V parku voňala čerstvo pokosená tráva a slnko hrialo tak príjemne, že sa aj mravčekom na chodníku chcelo tancovať. Uprostred veselého smiechu detí sa zrazu objavil vysoký pán s fialovým klobúkom a trblietavým plášťom. Bol to kúzelník Alfonz.
„Pozor, pozor, malí aj veľkí objavitelia!“ zvolal hlasom, ktorý znel ako cinkanie zvončekov. „Ja, veľký Alfonz, viem predpovedať budúcnosť! A dokážem vám to!“
Všetky deti stíchli a zvedavo sa k nemu nahrnuli. Jakub a Ema, ktorí si práve stavali vežu z piesku, pribehli tiež.
Kúzelník Alfonz teatrálne vytiahol z vrecka veľkú, lesklú hraciu kocku. Mala biele bodky na každej strane. „Táto kocka nie je len taká obyčajná! Počúva moje myšlienky. Teraz sa sústredím a poviem vám, že keď ju hodím, padne... číslo šesť!“
Zatajil dych, vyhodil kocku vysoko do vzduchu a tá s tichým klopnutím dopadla do trávy. Navrchu svietilo presne šesť bielych bodiek. Deti zalapali po dychu a zatlieskali.
„Vidíte?“ usmial sa Alfonz a elegantne sa uklonil. „A teraz... teraz padne číslo tri!“
Znova hodil kockou a naozaj, navrchu sa usmievali tri bodky. Jakub bol ohromený. „To je úžasné! On naozaj vidí do budúcnosti!“
Ema sa však zamračila. Naklonila hlavu a pozorne si prezerala kocku v kúzelníkovej ruke. „Ale ako?“ zašepkala si pre seba. „Ako to môže vedieť dopredu?“
Kúzelník Alfonz hodil kockou ešte raz a znova uhádol. Tváril sa veľmi dôležito a tajomne. Deťom sa to páčilo, no Ema neprestávala premýšľať. Potiahla Jakuba za rukáv.
„Poď,“ povedala ticho. „Niečo mi na tom nesedí.“
Odišli kúsok bokom, k lavičke, kde mali odložené svoje veci. Ema si sadla a podoprela si bradu. „Jakub, nemyslíš si, že je to zvláštne? Veď kocka nemá uši ani oči. Ako by mohla vedieť, čo si kúzelník myslí?“
Jakub pokrčil plecami. „Možno je tá kocka začarovaná. Alebo je jedna jej strana ťažšia, a preto padá častejšie?“ To bol skvelý nápad. Ak je jedna strana ťažšia, bude padať na zem častejšie a navrchu sa ukáže vždy tá istá, protiľahlá strana.
„To musíme vyskúšať!“ rozhodla Ema. Vo svojom batohu mali malú cestovnú hru s úplne obyčajnou hracou kockou. Nebola taká veľká a nablýskaná ako tá kúzelníkova, ale bola to poctivá kocka.
„Dobre, tak skúsime tvoj nápad,“ navrhla Ema. „Hodíme ju a uvidíme, či bude nejaké číslo padať častejšie.“ Vytiahla z batoha malý zápisník a ceruzku. „Budeme si to značiť. Ako vedci pri pokuse.“
Jakub sa s chuťou pustil do práce. Prvý hod. Padla štvorka. Ema urobila do zápisníka čiarku vedľa čísla štyri. Druhý hod. Padla jednotka. Ema spravila čiarku k jednotke. Tretí hod. Šestka. Čiarka k šestke. Štvrtý hod. Znova štvorka. Druhá čiarka k štvorke.
Hádzali a hádzali. Jakub triasol kockou v dlani, fúkol na ňu pre šťastie a hodil. Ema usilovne zapisovala. Po chvíli sa pozreli na výsledky. Zápisník vyzeral asi takto:
1: ||| 2: |||| 3: || 4: |||| 5: ||| 6: ||||
„Vidíš?“ povedal Jakub trochu sklamane. „Žiadne číslo nepadá oveľa častejšie. Všetky padajú tak nejako... podobne.“
Ema prikývla a prstom prechádzala po čiarkach. „Máš pravdu. Vyzerá to, že každé číslo má rovnakú šancu, aby padlo. Možno to nie je o ťažšej strane. Možno... možno je to celé len náhoda.“
To slovo – náhoda – znelo veľmi zaujímavo. „Náhoda?“ zopakoval Jakub. „Myslíš, že kúzelník Alfonz mal iba šťastie?“
„Presne!“ vyhŕkla Ema. „Možno len dvakrát alebo trikrát tipoval a náhodou sa trafil. Alebo v tom je iný trik, nie čary.“
Rozhodli sa svoj pokus ešte zväčšiť. Hodili kockou ďalších dvadsaťkrát. Jakub už mal unavenú ruku a Ema zaplnila skoro celú stranu čiarkami. Keď spočítali výsledky, zistili niečo úžasné. Každé číslo od jedna po šesť padlo takmer rovnako často. Niektoré šesťkrát, iné sedemkrát, ale žiadne nepadlo dvadsaťkrát.
„Je to jasné!“ zvolala Ema a ukázala na zápisník. „Pri mnohých hodoch sa ukáže, že šanca je rovnaká pre všetky čísla. Nedá sa so stopercentnou istotou predpovedať, ktoré číslo padne najbližšie. Tomu sa hovorí pravdepodobnosť.“ To nové slovo sa jej veľmi páčilo.
Vrátili sa ku kúzelníkovi, ktorý sa práve chystal na ďalší veľkolepý hod.
„Pán kúzelník!“ oslovila ho odvážne Ema. Jakub stál tesne za ňou a v ruke zvieral ich obyčajnú kocku.
Alfonz sa na nich usmial. „Áno, mladá slečna? Chceš vedieť, aké číslo padne teraz?“
„My si myslíme, že to sa nedá vedieť naisto,“ povedala Ema a ukázala mu svoj zápisník plný čiarok. „Urobili sme pokus. Zistili sme, že každá strana kocky má približne rovnakú šancu padnúť. Je to vec náhody a pravdepodobnosti.“
Kúzelník Alfonz prekvapene zdvihol obočie. Pozrel sa na ich poctivé zápisky, na desiatky čiarok a potom na ich zvedavé tváre. Chvíľu bol ticho a potom sa z jeho úst ozval hlasný, srdečný smiech.
„Och, vy ste malí šikovníci!“ povedal a zložil si svoj fialový klobúk. „Máte úplnú pravdu.“
Deti okolo stíchli. „Takže to nie sú čary?“ spýtal sa jeden malý chlapček.
„Čary to sú, ale iné, než si myslíte,“ vysvetlil Alfonz a žmurkol na Emu a Jakuba. „Nie je to kúzlo v kocke, ale kúzlo pozorovania a premýšľania. Títo dvaja mladí vedci na to prišli sami. Odhalili ste moje najväčšie tajomstvo! Skutočným kúzlom je vaša zvedavosť.“
Potom sa priznal, že si pred predstavením párkrát tajne hodil kockou a všimol si, že padla dvakrát po sebe šestka, tak to skúsil povedať nahlas a mal šťastie. Ostatné už bola iba šikovná hra a predstavenie pre divákov.
Ema a Jakub sa na seba hrdo usmiali. Neobjavili síce skutočné čary, ale objavili niečo oveľa lepšie: spôsob, ako premýšľaním a skúšaním prísť veciam na koreň. Zistili, že aj keď niečo vyzerá ako zázrak, často za tým býva jednoduché a logické vysvetlenie.
Od toho dňa sa na hraciu kocku už nikdy nepozerali ako predtým. Bola pre nich malým laboratóriom náhody.
Čo myslíte, deti? Keď si najbližšie budete hrať človeče, všimnete si, či nejaké číslo padá častejšie ako ostatné? S pomocou rodičov si môžete spraviť vlastný zápisník a stať sa na chvíľu vedcami ako Ema a Jakub.