Jedného mrazivého rána, keď sa celá krajina zabalila do bielej periny, sa v malom domčeku na kraji lesa prebudil líščí chlapec Filip. Pretrel si oči a zívol tak doširoka, až mu v kútikoch zasvietili veselé iskričky. Chcel sa pozrieť von, ako pekne nasnežilo, ale nemohol. Celé okno bolo pokryté tými najkrajšími kresbami, aké kedy videl. Strieborné paprade sa prepletali s trblietavými hviezdičkami a tenkými konárikmi, akoby ich tam namaľoval tajomný umelec s paletou plnou ľadu.
„Viki! Maco! Vstávajte! Rýchlo sa poďte pozrieť!“ zvolal nadšene.
Z kôpky listov a machu vykukla strapatá hlava veveričky Viki. Zívla a zašomrala: „Čo sa deje, Filip? Ešte je skoro.“ Hneď za ňou sa spod hrubej deky vygúľal malý medveď Maco a prehodil si vankúš cez hlavu.
„Ale toto musíte vidieť!“ naliehal Filip a ťahal ich za labky k oknu.
Viki a Maco neveriacky pozerali na tú nádheru. „Jéj!“ vydýchla Viki. „Kto to spravil? Vyzerá to ako začarovaná záhrada.“
„Musel to byť nejaký nočný škriatok,“ zamyslel sa Maco a prstom jemne prešiel po studenom skle. „Alebo možno pani Zima sama.“
„Aha!“ zvolala Viki, ktorá si vždy všímala aj tie najmenšie detaily. Naklonila sa tak blízko, až sa jej nos takmer dotýkal skla. „Pozrite, táto velikánska papraď rastie z maličkej, takmer neviditeľnej bodky. A tamten kvietok zase z drobného škrabanca na skle.“
Filip s Macom sa tiež naklonili. A naozaj. Každý zložitý vzor, každý ľadový lístok mal svoj počiatočný bod. Zdalo sa, akoby tie kresby vyrastali z drobných nedokonalostí na okne.
„To je zvláštne,“ povedal Filip a poškrabal sa za uchom. „Prečo by umelec začínal kresliť práve tam, kde je nejaká smietka alebo ryha? To nedáva zmysel.“
„Možno to nie je umelec,“ zamrmlal Maco. „Možno je to nejaká záhada. A ja mám rád záhady!“
Rozhodli sa, že prídu veci na koreň. Ich prvý plán bol jednoduchý: budú čakať a sledovať. Sadli si k druhému, ešte čistému oknu a pozorovali ho. Ale nič sa nedialo. Okno ostávalo priehľadné, aj keď vonku poriadne mrzlo.
„Nefunguje to,“ sklamane povedala Viki po dlhej chvíli ticha. „Možno tomu oknu niečo chýba.“
„Chýba mu dych!“ napadlo Macovi. Spomenul si, ako sa mu v zime parilo z úst. Postavil sa celkom blízko k sklu a zhlboka naň dýchol. „Haaaaa!“
Na studenom skle sa okamžite objavil hmlistý obláčik. „Pozrite! Spravil som hmlu!“ tešil sa. Obláčik sa však po chvíľke stratil a okno bolo opäť čisté.
„Skvelý pokus, Maco!“ pochválil ho Filip. „Teraz vieme, že na to treba vlhkosť. Ten tvoj dych je plný maličkých, neviditeľných kvapiek vody. Volajú sa molekuly. Keď narazia na studené sklo, zmenia sa na hmlu.“ Toto nové slovo sa Filipovi veľmi páčilo. Molekuly. Znelo to veľmi dôležito.
„Takže potrebujeme chlad, ten je vonku, a potrebujeme molekuly vody, tie máme v dychu,“ zhrnula Viki. „Ale stále nám chýba tá tretia vec. Tie štartovacie body! Tie drobné nečistoty a škrabance!“
Všetci traja sa pozreli na prvé, pokreslené okno. Bolo síce krásne, ale už bolo plné. Potrebovali nové, čisté plátno pre svoj experiment.
„Mám nápad!“ zvolal Filip. „Poďme jedno okno dokonale vyčistiť a potom naň spravíme vlastné štartovacie body!“
To znelo ako skvelý plán. S pomocou rodičov, ktorí im podali handričku a trochu čistej vody, sa pustili do práce. Maco, ktorý mal najviac sily, leštil sklo, až sa lesklo ako zrkadlo. Viki svojím ostrým zrakom kontrolovala, či na ňom neostala ani najmenšia smietka.
Keď bolo okno dokonale čisté, Filip vzal kúsok veľmi mäkkej látky a opatrne, celkom jemne, spravil na sklo malú bodku. Len taký drobný odtlačok. „Toto bude náš prvý štartovací bod,“ povedal hrdo.
„Ja spravím druhý!“ pridala sa Viki a spravila malú, tenkú čiaru, akoby škrabanec, ale len z odtlačku prsta.
„A teraz veľké finále!“ zavelil Maco. Všetci traja sa postavili k oknu, zhlboka sa nadýchli a spoločne fúkli na svoje značky. „HAAAAAAAA!“
Na skle sa opäť objavili tri hmlisté obláčiky presne tam, kde dýchali. A teraz prišla tá najťažšia časť: čakanie. Sadli si na zem, zabalili sa do deky a ticho pozorovali, čo sa bude diať.
Minúty plynuli pomaly. Vonku sa vietor hral so snehovými vločkami a slnko sa lenivo predieralo cez mraky. Zrazu Viki potichu zašepkala: „Pozrite… niečo sa deje!“
Presne na mieste, kde Filip spravil bodku, sa zaleskol maličký, tenučký ľadový vlas. Potom ďalší a ďalší. Rástli ako pavučinka a spájali sa do tvaru drobnej hviezdy. Bol to kryštálik ľadu! A hneď vedľa, na Vikinej čiare, začala rásť tenká, strieborná vetvička, akoby malá papraď.
„My sme to dokázali!“ vykríkol Filip od radosti a všetci traja začali skákať a tancovať po izbe. „Nie je to žiadny škriatok ani pani Zima! Sú to molekuly!“
„Presne tak!“ ozval sa múdry hlas od dverí. Stála tam pani učiteľka Sova, ktorá ich pozorovala cez pootvorené dvere. „Prišli ste na jednu z najkrajších záhad zimy.“
Pristúpila k oknu a usmiala sa. „Tie maličké kvapky vody, molekuly, poletujú vo vzduchu. Keď sa vonku veľmi ochladí, sklo na okne je studené. A keď naň dýchnete, molekuly sa na ňom usadia. Potrebujú sa však niečoho chytiť, aby sa mohli spojiť a zmrznúť do krásnych ľadových kryštálikov. Sú ako malí stavitelia, ktorí potrebujú základný kameň.“
„A ten základný kameň je smietka prachu alebo škrabanec!“ doplnila ju Viki hrdo.
„Presne tak,“ prikývla sova. „Mráz nemá pamäť, ale tie drobné nerovnosti na skle mu slúžia ako miesta, kde si akoby ‚pamätá‘, že má začať stavať. A preto je každá ľadová kvetina iná, lebo každé miesto na skle je trochu iné.“
Filip, Viki a Maco sa cítili ako najväčší vynálezcovia na svete. Nielenže vyriešili záhadu, ale aj pochopili, ako príroda funguje. Nie kúzlami, ale pomocou jednoduchých a pritom geniálnych pravidiel.
„Tak čo,“ povedal Filip s lišiackym úsmevom. „Pomôžeme mrazu s ďalšími kresbami? Môžeme na okno nakresliť bodky do tvaru slimáka!“
„Alebo do tvaru veľkého medveďa!“ pridal sa Maco.
Už sa viac nehnevali na nečistoty. Teraz vedeli, že aj tá najmenšia smietka alebo škrabanec môže byť začiatkom niečoho nádherného. Celé popoludnie sa hrali na umelcov pre mráz, kreslili na okná jemné vzory a s napätím čakali, aké ľadové kráľovstvo im zima cez noc vytvorí.
A čo myslíte, deti? Keď nabudúce uvidíte na okne ľadové kvety, skúste nájsť, kde sa ich cesta začala. A možno, s pomocou rodičov, skúsite mrazu nakresliť svoj vlastný tajný štartovací bod. Aký tvar by ste si vybrali?