Veveričiak Riško poskakoval po hrubej vetve starého duba tak, že sa z nej sypali suché listy. Bolo už veľa hodín, no slnko stále svietilo a hrialo, akoby sa mu vôbec nechcelo ísť spať. Lúče sa predierali cez zelené koruny stromov a kreslili na kôru zlaté fľaky.
„Elka! Elka, poď von!“ zakričal Riško do dutiny o poschodie vyššie.
Z tmy vykukla strapatá hlava sovičky Elky. Nasadila si veľké okuliare a žmurkla do jasného svetla. „Riško? Vieš, koľko je hodín? Podľa môjho budíka by sme už mali byť v pyžamách a čítať si rozprávku na dobrú noc.“
„Ale veď sa pozri!“ Riško rozhodil labkami. „Slnko je stále vysoko. V zime je o takomto čase už tma ako vo vreci. Prečo je teraz deň taký dlhý a v zime taký krátky? To si slnko v lete nadstauje budík a v zime je lenivé?“
Elka zletela dolu k nemu a zamyslene si pošúchala bradu krídlom. „To je výborná otázka. Slnko určite nie je lenivé. Ale máš pravdu, niečo tu nesedí. Včera som čítala encyklopédiu, ale tam boli len zložité nákresy. Poďme za dedkom Jazvecom. On má v nore glóbus a vždy všetko vie.“
Riško a Elka zbehli po kmeni duba a utekali cez les k veľkému brlohu pod koreňmi starej jedle. Dedko Jazvec práve sedel na verande a lúštil krížovku. Keď uvidel udychčaných kamarátov, odložil ceruzku.
„Dobrý podvečer, mládež! Čo vás sem ženie? Ešte stále naháňate slnečné lúče?“ usmial sa popod fúzy.
„Presne tak, dedko Jazvec!“ vyhŕkol Riško. „Prečo je v lete deň taký dlhočizný, že sa stihneme hrať, navečerať aj znova hrať, a v zime je tma skôr, než si stihnem nájsť zahrabaný oriešok?“
Dedko Jazvec prikývol. „To je záhada, ktorú riešili ľudia aj zvieratká veľmi dlho. Nie je to tým, že by slnko svietilo viac alebo menej. Tajomstvo je v tom, ako sa naša Zem na slnko pozerá. Počkajte chvíľu.“
Jazvec vošiel do nory a o chvíľu sa vrátil s tromi vecami. Položil ich na pník, ktorý slúžil ako stôl. Priniesol veľký žltý pomaranč, fixku a baterku, ktorú si občas brával na nočné prechádzky.
„Tak,“ začal Jazvec a podal Riškovi pomaranč. „Predstavme si, že toto je naša Zem. A táto baterka,“ zapol ju a položil na kraj pníka tak, aby svietila priamo na pomaranč, „bude naše Slnko. Riško, nakresli fixkou na pomaranč malý krížik. To bude náš les.“
Riško vyplazil jazyk od sústredenia a nakreslil krížik v hornej polovici pomaranča.
„Výborne,“ povedal Jazvec. „Teraz musíme urobiť zo Zeme skutočnú planétu. Zem sa točí okolo svojej osi, však? Ako vĺčik.“
„To viem!“ zvolala Elka. „Preto sa strieda deň a noc. Keď sme otočení k slnku, je deň, keď sa odvrátime, je noc.“
„Správne, pani profesorka,“ žmurkol Jazvec. „Ale keby Zem stála rovno, ako vojak v pozore,“ Jazvec chytil pomaranč a točil ním na mieste tak, že stopka smerovala priamo hore k nebu, „pozrite sa na náš krížik.“
Riško s Elkou sledovali krížik. Keď bol na strane baterky, bol osvetlený. Keď prešiel dozadu, bola tma.
„Zdá sa mi,“ zamyslela sa Elka, „že ten krížik je v svetle a v tme rovnako dlho. Polovicu času svieti, polovicu je tma.“
„Presne tak!“ tleskol Jazvec labkami. „Keby Zem stála rovno, deň aj noc by trvali rovnako dlho po celý rok. Ale naša Zem je taká malá nezbedníčka. Ona sa totiž... nakláňa.“
„Nakláňa? Ako keď sa ja nakláňam pre šišku?“ spýtal sa Riško.
„Podobne. Pozrite sa,“ Jazvec vzal pomaranč a naklonil ho tak, aby horná časť (tam, kde bol krížik) smerovala viac k baterke. „Zem je v skutočnosti takto šikmo. Hovoríme tomu náklon zemskej osi. A teraz dávajte dobrý pozor. Toto je situácia, keď máme u nás leto. Horná polovica Zeme, kde bývame, sa klania Slnku.“
Jazvec pomaly otáčal nakloneným pomarančom.
„Sledujte náš krížik. Riško, počítaj, ako dlho je krížik v svetle baterky a ako dlho v tieni.“
Riško začal počítať, kým Jazvec pomaly točil pomarančom. „Raz, dva, tri, štyri, päť... stále je v svetle! Šesť, sedem... aha, teraz zašiel do tieňa. Raz, dva... a už je zasa v svetle!“
Riško prekvapene vyskočil. „Videl si to? V tieni bol len chvíľočku! Väčšinu času, kým sa pomaranč točil, naň svietila baterka!“
„Aha!“ zvolala Elka a narovnala si okuliare. „Pretože sme naklonení smerom k Slnku, naša cesta cez svetlo je oveľa dlhšia. Slnko na nás vidí dlhšiu časť dňa.“
„Presne tak,“ potvrdil Jazvec. „A preto máme v lete dlhé dni. Slnko vyjde skoro ráno a zapadá až neskoro večer, lebo vďaka tomu náklonu trávime v jeho žiare viac času.“
„A čo zima?“ spýtal sa Riško. „To sa Zem narovná?“
„Kdeže,“ zasmial sa Jazvec. „Zem ostáva naklonená stále rovnako. Ale keďže Zem obieha okolo Slnka, o pol roka sa dostane na druhú stranu.“
Jazvec vzal pomaranč, stále ho držal v rovnako šikmej polohe, ale preniesol ho na opačnú stranu pníka, za baterku. Teraz bol pomaranč stále naklonený rovnakým smerom, čo však znamenalo, že jeho horná polovica (s krížikom) bola odklonená preč od baterky.
„Teraz sme od Slnka odvrátení,“ vysvetľovala Elka, ktorá to hneď pochopila. „Sme na zimnej strane.“
„Skúsme točiť,“ vyzval ich Jazvec.
Znova roztočil naklonený pomaranč. Riško sledoval krížik. „Raz, dva... je v svetle. A teraz tieň. Raz, dva, tri, štyri, päť, šesť... stále tieň! A zasa len blik na svetle.“
„Fíha!“ vydýchol Riško. „Teraz to bolo presne naopak. Krížik bol v tieni skoro stále a na svetle len chvíľku. Preto je v zime taká dlhá noc!“
„Máš pravdu,“ pohladkal ho Jazvec po ryšavej hlave. „Všetko je to vďaka tomu náklonu. Keby sa Zem nenakláňala, nemali by sme ani leto, ani zimu, a dni by boli stále rovnako dlhé. Bola by to celkom nuda, nemyslíte?“
Elka si spokojne zapísala niečo do malého notesa, ktorý nosila pod krídlom. „Takže teraz, keď je leto, sme ako ten pomaranč naklonený k baterke. Točíme sa a točíme, a Slnko na nás stále dočiahne.“
„A preto sa môžeme hrať až do večera!“ dopovedal Riško víťazoslávne. „Ďakujeme, dedko Jazvec! Teraz už viem, že Slnko nie je lenivé, len my sa k nemu v zime točíme chrbtom.“
Jazvec sa zasmial. „No, nie doslova chrbtom, ale odkláňame sa. A teraz bežte, kým je ten dlhý letný deň ešte tu. Ale pozor, aj keď je dlhý, nebude trvať večne. O chvíľu sa Zem predsa len otočí do tieňa.“
Riško a Elka poďakovali a rozbehli sa späť k dubu.
„Vieš čo, Elka?“ povedal Riško, keď liezli hore. „Je to super, že Zem je taká tanečnica a takto sa nakláňa. Keby stála rovno, nikdy by sme nestihli toľko hier.“
„A ja by som nestihla prečítať toľko kníh pri dennom svetle,“ dodala Elka. „Príroda to vymyslela veľmi múdro.“
Slnko sa pomaly začalo dotýkať obzoru, no les bol ešte stále plný svetla. Riško a Elka vedeli, že majú ešte dosť času na poslednú hru na schovávačku, kým sa ich kúsok Zeme definitívne otočí do tmavej, hviezdnatej noci.
Tip pre malých vedcov: Chcete si to vyskúšať doma? Budete potrebovať loptičku (alebo pomaranč), fixku a stolnú lampu.
- Poproste rodičov, aby vám pomohli zatemniť izbu a zapnúť lampu (to bude Slnko).
- Na loptičku si nakreslite bodku – to ste vy.
- Držte loptičku šikmo (naklonenú) tak, aby bola bodka naklonená smerom k lampe.
- Pomaly loptičku otáčajte na mieste. Sledujte, ako dlho je bodka v svetle. Vidíte? To je dlhý letný deň!
- Potom prejdite na druhú stranu lampy, ale loptičku držte naklonenú stále rovnako (takže teraz bude bodka odklonená od lampy).
- Zatočte ňou. Bodka preletí svetlom len na chvíľku. To je krátky zimný deň.