vyhlásil. „A ja túto záhadu vyriešim!“
Prvý pokus bol jednoduchý. Piko si myslel, že možno treba mať na nohách niečo drsné. Zobral dva malé kamienky a snažil sa ich pripevniť na svoje chodidlá. To sa však nedalo. Kamienky mu hneď odpadli.
„Nevadí!“ povedala Vlnka povzbudivo. „To bol dobrý nápad. Aspoň vieme, že kamienkové topánky nefungujú. Čo skúsime teraz?“
Piko sa zamyslel. „Možno to nie je o mojich nohách, ale o tom ľade. Poďme ho preskúmať zblízka.“
Ľahli si na brušká a pritisli líca k ľadu. Bol studený a tvrdý. „Nič nevidím,“ povedal Piko sklamane. „Len ľad.“
Vlnka však bola pozornejšia. „Piko, skús sa na jednom mieste trošku pošúchať nohou. Ale len tak jemne.“
Piko poslúchol. Posúval nohu dopredu a dozadu na jednom malom mieste. Cítil, ako sa mu noha trie o povrch. Tomuto javu sa odborne hovorí trenie. Po chvíľke prestal.
„A teraz sa pozri,“ zašepkala Vlnka a ukázala zobáčikom na miesto, kde sa Piko šúchal.
Piko zaostril. Na povrchu ľadu bola maličká, takmer neviditeľná stopa vlhkosti. Ako keby sa tam ľad trošičku roztopil. „Voda?“ začudoval sa. „Odkiaľ sa tu vzala voda? Veď je zima!“
„To je zaujímavé,“ prikývla Vlnka. „Čo ak... čo ak ten ľad nie je stále suchý?“
To bola nová stopa! Piko dostal nápad na druhý experiment. Postavil sa a dupol jednou nohou na mieste tak silno, ako len vládal. Dup! A potom rýchlo odskočil. Obaja sa sklonili a pozreli. A naozaj! Presne tam, kde stál, sa na okamih zaleskla tenulinká vrstvička vody, ktorá hneď znova zamrzla.
„Aha!“ zvolal Piko víťazoslávne. „Už to chápem! Keď na ľad stúpim, svojou váhou ho stlačím. A to stlačenie...“ Piko sa na chvíľu zarazil. Nevedel, ako pokračovať.
Práve vtedy okolo nich prechádzal starý tučniak Fúzik, ktorý mal dlhé sivé pierka nad očami a vyzeral veľmi múdro. Vypočul si, o čom sa Piko s Vlnkou rozprávajú, a usmial sa.
„Ste na správnej ceste, mládež,“ povedal hlbokým, priateľským hlasom. „Viete, čo sa stane, keď si v zime rýchlo šúchate ruky o seba?“
Piko a Vlnka to hneď skúsili. Šúchali si krídelká jedno o druhé. „Zohrejú sa!“ vyhŕkol Piko.
„Presne tak,“ prikývol Fúzik. „Volá sa to teplo z trenia. A k tomu pridajte ten váš tlak, to, ako na ľad tlačíte svojou váhou. Tlak a teplo spolu dokážu na malinkú chvíľočku premeniť kúsok ľadu na vodu.“
Piko vyvalil oči. „Takže keď sa kĺžem, pod nohou mám vlastne... vodu?“
„Presne tak. Maličkú, tenulinkú, takmer neviditeľnú vrstvu vody. A tá voda funguje ako mazivo. Viete, čo je mazivo?“
Vlnka pokrútila hlavou.
„To je niečo, čo pomáha veciam, aby sa po sebe ľahšie kĺzali. Ako olej v motore. Táto voda je také prírodné mazivo na ľade. Preto je ľad taký úžasne klzký!“ vysvetlil Fúzik a s elegantným šmykom sa odkĺzal preč.
Piko a Vlnka zostali ticho. Všetko do seba zapadlo. Záhada bola vyriešená!
„Takže ľad nie je zákerný!“ zvolal Piko. „On nám vlastne pomáha kĺzať sa tým, že si pod nohami vyrábame vodičku!“
„A čím rýchlejšie bežíš a čím silnejšie sa odrazíš, tým viac tepla a tlaku vytvoríš. A tým lepšie sa kĺžeš!“ doplnila ho Vlnka.
Teraz, keď poznali tajomstvo ľadu, Piko sa už nebál. Rozbehol sa znova. Ale tentoraz to bolo iné. Cítil, ako sa mu pod chodidlom na zlomok sekundy tvorí tá neviditeľná vodná vrstvička. Už to nebol nepríjemný pád, ale úžasný, kontrolovaný sklz.
„Juchúúú!“ kričal a kĺzal sa po ľadovej ploche ako profesionálny krasokorčuliar. Už nepadal, pretože vedel, čo sa deje. Naučil sa ten malý zázrak využívať vo svoj prospech.
Vlnka sa k nemu pridala. Spolu sa kĺzali, točili a smiali sa. Objavili, že fyzika nie je len niečo nudné v knihách, ale je to skvelá zábava ukrytá priamo pod ich nohami.
„Čo myslíte, deti?“ zašepkal Piko smerom k vám. „Keď pôjdete nabudúce na klzisko, všimnete si tú malú neviditeľnú vrstvu vody, ktorá vám pomáha lietať po ľade? Skúste sa na to sústrediť!“