V teplom piesku na brehu mora sedeli traja kamaráti. Lišiak Viliam, jazvec Bruno a veverička Eliška stavali ten najvyšší hrad z piesku, aký kedy svet videl. Slnko príjemne hrialo a vlny veselo špliechali a spievali si svoju morskú pesničku.
„Ešte jednu vežičku!“ zavelila Eliška a labkou ukázala na vrchol hradu.
Viliam sa rozbehol k vode, aby nabral do vedierka trochu vody na spevnenie piesku. Práve vtedy sa však prihnala väčšia vlna, ktorá ho prekvapila. Špliech! Voda mu vletela priamo do tváre. Viliam si ju odfrkol a prekvapene zažmurkal.
„Fuj!“ zatriasol hlavou. „Tá voda je... slaná!“ olizol si pery. „Prečo je more slané?“
Bruno prestal kopať priekopu okolo hradu a zamyslene si poškrabkal nos. „To je dobrá otázka. Rieka v lese, z ktorej pijeme, slaná nie je. Prečo by mala byť táto obrovská voda iná?“
Eliška zoskočila z hradu a opatrne omočila špičku labky vo vode. Potom ju oblizla. „Naozaj! Je to ako keby niekto do mora vysypal celú soľničku.“ Zasmiala sa svojej predstave.
„Ale kto by to robil?“ premýšľal nahlas Viliam. „A prečo? Rybičkám by to asi nechutilo.“ Hneď sa naklonil k vode a zakričal na malú rybku, ktorá plávala okolo: „Hej, rybička, to vy si solíte vodu?“ Rybka len otvorila a zatvorila pusu, vypustila zopár bubliniek a odplávala preč.
„Takto to nezistíme,“ povedal praktický Bruno. „Toto je záhada, ktorú musíme vyriešiť. Potrebujeme plán.“
„Mám nápad!“ zvolala Eliška. „Poďme sa spýtať sovy Hedvigy! Ona žije pri rieke a je najmúdrejšia v celom lese. Určite bude vedieť odpoveď.“
Bol to skvelý nápad. Kamaráti zanechali svoj hrad na pospas vlnám a vydali sa na cestu. Kráčali od brehu mora smerom do vnútrozemia, popri zurčiacej rieke, ktorá sa vlievala do mora. Po chvíli cesty sa Viliam zastavil.
„Počkajte,“ povedal a nabral si trochu vody z rieky do dlane. Opatrne ochutnal. „Zvláštne. Táto voda vôbec nie je slaná. Alebo možno len tak malilinko, že to skoro necítim.“
„Vidíte?“ povedal Bruno. „Záhada je ešte väčšia! Voda v rieke nie je slaná, ale keď dotečie do mora, zrazu slaná je. Ako sa to stane?“
Pokračovali v ceste, až kým nenašli starý dub, na ktorom bývala múdra sova Hedviga. Sedela na konári, driemala s jedným okom privretým.
„Pani sova, pani sova!“ zavolala na ňu Eliška.
Hedviga pomaly otvorila aj druhé veľké oko. „Vitajte, drobci. Čo vás trápi v taký pekný deň?“
„Riešime veľkú záhadu!“ vyhŕkol Viliam. „Prečo je more slané, keď rieka, ktorá do neho tečie, slaná nie je?“
Sova sa múdro usmiala. „To je výborná otázka. Odpoveď vám nepoviem priamo, ale dám vám radu.“ Naklonila hlavu. „Pozorne sa pozerajte na rieku. Sledujte jej dlhú cestu. Čoho sa dotýka? Čo si so sebou berie?“
Kamaráti sa poďakovali a vrátili sa k rieke. Sadli si na breh a ticho pozorovali. Voda veselo preskakovala cez kamene, zurčala a obmývala všetko, čo jej stálo v ceste.
„Vidím len vodu a kamene,“ povedal po chvíli Viliam.
„A hlinu,“ dodal Bruno a ukázal na breh, kde voda odplavovala kúsok pôdy.
Eliška, ktorá mala najlepší zrak, zaostrila na kamene v rieke. „Pozrite sa poriadne!“ zašepkala. „Voda tie kamene stále umýva. A odnáša z nich drobné, úplne maličké čiastočky. Vidíte ten jemný prach vo vode?“
Viliam prikývol. „Máš pravdu! Rieka je ako veľký cestovateľ, ktorý na svojej dlhej ceste zbiera suveníry.“
Bruno dostal nápad. Zdvihol zo zeme suchý, drobivý kameň, ktorý ešte nebol v rieke. Opatrne z neho odlomil kúsok a rozdrvil ho v labke. Potom si prach z neho opatrne priložil k jazyku.
„No teda!“ vypúlil oči. „Je to trošičku slané! Nie veľmi, len takmer nebadane.“
Všetci traja sa na seba pozreli a v očiach sa im zalesklo porozumenie.
„Už to chápem!“ vyhŕkol Viliam. „Rieka na svojej dlhej ceste od prameňa až k moru obmýva tisíce a tisíce kameňov a veľa pôdy. Z každého si zoberie jednu malilinkú, neviditeľnú čiastočku soli. Jedna čiastočka nie je nič, ale keď ich rieka nazbiera milióny, je to už pekná kopa!“
„Presne tak!“ súhlasila Eliška. „A všetky tie nazbierané čiastočky soli potom odnesie so sebou až do mora!“
Spokojní so svojím objavom sa rozbehli naspäť k moru. No Bruno sa znova zamyslel.
„Počkajte ešte. Niečo mi tu stále nesedí. Ak rieky neustále prinášajú do mora novú soľ, prečo sa more neplní vodou až po okraj? A prečo nie je slané aj ovzdušie, ak sa voda z mora vyparuje?“
Zastavili sa pri malej plytkej mláčke, ktorú na pláži zanechali vlny. Slnko do nej pálilo a bolo vidieť, ako sa pomaličky zmenšuje.
„Voda z nej mizne,“ všimla si Eliška. „Slniečko ju pije.“
„To sa volá vyparovanie,“ povedal Bruno, ktorý si spomenul na slová sovy Hedvigy. „Teplom sa voda mení na paru a stúpa hore do neba.“
Sedeli a pozorovali mláčku. Po nejakej dobe sa všetka voda naozaj vyparila. Ale na dne mláčky niečo zostalo. Jemný biely povlak, ktorý sa na slnku trblietal ako drobné diamanty.
Eliška sa k nemu sklonila a jemne sa ho dotkla labkou. „Je to suché a sypké.“
Viliam si nabral trošku na prst a ochutnal. Oči sa mu rozžiarili. „To je soľ! Tá soľ, čo bola vo vode!“
A vtom to všetci pochopili.
„Slnko vypije z mora len čistú vodu!“ zvolal radostne Bruno. „Ale soľ vypiť nevie! Tá zostáva v mori.“
„Takže rieky milióny rokov prinášajú do mora nové a nové čiastočky soli,“ pokračoval Viliam, „a slnko z mora odparuje len vodu. Soľ tam pekne čaká. A preto je more stále slanšie a slanšie!“
Záhada bola vyriešená! Nebola za tým žiadna čarovná soľnička, ale úžasný kolobeh prírody, trpezlivá práca riek a sila slnka. Traja kamaráti sa na seba hrdo usmiali. Nielenže vyriešili záhadu, ale objavili aj jedno z veľkých tajomstiev ich sveta.
„Čo myslíte, deti?“ zašepkal rozprávač. „Skúsite si s pomocou rodičov doma podobný pokus? Rozpustite v miske s vodou trochu soli a nechajte ju na slnečnom okne. Uvidíte, či aj vám slniečko zanechá na dne malý slaný poklad.“