Malý Pazúrik sedel na teplom piesku pred jaskyňou a mračil sa. Slnko mu príjemne hrialo chrbát a včielky bzučali okolo fialových kvietkov, ale on si to nevšímal. Mal totiž veľký plán. Chcel si postaviť úplne novú, rovnú cestičku od vchodu jaskyne až k potoku. Po nej by potom púšťal svoje malé drevené zvieratká, ktoré si včera vyrezal. Lenže priamo v ceste mu stál nepriateľ. Veľký, sivý a nesmierne tvrdohlavý kameň.
„Uhni sa!“ povedal mu Pazúrik a zaprel sa do neho oboma rukami. Kameň sa ani nepohol. Bol hladký a ťažký, akoby bol koreňmi prirastený k zemi.
Pazúrik si odfrkol, cúvol o tri kroky dozadu, zhlboka sa nadýchol a rozbehol sa. Dup! Buchol do kameňa celým telom. Kameň sa zatriasol asi tak, ako sa trasie hora, keď na ňu sadne motýľ. Vôbec. Pazúrika však zabolelo rameno.
„Hlúpy kameň,“ zamrmlal a sadol si vedľa neho. Hladkal si boľavé miesto a premýšľal. Čo ak by ho skúsil podkopať? Vzal do rúk ostrý kamienok a začal ryť do zeme okolo veľkého balvana. Zem bola tvrdá a suchá. Po chvíli mal v rukách len zopár zrniek prachu a jeho prsty boli celé červené. Ani toto nefungovalo.
Práve vtedy vyšiel z jaskyne jeho otec Kremeň. Bol vysoký a silný, s rukami zvyknutými na prácu, no jeho úsmev bol vždy jemný. Všimol si Pazúrikovu snahu a zamračenú tvár.
„Čo ťa trápi, môj malý objaviteľ?“ spýtal sa a sadol si k nemu.
„Tento kameň,“ ukázal Pazúrik. „Nechce sa posunúť. Chcem tu mať cestu pre moje hračky. Skúšal som ho tlačiť, aj do neho naraziť, aj ho podkopať. Ale je silnejší ako ja.“
Kremeň sa usmial. „To je pravda. Je veľmi ťažký. Ale čo ak ti poviem, že nemusíš byť silnejší ako on?“
Pazúrik nechápavo zdvihol obočie. „Ako to? Veď aby som niečo ťažké posunul, musím byť silný.“
„Musíš byť silný, to áno. Alebo musíš byť šikovný,“ odvetil Kremeň a žmurkol na neho. „Sila sa dá totiž požičať. Alebo zväčšiť. Poď, niečo ti ukážem. Bude to také naše malé kúzlo.“
Kremeň sa postavil a poobzeral sa po okolí. „Potrebujeme dve veci. Najprv nájdi dlhý a pevný konár, taký, čo sa hneď nezlomí. Musí byť dlhší, ako si ty vysoký.“
Pazúrik vyskočil na nohy a rozbehol sa k blízkemu lesíku. Chvíľu hľadal, skúšal pevnosť rôznych konárov, až kým nenašiel jeden dokonalý. Bol hrubý skoro ako jeho ruka a naozaj dlhý. S námahou ho dovliekol k otcovi.
„Výborne,“ pochválil ho Kremeň. „A teraz potrebujeme ešte jednu vec. Nájdi menší, ale veľmi tvrdý kameň. Asi taký veľký ako tvoja päsť.“
To bolo jednoduché. Pazúrik hneď našiel jeden taký guľatý a pevný. Položil ho vedľa dlhého konára. „Mám všetko. Budeme teraz čarovať?“ spýtal sa nedočkavo.
„Presne tak,“ povedal Kremeň s tajomným úsmevom. „Pozorne sa dívaj. Toto kúzlo sa volá páka.“
Vzal dlhý konár a jeho jeden koniec zasunul pod okraj veľkého sivého kameňa tak hlboko, ako to len šlo. Potom vzal menší kameň, ktorý Pazúrik priniesol, a podložil ho pod konár, ale veľmi blízko k veľkému kameňu. Vyzeralo to zvláštne. Dlhý konár sa teraz opieral o malý kamienok ako o nejakú podperu.
„Čo myslíš, čo sa stane, keď teraz zatlačím na tento druhý koniec konára?“ spýtal sa Kremeň.
Pazúrik pokrčil plecami. „Asi sa zlomí.“
„Možno,“ pripustil otec. „A možno nie. Skúsme to. Chcem, aby si videl, ako tvoja malá sila dokáže cestovať. Predstav si, že tvoja sila je malý potôčik, ktorý vtečie do tohto konca palice. Cestuje po celej jej dĺžke, a keď dorazí na druhý koniec, zmení sa na silu veľkej rieky.“
Kremeň sa zľahka oprel o voľný koniec dlhej palice.
A vtedy sa to stalo.
Ozvalo sa tiché zapraskanie. Veľký sivý kameň, ktorý sa predtým ani nepohol, sa zrazu s hlasným „krrrk“ nadvihol na jednej strane. Len o kúsok, ale nadvihol!
Pazúrik vypleštil oči. „Ty si ho zdvihol! Len tak!“
„Nie ja,“ usmial sa Kremeň a pustil palicu. Kameň znova s buchnutím dopadol na zem. „To tá páka. Ten malý kameň, ktorý slúži ako podpera, a tá dlhá palica spolu vytvorili pomocníka, ktorý zväčšil moju silu. Čím je palica dlhšia, tým menej sily potrebujem.“
Pazúrik si to celé prezeral. Dlhá palica, pod ňou malý kameň a na konci veľký balvan. Nakreslil si to prstom do piesku. Palica ako rovná čiara, malý kameň ako trojuholník pod ňou. Vyzeralo to ako hojdačka.
„Môžem to skúsiť ja?“ spýtal sa a oči mu žiarili zvedavosťou.
„Samozrejme. Na to sme tu,“ povedal Kremeň a odstúpil.
Pazúrik chytil koniec dlhej palice oboma rukami. Nebola ani veľmi vysoko. Zhlboka sa nadýchol, spomenul si na otcove slová o potôčiku a rieke a zo všetkých síl zatlačil nadol.
Palica sa pomaly začala skláňať. Pazúrik cítil, ako sa drevo napína. Zatlačil ešte viac, zaprel sa celou váhou svojho tela. A potom to pocítil! Druhý koniec palice, ten pod veľkým kameňom, sa začal dvíhať. A s ním aj obrovský, ťažký kameň!
„Hýbe sa! Ja s ním hýbem!“ skríkol od radosti. Kameň sa nadvihol ešte viac ako predtým. Ozvalo sa ďalšie praskanie a škrípanie a zrazu sa kameň s veľkým rachotom odkotúľal nabok a urobil v zemi novú jamu. Cesta bola voľná!
Pazúrik od úžasu pustil palicu a rozbehol sa ku Kremeňovi. „Oci, ja som to dokázal! Pohol som tým obrom!“
„Dokázal si to, pretože si použil hlavu, nielen svaly,“ povedal Kremeň a hrdo ho pohladil po vlasoch. „Vidíš? Nepotreboval si silu mamuta, ale rozum líšky. A toto kúzlo, táto páka, ti pomôže pohnúť mnohými ďalšími vecami.“
Pazúrik sa pozrel na dlhú palicu a malý kameň, ktoré ležali na zemi. Už to neboli len obyčajné veci z lesa. Boli to jeho čarovné nástroje. Zdvihol palicu a víťazoslávne ju podržal nad hlavou. Dnes postaví tú najkrajšiu cestičku k potoku. A odteraz už vedel, že aj ten najväčší problém sa dá vyriešiť, ak človek vie, ako na to.
Čo myslíte, deti? Aké ďalšie ťažké veci by Pazúrik mohol pohnúť so svojou šikovnou pákou? S pomocou rodičov si to môžete vyskúšať aj vy! Skúste zdvihnúť ťažkú knihu len jedným prstom. Budete na to potrebovať len pravítko a gumu na gumovanie ako podperu. Uvidíte, aké je to jednoduché