Jesenné slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a maľovalo oblohu odtieňmi oranžovej a fialovej. Pre sedemnásťročnú Emu to bola najkrajšia časť dňa. Hodina, kedy sa svet na chvíľu zastavil a vzduch voňal prísľubom večera a chladnúceho lístia. Kráčala po dláždenom chodníku popri rieke, prstami zvierajúc vreckovku vo vrecku svojho obľúbeného béžového trenčkotu. Vnútri sa skrývala jej malá talizmanová minca – stará päťkorunáčka, ktorú našla pred rokmi a odvtedy ju nosila so sebou. Pre šťastie. Alebo skôr pre nádej.
Jej kroky ju ako vždy viedli k starému Zámockému mostu. Nebol to hlavný mestský most, po ktorom sa rútili autá a električky. Bol to menší, takmer zabudnutý peší most s liatinovým zábradlím a kamennými piliermi, ktorý spájal staré mesto s parkom na druhej strane. Bolo to jej tajné miesto. Miesto, kde sa dala dýchať samota a premýšľať o veciach, ktoré by nahlas nikdy nepovedala. O veciach, ako bol ten zvláštny pocit prázdnoty, keď videla páry držať sa za ruky. Alebo o snoch, v ktorých sa objavoval chlapec bez tváre, ktorého hlas bol však neuveriteľne známy.
Dnes bol ten pocit silnejší než inokedy. Mala za sebou ďalší deň v škole, kde sa cítila viac-menej neviditeľná. Nebola outsider, mala kamarátky, ale patrila k tým tichším dievčatám, ktoré radšej pozorovali, než by boli stredobodom pozornosti. Vo svojom vnútornom svete však žila tisíce príbehov. Príbehov plných romantiky ako zo starých filmov, ktoré tak milovala.
Keď dorazila k mostu, prekvapene zastala. Nebola tam sama.
O zábradlie sa opieral chlapec, o trochu starší od nej. Stál k nej chrbtom, takže videla len siluetu jeho postavy proti zapadajúcemu slnku. Na sebe mal tmavú mikinu s kapucňou stiahnutou z hlavy a na pleci prevesenú gitaru v čiernom puzdre. Kučeravé hnedé vlasy mu neposlušne trčali na všetky strany, akoby si nimi neustále prechádzal rukou. Díval sa dolu na rieku, ponorený do vlastných myšlienok, a Ema na okamih zaváhala. Nechcela ho rušiť. Toto bolo jej miesto, ale zjavne nebola jediná, kto objavil jeho kúzlo.
Chcela sa potichu otočiť a odísť, no vtom jej noha nešikovne zavadila o uvoľnenú dlažobnú kocku. Stratila rovnováhu a s tichým „ach“ sa zapotácala. Puzdro s gitarou sa pri zvuku otočilo.
Chlapec zdvihol hlavu a ich pohľady sa stretli.
Eme sa srdce rozbúchalo ako splašené. To je trapas, prebleslo jej hlavou. Líca jej okamžite sčervenali. Čakala výsmech alebo aspoň pobavený úškrn, no on sa len mierne usmial. Bol to taký ten pomalý, trochu unavený úsmev, ktorý však nebol nepríjemný. Práve naopak.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa a jeho hlas bol presne taký, ako si ho predstavovala k jeho vzhľadu – o niečo hlbší, s jemným chrapľavým nádychom.
„Áno, jasné, len...“ habkala a ukázala na kocku, „táto dlažba je trochu zradná.“ Cítila sa totálne hlúpo.
Prikývol a znova sa pozrel na rieku. „To je. Tento most má svoje muchy.“
Nastalo ticho. Nie trápne, skôr také očakávavé. Ema sa odvážila pristúpiť bližšie k zábradliu, asi dva metre od neho. Predstierala, že ju fascinuje prúd vody, ale periférne sledovala každý jeho pohyb. Všimla si odreté džínsy na kolenách a staré tenisky. A to, ako si nervózne poklepkával prstami po puzdre gitary. Zjavne ani on nebol úplne vo svojej koži.
„Chodíš sem často?“ spýtal sa zrazu, prerušiac ticho.
Zdvihla k nemu pohľad. Jeho oči boli orieškovo hnedé a mali v sebe zlatisté iskričky od posledných lúčov slnka. „Skoro každý deň,“ priznala tichšie, než zamýšľala. „Pomáha mi to... utriediť si myšlienky.“
„Tomu rozumiem,“ povedal a na jeho tvári sa objavil tieň niečoho, čo Ema nevedela identifikovať. Smútok? Nostalgia? „Aj mne.“
Znova ticho. Ema si nervózne strčila ruky do vreciek a jej prsty narazili na chladný kov päťkorunáčky. Zovrela ju v dlani. Bola to jej malá tradícia. Keď sa cítila obzvlášť sama, prišla sem, zaželala si niečo a hodila mincu do rieky. Bláznivé, detinské, ale upokojujúce. Dnes to však asi neurobí. Nie pred ním.
Akoby jej čítal myšlienky, naklonil sa cez zábradlie a pozrel sa dolu. „Počul som takú legendu,“ začal pomaly, „že keď na tomto moste hodíš mincu do rieky a niečo si želáš, tak sa ti to splní. Ale musíš byť sám.“ Posledné slová povedal s takmer nepostrehnuteľným ospravedlňujúcim tónom. „Prepáč, asi som ti to pokazil.“
Ema sa zahanbene usmiala. „To je v poriadku. Je to len povera.“ Ale jej zovretá dlaň hovorila niečo iné.
Chvíľu mlčal, potom siahol do vlastného vrecka. Vytiahol lesklú euromincu. „Vieš čo? Kašľať na pravidlá,“ povedal a pozrel na ňu s náznakom výzvy v očiach. „Čo keby sme to skúsili spolu? Možno dve želania naraz majú väčšiu silu.“
Eme poskočilo srdce. Ten nápad bol taký nečakaný, taký spontánny. Taký... filmový. Pomaly, váhavo, otvorila dlaň a ukázala mu svoju ošúchanú päťkorunáčku.
Usmial sa, tentoraz oveľa srdečnejšie. „Stará škola. To sa mi páči.“
Postavil sa vedľa nej k zábradliu. Zrazu boli tak blízko, že cítila teplo sálajúce z jeho tela a jemnú vôňu, ktorá pripomínala dážď a niečo sladko drevité. Jeho rameno sa takmer dotýkalo jej.
„Takže,“ zašepkal, akoby nechcel narušiť posvätnosť okamihu. „Pripravená?“
Prikývla, neschopná slova. Srdce jej búšilo až v krku.
„Na tri,“ navrhol. „Zatvoríme oči, niečo si zaželáme a... hodíme.“
Ema pevnejšie zovrela svoju mincu. Cítila jej hladký, chladný povrch na spotenej dlani.
„Raz...“ začal odpočítavať a jeho hlas bol tichý ako šum rieky pod nimi.
Zatvorila oči. V tme pred jej viečkami sa nevyrojila žiadna konkrétna myšlienka, len jediný, ohromujúci pocit. Túžba. Túžba nebyť viac sama. Túžba zažiť niečo skutočné, niečo, čo by bolo len jej. Túžba po láske.
„Dva...“
Hlas mal blízko. Tak blízko.
Prosím, zašepkala v duchu. Nech sa stane niečo... čokoľvek.
„Tri.“
Ich ruky sa pohli súčasne. Ema cítila, ako jej minca opúšťa dlaň. Počula tiché „cink“, keď sa jeho euro stretlo s jej päťkorunáčkou vo vzduchu, a potom dvojité, takmer súčasné „žblnk“, ako dopadli do tmavej vody pod nimi.
Stáli tam, s otvorenými dlaňami, oči stále zatvorené. Na sekundu sa svet naozaj zastavil. Ema ani nedýchala.
Potom pomaly otvorila oči. On tiež. Pozeral na ňu a v jeho pohľade bolo niečo nové. Zvedavosť. A možno, ale naozaj len možno, rovnaký záblesk nádeje, aký cítila ona.
„Tak,“ prehovoril potichu a prelomil kúzlo. „Čo si si želala?“
Líca jej znova oblial horúci rumenec. Samozrejme, že sa to spýta. Bola to tá najlogickejšia otázka na svete, no zároveň tá najťažšia. Nemohla mu predsa povedať: „Želala som si, aby sa v mojom živote objavil niekto ako ty.“ Znelo by to zúfalo a hlúpo.
„To sa predsa nehovorí,“ zamrmlala a sklopila zrak k svojim topánkam. „Inak sa to nesplní.“ Bola to najbezpečnejšia odpoveď, detská výhovorka, ktorá však v tej chvíli znela ako jediná možná záchrana.
K jej prekvapeniu sa zasmial. Bol to tichý, príjemný smiech, ktorý jej rozochvel celé vnútro. „Máš pravdu. To je základné pravidlo. Moja chyba.“ Oprel sa lakťami o chladné zábradlie a zahľadel sa na tmavnúcu hladinu. „Tak si to necháme pre seba. Bude to naše malé mostové tajomstvo.“
To slovo – naše – sa jej zarylo do srdca ako sladký tŕň. Naše tajomstvo. Znelo to tak neuveriteľne intímne. Znova sa odvážila naňho pozrieť. Profil jeho tváre sa rysoval proti posledným zvyškom oranžovej žiary na oblohe. Mal výrazný nos a jemne tvarované pery, ktoré boli teraz zvlnené do polovičného úsmevu.
„Som Adam,“ povedal zrazu, stále hľadiac na rieku, a až potom otočil hlavu k nej.
„Ema,“ šepla a jej vlastné meno jej na jazyku pripadalo cudzie. Akoby ho vyslovovala prvýkrát.
„Ema,“ zopakoval pomaly, akoby si to meno skúšal. „Pekné meno. Hodí sa sem.“
„Ďakujem.“ Nevyzmohla sa na viac. Mozog jej pracoval na plné obrátky, snažiac sa spracovať, že tento chlapec, tento Adam s gitarou a smutno-veselým úsmevom, s ňou naozaj hovorí.
Jeho pohľad skĺzol ku gitare opretej o zábradlie. „Asi sa pýtaš, čo tu robím s týmto,“ povedal a pohladil jej puzdro.
„Trochu,“ priznala sa a bola vďačná za zmenu témy. „Hráš v nejakej kapele?“
Pokrútil hlavou. „Nie. Zatiaľ nie. Len si brnkám pre seba. Píšem si nejaké veci.“ Znova tá zvláštna zmes hrdosti a neistoty v jeho hlase. „A toto miesto... má dobrú akustiku,“ dodal s krivým úsmevom. „Keď tu nikto nie je, samozrejme.“
„Aha. Takže ja som ťa vlastne vyrušila pri tvorivom procese,“ povedala s náznakom viny.
„Vôbec nie,“ zaprotestoval rýchlo. „Dnes som nemal ten správny deň. Skôr som len hľadal... inšpiráciu.“ Jeho pohľad sa na chvíľu zastavil na jej tvári a Eme sa zdalo, že ju našiel. Ale to si určite len namýšľala.
Slnko už takmer úplne zapadlo a z rieky začal stúpať chlad. Ema si inštinktívne objala ramená. Nemala pod trenčkotom nič hrubé, len tenkú blúzku.
Adam si to všimol. Neurobil žiadne veľké gesto, neponúkol jej svoju mikinu, čo by Emu len uviedlo do ešte väčších rozpakov. Iba sa trochu odtiahol od zábradlia. „Začína byť zima,“ skonštatoval prosto. „Asi by sme mali ísť.“
Prikývla, aj keď sa jej nikam nechcelo. Ten moment bol príliš vzácny, príliš krehký. Bála sa, že ak sa pohnú, rozplynie sa ako ranná hmla.
Prehodil si gitaru cez plece a obaja sa mlčky vydali smerom k parku. Ich kroky sa ozývali v tichu večera. Kráčali vedľa seba a Ema si zúfalo priala, aby bola tá cesta nekonečná. Čo bude teraz? Rozlúčia sa a už sa nikdy neuvidia? Pri tej myšlienke ju pichlo pri srdci. Jej päťkorunáčka ležala niekde na dne rieky a ona odchádzala rovnako sama, ako prišla.
Keď došli na koniec mosta, zastavili sa pod starou lampou, ktorá práve zablikala a zaliala ich teplým, žltým svetlom. Stáli tvárou v tvár a Ema musela zakloniť hlavu, aby mu videla do očí.
„Tak...“ začala, nevediac, ako ukončiť túto magickú chvíľu. „Maj sa pekne, Adam.“
„Aj ty, Ema.“ Usmial sa, no neodchádzal. Váhal. Hrýzol si spodnú peru a Ema sledovala to drobné gesto s fascináciou.
„Vieš,“ ozval sa po chvíli ticha, „tá legenda... možno sme ju neporušili.“
Nadvihla obočie. „Ako to myslíš?“
„Možno to pravidlo nie je o tom, že musíš byť sám,“ pokračoval a jeho pohľad bol zrazu intenzívny. „Možno je o tom, že si musíš želať to isté.“
Eme sa zatajil dych. Celé jej telo stuhlo v očakávaní. Čo tým chcel povedať? Naozaj je možné, že...?
Adam sa zhlboka nadýchol, akoby zbieral všetku odvahu sveta. „Ja som si neželal nič konkrétne. Len... som si želal, aby som sa necítil tak sám.“
Slová viseli vo vzduchu medzi nimi, nabité elektrinou. Ema cítila, ako sa jej po chrbte šíri teplo. Bolo to presné. Bolo to presne to, čo cítila ona.
Neschopná slova, len nemo prikývla.
Videl to v jej očiach. Videl to pochopenie, to zrkadlenie vlastných pocitov. Jeho úsmev sa rozšíril. „Tak čo povieš... skúsime dať tej legende šancu?“
„Ako?“ šepla.
„Zajtra?“ navrhol. „Rovnaký čas, rovnaké miesto? Zistíme, či to funguje.“
Nebola to otázka. Bola to výzva. Sľub. Ema cítila, ako sa jej na perách formuje úsmev, skutočný, široký úsmev, ktorý nedokázala zadržať. Všetka neistota a strach sa rozplynuli a zostala len čistá, nefalšovaná radosť.
„Dobre,“ povedala a jej hlas bol pevnejší, než za celý večer. „Zajtra.“
Adam prikývol, akoby spečatil dohodu. Ešte sekundu na ňu hľadel, jeho oči sa leskli vo svetle lampy, a potom sa otočil. „Tak zajtra, Ema.“
Sledovala ho, ako odchádza do tmy parku, silueta s gitarou pomaly miznúca medzi stromami. Ostala stáť pod lampou, prsty stále zovreté vo vrecku, akoby tam ešte stále držala mincu. Ale už ju nepotrebovala. Jej želanie sa vznášalo vo večernom vzduchu, živé a plné nádeje. A malo meno. Adam.
Otočila sa a vykročila domov. Vôbec si nevšímala chlad. Vo vnútri ju hrialo niečo oveľa silnejšie. A v hlave jej znela jediná myšlienka, ktorá sa opakovala stále dookola ako tá najkrajšia pesnička.
Zajtra.
Celú noc sa Ema prehadzovala v posteli. Zakaždým, keď zavrela oči, videla jeho usmievavú tvár zaliatu svetlom lampy a počula jeho hlas, ako hovorí jej meno. Keď sa jej konečne podarilo zaspať, snívalo sa jej o starých mostoch, padajúcich hviezdach a hudbe, ktorú nikdy predtým nepočula, no napriek tomu ju poznala.
Nasledujúci deň v škole bol ako v hmle. Sedela v lavici, ceruzkou si čmárala do zošita drobné noty a mosty, a myšlienkami bola úplne inde. Jej najlepšia kamarátka Laura si to okamžite všimla.
„Haló, Zem volá Emu,“ drgla do nej lakťom počas prestávky. „Si tu vôbec? Celé ráno vyzeráš, akoby si vyhrala v lotérii a zároveň videla ducha.“
Ema sa prebrala zo svojho snenia a pozrela na Lauru. Chcela jej všetko povedať. O moste, o minci, o Adamovi s gitarou a o sľube na zajtra, ktorý bol vlastne už dnes. Ale slová jej viazli v hrdle. Bolo to príliš nové, príliš krehké. Bála sa, že keď to povie nahlas, kúzlo sa rozplynie.
„Len som sa zle vyspala,“ zaklamala a snažila sa o čo najpresvedčivejší úsmev.
Laura nadvihla obočie. Poznala Emu príliš dobre. „Zle vyspala? Ty? Veď spíš ako medveď v zime. V tom bude niečo iné.“ Zúžila oči. „Alebo niekto?“
Ema pokrútila hlavou, no cítila, ako jej červenejú uši. „Nie, prosím ťa. Len som... unavená.“
Našťastie zazvonilo a zachránilo ju pred ďalším výsluchom. Zvyšok dňa sa však vliekol neskutočne pomaly. Každé tiknutie hodín na stene bolo ako malé mučenie. Keď konečne zazvonil posledný zvonček, Ema vystrelila z triedy tak rýchlo, že skoro zrazila učiteľku dejepisu.
„Ponáhľaš sa niekam?“ zavolala za ňou Laura pobavene.
„Musím niečo vybaviť!“ odvetila Ema bez toho, aby sa otočila, a už utekala domov.
Tam sa začal rituál, ktorý poznala len z filmov. Príprava. Čo si obliecť? Otvorila skriňu a zúfalo pozerala na jej obsah. Včera to bolo jednoduché, nečakala nikoho. Ale dnes? Dnes to bolo rande. Alebo nie? Nebolo to rande. Bolo to len... stretnutie. Ale aj tak!
Po polhodine zúfalého skúšania ležala na posteli hromada oblečenia. Nakoniec si vybrala jednoduché tmavomodré šaty s jemným kvetinovým vzorom a obula si svoje obľúbené členkové čižmy. Vlasy si nechala rozpustené, len si ich trochu prečesala. Pozrela sa do zrkadla. Stále to bola ona, tá istá tichá Ema. Ale dnes jej oči žiarili inak.
Srdce jej búšilo ako o preteky, keď sa blížila k mostu. Čo ak nepríde? Čo ak si to rozmyslel? Čo ak to bol len žart? Pochybnosti sa jej zakrádali do mysle ako jedovaté hady.
Ale bol tam.
Stál na tom istom mieste ako včera, opretý o zábradlie, no tentoraz mal gitaru vybratú z puzdra a jemne po nej preberal prstami. Mal na sebe tú istú mikinu, no Ema si všimla detaily, ktoré jej včera unikli – malú dierku na rukáve a vyblednuté logo kapely, ktorú nepoznala. Keď ju zbadal, prestal hrať a na tvári sa mu zjavil ten istý pomalý, hrejivý úsmev.
„Ahoj,“ povedal a jeho hlas bol ako balzam na jej nervy. Všetky pochybnosti sa v jedinom okamihu rozplynuli.
„Ahoj,“ odvetila a pristúpila bližšie. „Už som sa bála, že...“ nedokončila vetu.
„Že neprídem?“ doplnil ju s pochopením. „Ani na sekundu som o tom nezapochyboval.“
Jeho slová ju zahriali viac ako slnko, ktoré sa opäť pomaly skláňalo k obzoru. Dnes bolo nebo jasnejšie, takmer bez mráčika.
„Tak,“ začal Adam a odložil gitaru vedľa seba, „ako sa dnes cíti naše želanie?“
Ema sa usmiala. „Myslím, že celkom nádejne. A to tvoje?“
„Rovnako.“
Chvíľu tam len tak stáli v príjemnom tichu a pozorovali rieku. Tentoraz to bolo iné. Menej neisté, viac uvoľnené. Akoby prekonali prvú, najťažšiu prekážku.
„Chceš niečo počuť?“ spýtal sa a ukázal na gitaru.
Ema nadšene prikývla. „Veľmi rada.“
Sadol si na kamennú rímsu mosta, oprel sa o pilier a položil si gitaru na kolená. Ema si sadla kúsok od neho, objala si kolená a s očakávaním ho sledovala.
Adam zavrel oči a jeho prsty sa roztancovali po strunách. Nebola to žiadna známa pesnička. Bola to jemná, melancholická melódia, ktorá plynula ako rieka pod nimi. Stúpala a klesala, bola plná túžby a nádeje zároveň. Ema počúvala so zatajeným dychom. Tá hudba rozprávala príbeh. Jej príbeh. Ich príbeh.
Keď dohral, posledný tón sa ešte dlho vznášal vo večernom vzduchu. Ema nevedela, čo povedať. Cítila, že akékoľvek slovo by bolo zbytočné.
„To bolo...“ začala, no nenašla správne slovo.
„Nádherné?“ doplnil ju s laškovným úsmevom.
Zasmiala sa. „Presne tak. Je to tvoja pesnička?“
Prikývol. „Pracujem na nej. Ešte nemá slová. Zatiaľ je to len... pocit.“
„Pocit osamelého mosta,“ šepla Ema.
Adam na ňu prekvapene pozrel. „Ako vieš?“
„Cítila som to z tej hudby.“
Díval sa na ňu dlho, akoby ju videl prvýkrát. Akoby nazrel priamo do jej duše a našiel tam kúsok tej svojej. „Ty mi rozumieš,“ skonštatoval potichu, viac pre seba ako pre ňu.
„Asi trochu áno,“ priznala a cítila, ako sa jej srdce napĺňa zvláštnym pokojom.
Rozprávali sa potom celé hodiny. O hudbe, o knihách, o snoch. Zistila, že Adam študuje na konzervatóriu, ale nebaví ho hrať cudzie skladby. Chce tvoriť vlastné. Zveril sa jej, že jeho rodičia to neschvaľujú a chcú, aby šiel študovať niečo „poriadne“. Ema mu zase rozprávala o svojej láske k starým filmom a o tom, ako si tajne píše vlastné scenáre, ktoré nikomu neukázala.
Slnko dávno zapadlo a nad nimi sa rozžiarili prvé hviezdy. Ani si nevšimli, ako ubehol čas.
„Už budem musieť ísť,“ povedala Ema s nechuťou, keď jej na mobile pípla správa od mamy.
Adam vstal a podal jej ruku, aby jej pomohol. Keď sa jej prsty dotkli jeho, oboma prebehlo jemné mrazenie. Bol to len letmý dotyk, no niesol v sebe váhu celého večera. Nechcela ho pustiť. A zdalo sa, že ani on ju.
Stáli tam, držiac sa za ruky, a ticho sa na seba usmievali.
„Takže,“ prehovoril Adam ako prvý, „legenda asi funguje.“
„Vyzerá to tak,“ súhlasila Ema a jej hlas bol len šepot.
„Zajtra?“ spýtal sa, hoci odpoveď už poznal.
„Zajtra,“ potvrdila bez zaváhania.
Pomaly jej pustil ruku. Ten pocit prázdnoty, keď sa ich dlane oddelili, bol takmer fyzický.
„Odprevadím ťa kúsok,“ ponúkol sa.
Kráčali bok po boku tmavým parkom. Rozprávali sa už menej, slová neboli potrebné. Vzduch medzi nimi bol nasýtený nevypovedanými sľubmi a očakávaním. Keď sa zastavili na okraji parku, odkiaľ už bolo vidieť svetlá jej ulice, Ema vedela, že toto je koniec. Aspoň na dnes.
„Ďakujem za dnešok,“ povedala úprimne. „Bolo to...“
„Nádherné?“ dobehol ju opäť so smiechom v hlase.
„Presne tak,“ zasmiala sa aj ona.
Chvíľu váhal, potom urobil krok bližšie. Ema cítila, ako sa jej zastavilo srdce. Naklonil sa k nej, no nepobozkal ju. Len jej jemne, takmer nebadane, odhrnul z tváre zatúlaný prameň vlasov. Jeho prsty sa na zlomok sekundy dotkli jej líca. Bol to dotyk ľahký ako motýlie krídlo, no Eme sa z neho zatočila hlava.
„Dobrú noc, Ema,“ zašepkal.
„Dobrú noc, Adam.“
Otočila sa a bez toho, aby sa obzrela, kráčala domov. Vedela, že sa na ňu díva. Cítila jeho pohľad na svojom chrbte. A vedela, že jej želanie sa už neplaví na dne rieky. Žilo. A malo tie najkrajšie orieškové oči na svete.
Nasledujúce dni sa zliali do jedného nádherného, snivého obdobia. Most sa stal ich svätyňou, ich malým kráľovstvom, kde neplatili pravidlá okolitého sveta. Každý deň po škole sa tam stretávali. Niekedy len mlčky sedeli a pozorovali vodu, inokedy sa celé hodiny rozprávali a smiali. Adam jej vždy zahral niečo nové – úryvky melódií, nápady na pesničky. Hovoril, že ona je jeho múza, a Ema pri tých slovách vždy sčervenala až po korienky vlasov.
Postupne sa odvažovali aj mimo mosta. Vzali sa do malej, zastrčenej kaviarne, ktorá voňala škoricou a starými knihami. Adam ju jedného dňa zobral na strechu opusteného obchodného domu, odkiaľ bol dychberúci výhľad na celé mesto. Tam, vysoko nad rušnými ulicami, jej prvýkrát pustil nahrávky svojich obľúbených kapiel z telefónu, pričom sa o jedno slúchadlo delili. Ich hlavy boli tak blízko seba, že Ema cítila jeho dych na svojich vlasoch.
Každý moment bol plný malých, takmer neviditeľných dotykov, ktoré budovali napätie. Keď jej podával cukor a ich prsty sa na sekundu spojili. Keď jej pomáhal obliecť si kabát a jeho ruky sa na chvíľu zdržali na jej pleciach. Boli to „takmer momenty“, ktoré sľubovali viac, no zároveň boli dokonalé vo svojej nedokončenosti.
Laura, jej najlepšia kamarátka, už samozrejme všetko vedela. Ema to nevydržala a na tretí deň sa jej so všetkým zverila. Laura bola nadšená.
„Takže ten duch, čo si videla, bol vlastne romantický hudobník z mosta?“ smiala sa. „Ema, to je ako z jedného z tvojich filmov! Musíš mi ho ukázať!“
Ema sa však zdráhala. To, čo mali s Adamom, bolo príliš vzácne. Nechcela to vystavovať pohľadom ostatných. Bolo to len ich.
Jedného piatkového večera sedeli opäť na „ich“ moste. Nebo bolo posiate hviezdami a v diaľke sa ozývala tlmená hudba z mesta. Adam mal so sebou termosku s horúcou čokoládou, ktorú priniesol ako prekvapenie.
„Vieš, tá pieseň... tá bez slov...“ začal Adam a odpil si z hrnčeka. „Už má slová.“
Ema sa na neho zvedavo pozrela. „Naozaj? A... o čom sú?“
Adam položil hrnček a vzal do rúk gitaru. „Sú o jednom náhodnom stretnutí,“ povedal a jeho pohľad bol hlboký a vážny. „O dvoch minciach a jednom spoločnom želaní.“
Srdce jej vynechalo úder. Začal hrať tú známu, melancholickú melódiu, no tentoraz sa k nej pridal aj jeho hlas. Spieval ticho, trochu neisto, akoby tie slová hovoril prvýkrát nahlas.
„Prázdny most a prázdna dlaň, v rieke topil sa môj žiaľ. Zrazu krok a tichý smiech, bol to osud, alebo hriech?
Dve mince letia tmou, s jednou túžbou, spoločnou. A ja viem, že v ten deň, rozplynul sa starý sen a začal nový... s tebou.“
Keď dospieval, na moste zavládlo úplné ticho, prerušované len šumom rieky. Ema mala v očiach slzy. Neboli to slzy smútku, ale dojatia. Tá pieseň bola pre ňu. Bola o nich.
„Adam...“ zašepkala, neschopná iných slov.
Odložil gitaru a prisunul sa bližšie k nej. Ich kolená sa dotýkali. Zdvihol ruku a jemne jej palcom zotrel slzu, ktorá sa jej kotúľala po líci.
„Nepáčila sa ti?“ spýtal sa s falošnou obavou v hlase.
Pokrútila hlavou a zasmiala sa cez slzy. „Je... je to to najkrajšie, čo pre mňa kedy kto urobil.“
Jeho pohľad zvážnel. Ruka mu skĺzla z jej líca na krk a prsty sa jej zaborili do vlasov. Čas sa spomalil. Celý svet sa scvrkol na ten malý priestor medzi ich tvárami. Videla rozšírené zreničky v jeho orieškových očiach, videla, ako sa mu chveje spodná pera. Vedela, čo príde. A chcela to viac ako čokoľvek na svete.
Pomaly sa k nej naklonil.
Zavrela oči a čakala. Jeho pery sa najprv len jemne dotkli tých jej. Váhavo, akoby sa pýtali na povolenie. Ema mierne pootvorila ústa a on to pochopil ako súhlas. Bozk sa prehĺbil. Bol jemný a nežný, chutil po horúcej čokoláde a splnených želaniach. Nebol to vášnivý, filmový bozk, ktorý by zrazil svet z pántov. Bol to bozk tichý, úprimný a nekonečne sladký. Bol to ich bozk.
Keď sa od seba odtiahli, obaja mali zrýchlený dych. Čelá si opreli o seba a len tak dýchali.
„Wow,“ vydýchol Adam a na perách mu pohrával úsmev.
„Wow,“ zopakovala Ema ako ozvena a cítila, ako sa jej úsmev rozlieva po celej tvári.
Otvorila oči a pozrela sa do tých jeho. Už v nich nebola žiadna neistota, len čistá, neskrývaná neha.
„Myslím, že sa mi práve splnilo ďalšie želanie, o ktorom som ani nevedel, že ho mám,“ zašepkal.
V tej chvíli Ema vedela, že tá stará päťkorunáčka bola tou najlepšou investíciou v jej živote. Nebola to len minca hodená do vody. Bol to začiatok. Začiatok niečoho nádherného. Začiatok ich príbehu.
Vrátili sa k horúcej čokoláde, no tentoraz sedeli oveľa bližšie. Adam ju objal okolo pliec a ona si oprela hlavu o jeho rameno. Jeho ruka ju hladila po paži a Ema sa cítila tak bezpečne a milovane ako nikdy predtým.
„Ema?“ ozval sa po chvíli ticha.
„Áno?“
„Chcela by si ísť... so mnou... na jedno miesto?“ spýtal sa trochu neisto. „Na budúci víkend. Je to taký malý hudobný festival kúsok za mestom. Budú tam hrať nejakí moji kamaráti. A... možno by som si tam skúsil zahrať aj ja. Tú našu pesničku.“
Ema zdvihla hlavu a pozrela na neho. V jeho očiach videla nádej aj strach. Chcel sa s ňou podeliť o svoj svet. Chcel ju predstaviť svojim priateľom. Bol to ďalší veľký krok.
„Samozrejme, že chcem,“ povedala bez najmenšieho zaváhania. „Budem tvoja najväčšia fanúšička.“
Adamov úsmev bol tou najkrajšou odmenou. Znova ju pobozkal, tentoraz smiešnejšie a istejšie. A pod hviezdnou oblohou, na ich tajnom moste, sa Ema cítila, akoby konečne našla svoje miesto vo vesmíre. Priamo vedľa neho.
Týždeň do festivalu ubehol ako voda. Ema sa vznášala na obláčiku šťastia. Každé ráno sa budila s úsmevom a večer zaspávala s Adamovou pesničkou v hlave. Dokonca aj škola sa zdala znesiteľnejšia. Keď sa na ňu pozrel ten namyslený chalan z béčky, len pokrčila plecami. Keď dostala horšiu známku z fyziky, len si povzdychla a povedala si, že sú na svete dôležitejšie veci.
Jej svet sa točil okolo Adama. Písali si správy od rána do večera – vtipné obrázky, úryvky textov, odkazy na pesničky. Adam jej dokonca poslal hlasovú správu, v ktorej jej zaspieval kúsok novej slohy. Ema si ju púšťala stále dookola, až kým sa jej nevybil telefón. Cítila sa ako hlavná hrdinka romantickej komédie a milovala každú sekundu.
V piatok pred festivalom ju Adam čakal po škole. Nešli na most. Namiesto toho ju vzal do svojej skúšobne. Bola to malá, zvukotesná miestnosť v suteréne komunitného centra, plná káblov, zosilňovačov a stojanov na mikrofóny. Vo vzduchu visela vôňa starého dreva a elektriny. Pre Emu to bolo to najčarovnejšie miesto na svete.
„Toto je môj brloh,“ povedal Adam s trochu rozpačitým úsmevom a odložil gitaru.
Ema sa s úžasom rozhliadala. Na stene viseli plagáty starých rockových kapiel a na malej tabuli boli načmárané útržky akordov. Bolo to tak... jeho.
„Môžem?“ spýtala sa a ukázala na staré, ošúchané kreslo v rohu.
„Jasné, je tvoje.“
Sadla si a sledovala ho, ako si pripravuje veci. Zapojil gitaru do zosilňovača, naladil ju a potom sa na ňu pozrel. „Generálka,“ oznámil s vážnou tvárou, no v očiach mu hrali nezbedné plamienky.
Zahral jej ich pieseň. Tentoraz nahlas, cez zosilňovač. Zvuk bol plný, silný a Emu úplne pohltil. Jeho hlas znel istejšie, vášnivejšie. Keď spieval refrén, díval sa priamo na ňu, a Ema mala pocit, že v tej miestnosti sú len oni dvaja a tá hudba, ktorá ich spájala. Keď dohral, ticho, ktoré nasledovalo, bolo ohlušujúce.
Ema vstala a bez slova k nemu pristúpila. Objala ho tak pevno, ako len vládala. „Budeš úžasný,“ zašepkala mu do mikiny. „Všetkých ich dostaneš.“
Adam ju zovrel v náručí. „Stačí, ak dostanem teba,“ zamrmlal jej do vlasov. „Znova a znova.“
V sobotu ráno svietilo slnko. Ema si obliekla džínsy, biele tričko a svoju obľúbenú rifľovú bundu. Laura jej pomáhala s vlasmi a líčením, pričom ju neustále bombardovala otázkami.
„A spoznám jeho kamarátov? Sú zlatí? Majú nejakých voľných kamarátov pre mňa?“
Ema sa len smiala. Bola nervózna, ale bola to príjemná nervozita.
Adam po ňu prišiel presne na poludnie. Keď ho Ema uvidela, ako stojí pred jej domom, s gitarou na chrbte a úsmevom na tvári, vedela, že to bude dokonalý deň.
Cesta autobusom za mesto bola plná smiechu. Adam jej rozprával vtipné historky o svojich kamarátoch, ktorých mala spoznať, a snažil sa ju tak pripraviť. Festival sa konal na veľkej lúke pri lese. Všade boli malé stánky s jedlom, ručne vyrábanými šperkami a ľudia sedeli na dekách a počúvali hudbu z malého pódia. Atmosféra bola uvoľnená a priateľská.
Adamovi kamaráti boli presne takí, ako ich opísal. Hluční, vtipní a okamžite si Emu adoptovali. Bubeník menom Fero jej hneď kúpil cukrovú vatu a basgitarista Samo jej pol hodiny vysvetľoval výhody päťstrunovej basgitary. Ema sa najprv cítila trochu nesvoja, no ich bezprostrednosť ju rýchlo zbavila ostychu. Videla, ako je Adam šťastný, že je tam s ním. Neustále ju držal za ruku alebo mal ruku prehodenú cez jej plecia, akoby chcel celému svetu ukázať: „Toto je ona. Toto je moje dievča.“
Keď slnko začalo zapadať, prišiel rad na Adama. Mal vystúpiť v rámci „otvoreného mikrofónu“ pre nových talentov. Ema videla, ako zbledol.
„Čo ak sa im to nebude páčiť?“ zašepkal jej, keď stál pri schodíkoch na pódium. „Čo ak to pokazím?“
Ema ho chytila za obe ruky a prinútila ho, aby sa na ňu pozrel. „Hej, pozri sa na mňa,“ povedala pevne. „Tá pesnička je úžasná, pretože je pravdivá. Je o nás. Len im vyrozprávaj náš príbeh. To nemôžeš pokaziť.“ Zdvihla sa na špičky a dala mu rýchly bozk. „A ja budem stáť rovno tu. V prvom rade.“
Adam sa zhlboka nadýchol a prikývol. Keď vyšiel na pódium, vyzeral pod svetlami reflektorov taký malý a zraniteľný. Sadol si na stoličku, prehodil si gitaru a pozrel sa do davu. Jeho oči našli tie jej. Ema sa na neho povzbudivo usmiala a zdvihla palec hore.
„Ahojte,“ povedal do mikrofónu a jeho hlas sa trochu triasol. „Volám sa Adam a... chcel by som vám zahrať jednu pesničku. Je o tom, ako vám niekedy jedna hodená minca môže zmeniť celý život.“
A potom začal hrať.
Ema stála v prvom rade, srdce jej búšilo o preteky. Počúvala každé slovo, každý tón. Okolo nej ľudia stíchli. Najprv len počúvali, no potom sa začali pohupovať do rytmu. Keď prišiel refrén, Ema videla, ako sa dievča vedľa nej usmialo a chytilo svojho chalana za ruku. Tá pieseň nebola už len ich. Rezonovala s každým, kto niekedy zažil ten pocit nádeje a prvej lásky.
Keď Adam dohral, na sekundu zavládlo ticho. A potom vypukol potlesk. Nebol to len zdvorilý potlesk, bol to búrlivý, nadšený aplauz sprevádzaný pískaním a výkrikmi. Adam sedel na pódiu, prekvapený a dojatý, a díval sa priamo na Emu. A v jeho očiach videla všetko – vďaku, lásku, úľavu.
Keď zišiel z pódia, Ema sa k nemu rozbehla a skočila mu do náručia. Zdvihol ju a zatočil sa s ňou dookola, zatiaľ čo okolo nich burácal potlesk.
„Dokázal si to!“ kričala od šťastia.
„My sme to dokázali,“ opravil ju a pobozkal ju uprostred davu. V tej chvíli jej bolo jedno, kto sa pozerá. Bol to ich moment. Ich víťazstvo.
Zvyšok večera bol ako sen. K Adamovi chodili cudzí ľudia a chválili jeho pieseň. Organizátor festivalu mu dokonca ponúkol, aby si zahral aj zajtra, tentoraz v lepšom čase.
Keď sa neskoro v noci vracali posledným autobusom domov, Ema si opierala hlavu o jeho plece a Adam jej prstami kreslil vzory na ruke.
„Ďakujem, že si tam bola,“ zašepkal. „Bez teba by som to nezvládol.“
„To nie je pravda,“ oponovala mu. „Zvládol by si to aj sám.“
„Možno,“ pripustil. „Ale nebolo by to ani zďaleka také pekné.“
Ema sa usmiala. Pozrela sa von oknom na mihajúce sa svetlá mesta a pomyslela si na ten prvý večer na moste. Na to, aká bola sama a stratená. A teraz? Teraz sedela vedľa chlapca, ktorý o nej napísal pieseň, a cítila sa, akoby jej patril celý svet.
Vedela, že ich príbeh sa ešte len začína. Budú tu ďalšie pesničky, ďalšie bozky, možno aj prvé hádky a nedorozumenia. Ale vedela aj to, že kým budú mať jeden druhého a svoj most, všetko zvládnu. Pretože ich láska sa zrodila z jedného spoločného želania. A to je to najsilnejšie kúzlo zo všetkých.