Malý papagáj Kiko mával svojimi pestrofarebnými krídlami, čo mu sily stačili. Letel ponad široký, modrý oceán a slaný vietor mu čechral perie. Pod ním sa trblietala nekonečná vodná plocha. Konečne v diaľke uvidel pevninu. Bol to zelený breh Južnej Ameriky, jeho domov. Z posledných síl pristál na vysokej palme a zadýchane si sadol.
„To bola ale diaľka!“ pípold si pre seba. „Už nikdy nepoletím tak ďaleko nad vodu.“
Pozrel sa smerom, odkiaľ priletel. Na druhej strane oceánu sa v opare črtala druhá obrovská pevnina, Afrika. Kiko naklonil hlavu a zahľadel sa najprv na jeden breh, potom na druhý. Vyzerali... povedome. Ten veľký výbežok na jeho domovskom kontinente akoby presne zapadal do tej veľkej zátoky na Afrike.
„To je zvláštne,“ zamrmlal. „Vyzeráte ako dva kúsky skladačky, ktoré niekto rozdelil!“
Zem pod ním sa jemne zatriasla, akoby si Južná Amerika zhlboka povzdychla. Zaznel hlboký, láskavý hlas, ktorý znel ako šumenie pralesa. „Dobre si si to všimol, malý pozorovateľ.“
Kiko sa preľakol. „K-kto to hovorí?“
„To som ja, Južná Amerika,“ ozval sa kontinent. „A máš pravdu. Neboli sme vždy takto ďaleko od seba.“
Cez oceán sa k nim doniesol druhý hlas, teplý a múdry ako slnko nad savanou. „Veru tak. Kedysi dávno, pred mnohými a mnohými rokmi, sme boli jedno.“ Bol to hlas Afriky.
Kiko neveriacky zatriasol hlavou. „Jedno? Ako jedno? Veď medzi vami je obrovský oceán! Plával som ponad neho celé hodiny!“
„Ó, ten oceán tu nebol vždy,“ zasmiala sa Afrika. „Kedysi na jeho mieste bola pevná zem. Boli sme spojené v pevnom objatí. Hranica medzi nami takmer neexistovala. Zvieratá mohli voľne prechádzať z mojich saván do tvojich pralesov a naspäť.“
„Pamätáš sa na tie malé smiešne dinosaury s dlhým krkom, čo si tak rady pochutnávali na listoch z vysokých stromov?“ spýtala sa Južná Amerika s nostalgiou v hlase. „Tie isté behali u mňa, ako aj u teba!“
„Samozrejme, že sa pamätám!“ odvetila Afrika. „A nielen zvieratá. Aj naše skaly a hory na pobreží sú si podobné. Sme ako dva kúsky chleba, ktoré niekto rozlomil. Okraje stále pasujú k sebe.“
Kiko zvedavo naklonil hlavu. „Ale... prečo ste sa potom rozdelili? Pohádali ste sa?“
Oba kontinenty sa srdečne zasmiali. Ich smiech vytvoril jemné vlny na hladine oceánu.
„Ale kdeže, drobec!“ povedala Afrika. „My sme sa nepohádali. To len Zem pod nami sa rozhodla trochu precvičiť si svaly.“
„Zem má svaly?“ čudoval sa papagáj.
„Nie tak celkom,“ vysvetlila Južná Amerika. „Predstav si, že povrch našej planéty nie je jeden pevný kus. Je to skôr ako veľká skladačka, zložená z obrovských kamenných krýh. Volajú sa litosférické dosky. A my, kontinenty, na nich sedíme ako cestujúci na obrovských pltiach.“
„A tieto plte sa hýbu?“ pýtal sa Kiko a očká mu žiarili zvedavosťou.
„Presne tak,“ potvrdila Afrika. „Hlboko pod nami, vnútri Zeme, je všetko veľmi, veľmi horúce. Tak horúce, že kamene sú tam tekuté a husté ako med. A táto horúca hmota sa pomaličky prevaľuje a hýbe. A ako sa ona hýbe, tak posúva aj tie kamenné kryhy na povrchu.“
„Ale ja nič necítim!“ zaprotestoval Kiko a zadupal nožičkami po kmeni palmy.
„Pretože ten pohyb je neuveriteľne pomalý,“ pokračovala Južná Amerika. „Pomaly, pomalšie, ako ti rastú pazúriky. Každý rok sa od seba posunieme len o pár centimetrov. To je asi tak málo, ako je široký tvoj zobáčik. Ale keď si zoberieš milióny a milióny rokov, tie malé centimetre sa nazbierajú a spravia obrovskú vzdialenosť.“
Kiko si predstavoval milióny rokov. Bolo to také dlhé obdobie, že si ho ani nevedel predstaviť. „Takže vy ste sa neodtrhli naraz, s veľkým rachotom?“
„Nie, vôbec nie,“ povedala nežne Afrika. „Najprv sme cítili len jemné chvenie hlboko vnútri. Potom sa medzi nami začala objavovať malá prasklina. Najprv bola úzka ako riečka. Postupne sa do nej začala vlievať voda. Trvalo veky, kým sa z riečky stalo malé more a z malého mora tento veľký Atlantický oceán, ktorý vidíš dnes.“
„Počas toho pomalého cestovania sa nám začal meniť život,“ dodala Južná Amerika. „Zvieratá a rastliny sa museli prispôsobiť. U mňa sa vyvinuli jaguáre a lamy, u Afriky zasa levy a žirafy. Každá z nás sa stala jedinečnou, so svojimi vlastnými pokladmi.“
Kiko sa zamyslel. „Takže to nebolo smutné, že ste sa rozdelili?“
„Spočiatku nám bolo trochu clivo,“ priznala Afrika. „Chýbalo nám to pevné objatie. Ale potom sme zistili, že je to vlastne jedno veľké dobrodružstvo. Cestujeme po svete, aj keď veľmi pomaly. A aj keď sme ďaleko, stále sme spojené. Spomienkami, oceánom, ktorý sa nás oboch dotýka, a príbehmi, ktoré si takto môžeme rozprávať.“
Južná Amerika súhlasne zašumela listami svojich stromov. „A vďaka tomu si aj ty, malý cestovateľ, mohol objaviť naše tajomstvo.“
Kiko sa usmial. Zrazu sa mu ten široký oceán nezdal taký hrozivý. Bol to len dôkaz jedného úžasného príbehu o pomalom tanci kontinentov.
„Deti, čo myslíte? Skúste si na mape alebo na glóbuse s pomocou rodičov priložiť Afriku a Južnú Ameriku k sebe,“ povedala na záver Afrika. „Uvidíte, že náš príbeh je naozaj pravdivý. Naše okraje do seba zapadajú ako dva stratené kúsky, ktoré na seba nikdy nezabudli.“
Kiko sa pozrel ponad oceán na svoju dávnu susedu a zamával jej krídlom. Afrika mu odpovedala jemným zavlnením teplého vzduchu, ktorý sa niesol ponad vodu. Neboli oddelené. Boli len na dlhej, dlhej spoločnej ceste.