„Aha! Pozri na to! To sa mi snáď len zdá!“ zvolal veveričiak Filip a tak prudko zabrzdil na pätách, až za ním vyletela malá spŕška hliny. Jeho chvost, zvyčajne uhladený, teraz trčal do vzduchu ako výkričník.
Filip stál na okraji lúky, kde sa les stretával s vysokou trávou. Celá lúka bola posiata modrými bodkami. Boli to nevädze, kvietky, ktoré vyzerali ako malé kúsky letnej oblohy spadnuté do trávy. Všetci v lese vedeli, že nevädza je modrá. Aj motýle to vedeli, aj včely to vedeli.
Lenže táto jedna nie.
Priamo pred Filipovým ňufákom stála nevädza, ktorá nebola modrá. Bola ružová. Sýto, jasne, nepopierateľne ružová.
„To je nejaký vtip,“ mrmlal si Filip a podozrievavo si kvet obzeral zo všetkých strán. „Určite ju niekto prefarbil. Alebo sa hanbí? Prečo by sa kvet hanbil?“
Filip to nevydržal. Musel to záhadu vyriešiť. A keď si v ich lese niekto nevedel rady, utekal za jazvecom Kubom. Kubo bol ten najmúdrejší zvierací vedec široko-ďaleko. Býval v nore pod starým dubom, kde mal svoju zbierku kameňov, sušených byliniek a zvláštnych prístrojov vyrobených zo šišiek a stebiel trávy.
Filip vtrhol do Kubovej nory bez klopania. „Kubo! Poplach! Príroda sa pokazila!“
Jazvec Kubo práve opatrne prelieval vodu z jedného orechového luskáčika do druhého. Na nose mal okuliare z tenkého drôtika, ktoré mu neustále padali. Pomaly zdvihol hlavu.
„Ahoj, Filip. Príroda sa nikdy nekazí,“ povedal pokojným, hlbokým hlasom. „Len občas urobí niečo, čomu hneď nerozumieme. Čo sa stalo?“
„Nevädza!“ vyhŕkol Filip. „Na lúke je tisíc modrých nevädzí. A jedna ružová! Niekto jej vymenil farbičky!“
Kubo sa usmial, odložil orechové škrupinky a pošúchal si bradu. „Ružová nevädza? To znie ako práca pre detektívov. Ale nemyslím si, že ju niekto prefarbil štetcom. Myslím, že za to môže Antokyán.“
Filip vyvalil oči. „Anto-kto? To je nejaký nový chrobák, čo požiera farby?“
„Nie, nie,“ zasmial sa Kubo a gestom naznačil Filipovi, aby podišiel k jeho veľkej kamennej doske, ktorá slúžila ako pracovný pult. „Sadni si. Vysvetlím ti to. Antokyán nie je chrobák. Je to taká neviditeľná látka, chemická látka, ktorá žije vnútri rastlín. Je to, ako by som to povedal... náladový maliar.“
Filip nastražil uši. „Maliar? A prečo je náladový?“
„Pretože mení farbu podľa toho, v čom sa kúpe,“ vysvetľoval Kubo a vytiahol z police misku plnú tmavých lesných čučoriedok. „Nevädze, čučoriedky, ale aj červená kapusta majú v sebe tohto maliara Antokyána. Keď je pôda, v ktorej rastú, neutrálna – teda ani kyslá, ani zásaditá – Antokyán je spokojný a maľuje na modro. Ale keď sa niečo zmení...“
„Počkaj, počkaj,“ prerušil ho Filip. „Čo znamená neutrálna a kyslá? Kyslá ako citrón?“
„Presne tak!“ prikývol jazvec. „Predstav si pôdu ako veľký pohár vody, z ktorého kvet pije. Ak je pôda ‚normálna‘, kvet je modrý. Ale ak kvet rastie na mieste, kde je pôda kyslejšia – napríklad tam, kde je veľa ihličia alebo rašeliny – Antokyán zmení farbu na ružovú alebo červenú. Reaguje na kyslosť.“
Filip sa zamyslel. „Takže tá ružová nevädza... pije kyslú limonádu zo zeme?“
„Dalo by sa to tak povedať,“ prikývol Kubo. „Ale vieš čo? My si to nemusíme len hovoriť. My si to overíme! Urobíme pokus.“
Filip nadšene tleskol labkami. „Pokus! To mám najradšej. Čo budeme potrebovať? Výbuchy? Oheň?“
„Kdeže,“ upokojil ho Kubo. „Veda musí byť bezpečná. Budeme potrebovať len vodu, tieto čučoriedky, trochu citrónovej šťavy a sódu bikarbónu. A samozrejme, pomoc dospelého, keby sme to robili doma v kuchyni. Sleduj.“
Jazvec Kubo vzal zopár čučoriedok a roztlačil ich v miske s trochou teplej vody. Voda sa okamžite zmenila na krásnu, tmavofialovú, takmer modrú farbu.
„Vidíš tú farbu?“ spýtal sa Kubo. „To je náš kamarát Antokyán. Teraz je voda neutrálna, taká obyčajná. Je modro-fialová. Ale čo sa stane, ak ju trochu ‚okyselíme‘?“
Kubo podal Filipovi polovicu citróna. „Chceš mať tú česť?“
Filip opatrne chytil citrón a stlačil ho nad miskou. Pár kvapiek kyslej šťavy dopadlo do fialovej vody. A potom sa stal zázrak.
V mieste, kde dopadla šťava, sa fialová farba začala meniť. Rozjasnila sa. Zružovela! Filip rýchlo zamiešal zmes paličkou a celá tekutina sa zmenila na žiarivú ružovú.
„Páni!“ vykríkol Filip. „Ona očervenela! Presne ako tá nevädza na lúke!“
„Vidíš?“ usmial sa Kubo. „Citrón je kyslý. Keď sa Antokyán stretne s kyselinou, oblečú si červené alebo ružové šaty. Tá tvoja nevädza na lúke pravdepodobne rastie na mieste, kde je v zemi niečo kyslé. Možno tam kedysi rástol ihličnatý strom a jeho ihličie okyslilo pôdu.“
„A dá sa to vrátiť späť?“ spýtal sa zvedavo Filip. „Čo ak by tá nevädza chcela byť zasa modrá?“
„Výborná otázka!“ pochválil ho jazvec. „Veda má riešenie aj na toto. Ak je kyselina to, čo robí farbu červenou, potrebujeme opak kyseliny. Voláme to zásada. A jednu takú máme bežne v nore – sódu bikarbónu, ktorú používam na čistenie hrncov.“
Kubo nabral na špičku drievka biely prášok a nasypal ho do ružovej vody. Voda zasyčala, urobili sa malé bublinky a ružová farba začala blednúť. Menila sa na fialovú, potom na tmavomodrú a nakoniec, keď Kubo pridal ešte trochu, začala chytať až taký modro-zelený odtieň.
„Fíha!“ hvízdo Filip. „To je lepšie ako kúzlo čarodejnice z močarísk. To je chémia!“
„Presne tak,“ prikývol Kubo a utrel si labky do zástery. „Rastliny majú v sebe tieto prírodné farbivá – pigmenty. Ony tam nie sú len na okrasu. Často chránia rastlinu pred silným slnkom, podobne ako my nosíme klobúky. A zároveň nám vedia prezradiť, aká je pôda, v ktorej rastú.“
Filip sa zadíval na misku s modro-zelenou vodou. „Takže, ak by som chcel mať doma v záhradke ružové nevädze, musel by som im do hliny pridať niečo kyslé?“
„Teoreticky áno,“ povedal Kubo. „Ale opatrne. Rastliny sú živé. Nemôžeš na ne liať čistú citrónovú šťavu, to by im ublížilo. V prírode sa tieto zmeny dejú pomaly a jemne. Pôda sa mení roky. Tá tvoja ružová nevädza je vzácna práve preto, že si našla presne také miestečko, ktoré jej vyhovuje, a ktoré zmenilo jej farbu.“
Filip zoskočil z kamennej stoličky. „Už tomu rozumiem! Tá nevädza nie je pokazená. Ona je len...“ hľadal správne slovo, „...informovaná! Hovorí nám, že pod ňou je kyslá zem!“
„Výborne, Filip! Správny vedec pozoruje a hľadá príčiny,“ pochválil ho jazvec.
Filip vybehol z nory naspäť na slnko, ale vo dverách sa ešte otočil. „Kubo? A čo keby sme zobrali tú modro-zelenú vodu a namaľovali ňou niečo na papier? Zostane tá farba taká?“
„To je ďalší skvelý nápad na experiment,“ žmurkol Kubo. „Prírodné farby na vzduchu a svetle časom blednú alebo sa menia, ale určite to môžeme skúsiť. Ale až po olovrante.“
Veveričiak bežal späť na lúku k ružovej nevädzi. Už sa na ňu nepozeral ako na chybu v programe. Kľakol si k nej a zblízka si prezrel jej lupienky.
„Ahoj, Antokyán,“ zašepkal kvetu. „Máš pekný ružový kabát. Dobre, že si nám prezradil tajomstvo zeme.“
Potom sa rozbehol hľadať ďalšie záhady. Možno nájde fialový list alebo žltú jahodu. Kto vie? S vedomosťami od Kuba teraz vedel, že za každou farbou v prírode sa skrýva malý chemický príbeh, ktorý len čaká na to, kým ho niekto objaví.
A čo vy, deti?
Skúsili ste sa niekedy pozrieť na kvety vo vašom okolí? Možno aj vy doma nájdete malého maliara Antokyána. Ak vám rodičia dovolia, môžete si spolu urobiť Kubov experiment.
Stačí vám k tomu pár vecí z kuchyne:
- Pár kúskov červenej kapusty alebo čučoriedok (tie fungujú najlepšie).
- Horúca voda (tu pozor, poproste dospelého!).
- Citrón alebo ocot (to je tá kyslá vec).
- Sóda bikarbóna (to je tá zásaditá vec).
- Priehľadné poháre.
Keď zalejete kapustu alebo čučoriedky horúcou vodou, získate fialovú tekutinu. A potom sa začnite hrať! Do jedného pohára dajte trochu citróna – a sledujte zmenu na ružovú. Do druhého dajte štipku sódy – a sledujte zmenu na modrú či zelenú.
Je to dôkaz, že chémia nie je len v laboratóriu, ale v každom kvietku, v každom ovocí a dokonca aj vo vašom čaji. Len musíte mať otvorené oči ako veveričiak Filip a chuť objavovať ako jazvec Kubo.