„Cvak!“ ozval sa tichý zvuk v tmavej záhrade.
Z malej baterky v ruke sedemročnej Elišky vyletel silný lúč svetla. Namierila ho priamo hore, do čiernej oblohy posiatej tisíckami trblietavých bodiek.
„Ahoj, hviezda!“ zašepkala Eliška a trikrát rýchlo za sebou stlačila vypínač. Cvak-cvak-cvak. Svetlo zablikalo: dlho, krátko, dlho.
Jej kamarát Filip, ktorý sedel na deke vedľa nej a chrúmal kúsok jablka, pokrútil hlavou. „To si tam nemohla dovidieť,“ povedal s plnými ústami. „Tá hviezda je strašne ďaleko. Tvoj odkaz tam nedoletí.“
„Ale doletí!“ oponovala Eliška a sadla si na trávu. „Svetlo je predsa najrýchlejšia vec na svete. Vidíš? Keď v izbe zapnem lampu, hneď je svetlo všade. Nikdy nečakám, kým sa žiarovka rozbehne.“
Filip sa zamyslel. Mal rád záhady. „To je pravda. Ale vesmír je väčší ako tvoja izba. Oveľa väčší. Pýtal som sa na to tatka.“
Práve vtedy sa otvorili dvere na terasu a vyšiel Eliškin otec. V ruke niesol veľký ďalekohľad na trojnožke. Bol to ich obľúbený večerný rituál – pozorovanie nočnej oblohy. Samozrejme, vždy len s dospelým, pretože v noci je vonku tma a zima, a s drahým ďalekohľadom treba zaobchádzať opatrne.
„O čom sa tu dohadujete, vy dvaja bádatelia?“ spýtal sa otec a postavil ďalekohľad na pevnú zem.
„Poslala som blikajúci pozdrav tamtej jasnej hviezde,“ ukázala Eliška prstom na žiarivý bod nad stromami. „Ale Filip tvrdí, že tam nedoletí.“
„Doletí,“ usmial sa otec a upravil si okuliare. „Ale Filip má pravdu v tom, že to nebude hneď. Vlastne, ten tvoj pozdrav tam bude cestovať poriadne dlho.“
Eliška sa zamračila. „Prečo? Veď svetlo je superrýchle!“
„To máš pravdu,“ prikývol otec. „Skúsme si urobiť malý myšlienkový pokus. Predstavte si, že by sme mali čarovné auto, ktoré ide rýchlosťou svetla. Viete, ako rýchlo by išlo?“
Deti pokrútili hlavami.
„Keby to auto vyštartovalo a chcelo obehnúť našu Zemeguľu okolo rovníka...“ otec luskhol prstami, „...stihlo by to sedemkrát za jedinú sekundu. Cvak – a je sedemkrát okolo sveta.“
„Fíha!“ vydýchol Filip. „To je rýchlejšie ako najrýchlejšia raketa.“
„Presne tak,“ pokračoval otec. „Svetlo je najrýchlejší bežec vo vesmíre. Nič ho nepredbehne. Ale vesmír je taký obrovský, že aj tomuto superrýchlemu bežcovi trvá dlho, kým niekam dobehne.“
Otec namieril ďalekohľad na hviezdu, na ktorú predtým blikala Eliška.
„Táto hviezda sa volá Sírius. Je to najjasnejšia hviezda na našej nočnej oblohe. Je taká jasná, že ju vidíme aj z mesta. A viete, ako ďaleko je od nás?“
„Sto kilometrov?“ tiplo si dievčatko. „Tisíc?“ skúsil Filip.
„Kdeže,“ zasmial sa otec. „Je vzdialená osem a pol svetelného roka.“
Eliška a Filip sa na seba pozreli. To znelo čudne. „Svetelný rok?“ opýtala sa Eliška. „To je čas? Ako keď mám narodeniny raz za rok?“
„Výborná otázka!“ pochválil ju otec. „Znie to ako čas, pretože tam je slovo 'rok'. Ale v skutočnosti je to miera diaľky. Je to vzdialenosť. Svetelný rok je presne tá diaľka, ktorú svetlo prejde za jeden celý pozemský rok, keď uteká bez prestávky.“
Skúste si to predstaviť, deti. Keby svetlo bežalo neustále, deň aj noc, cez víkendy aj prázdniny, a letelo by tou neuveriteľnou rýchlosťou (sedemkrát okolo Zeme za sekundu!), tak za jeden celý rok prejde obrovskú, nepredstaviteľnú vzdialenosť. Tejto vzdialenosti hovoríme jeden svetelný rok.
„Takže,“ zamyslel sa Filip a začal počítať na prstoch, „ak je Sírius vzdialený osem svetelných rokov... znamená to, že svetlu trvá osem rokov, kým tam doletí?“
„Presne tak, Filip! Trafil si klinec po hlavičke,“ prikývol otec.
Eliška sa pozrela na svoju baterku. Potom sa pozrela na hviezdu. V hlave jej začali preskakovať kolieska ako v malom stroji.
„Počkať,“ povedala pomaly. „Ja mám teraz sedem rokov. Práve som tam poslala bliknutie. To svetlo teraz letí preč zo záhrady, okolo Mesiaca, okolo Marsu... a poletí osem rokov?“
„A pol,“ doplnil otec. „Povedzme deväť, aby sa nám to ľahšie počítalo.“
„Dobre, tak deväť,“ súhlasila Eliška. „Koľko budem mať rokov, keď môj pozdrav konečne dorazí k hviezde?“
Filip bol v matematike pohotový. „Sedem plus deväť je... šestnásť!“ vykríkol.
Eliška otvorila ústa dokorán. „Šestnásť? To už budem veľká! Budem chodiť na strednú školu, možno už nebudem mať vrkoče a možno budem vedieť šoférovať auto!“
„Presne tak,“ pohladil ju otec po vlasoch. „Tvoj dnešný pozdrav tam dorazí, až keď budeš takmer dospelá slečna. Je to ako poslať list do budúcnosti. Tvoje svetielko teraz putuje prázdnym vesmírom. Nikdy sa nezastaví, unáša sa tmou, až kým o deväť rokov nenarazí na tú hviezdu.“
Deti zostali ticho. Predstava, že niečo, čo práve urobili, bude trvať roky, bola fascinujúca.
„Ale platí to aj naopak,“ povedal tajomne otec a kývol smerom k ďalekohľadu. „Chcete vidieť kúzlo?“
Eliška aj Filip horlivo prikývli. Otec nastavil okulár.
„Pozrite sa na Sírius. To svetlo, ktoré vidíte v ďalekohľade teraz, práve v tejto sekunde, k nám tiež letelo deväť rokov. Hviezda ho vyžiarila, keď ste vy dvaja ešte ani neboli na svete. Keď ste boli len v bruškách mamičiek, ten lúč svetla práve opúšťal hviezdu a vydal sa na cestu k nám.“
Eliška priložila oko k ďalekohľadu. Videla jasný, modro-biely drahokam, ktorý sa ligotal v tme. „Takže sa pozerám do minulosti?“ spýtala sa udivene.
„Áno,“ potvrdil otec. „Vesmír je ako obrovský stroj času. Čím ďalej sa pozeráme, tým hlbšie do minulosti vidíme. Keby tá hviezda teraz zhasla, my by sme to zistili až o deväť rokov. Stále by sme ju videli svietiť, lebo ten starý odkaz k nám ešte stále letí.“
Filip si tiež pozrel hviezdu. „To je paráda. Takže keď sa pozriem na Slnko... au, na Slnko sa pozerať nesmie!“
„Správne, Filip! Na Slnko sa nikdy nepozeráme priamo, a už vôbec nie ďalekohľadom, lebo by nám spálilo oči!“ varoval ich otec prísne. „Ale Slnko je k nám bližšie. Jeho svetlu to trvá len osem minút. Keď vidíme Slnko, vidíme ho tak, ako vyzeralo pred ôsmimi minútami.“
Eliška znova zdvihla baterku, ale tentoraz ju už nerozsvietila. Držala ju ako vzácny vysielač.
„Môj odkaz už je pri Mesiaci,“ povedala zasnene. „Už preletel okolo.“
„Zajtra bude za Marsom,“ pridal sa Filip.
„A o rok, keď budem mať narodeniny a budem mať osem rokov, môj odkaz bude mať za sebou prvý svetelný rok,“ rátala Eliška.
„A keď budeš mať šestnásť, možno tam niekto býva a povie si: Aha! Niekto nás pred deviatimi rokmi pozdravil!“ zasmial sa Filip.
Otec začal baliť ďalekohľad, lebo nočný vzduch začal byť chladný. „Je čas ísť spať, bádatelia. Zajtra je škola a škôlka. Ale mám pre vás jednu úlohu na zajtra. Skúste zmerať, ako dlho trvá, kým prejdete pešo od brány k domu. A potom si predstavte, že ste svetlo. Svetlo by to stihlo miliardukrát rýchlejšie, než stihnete žmurknúť.“
Keď Eliška ležala v posteli pod teplou perinou, pozerala sa cez okno na kúsok nočnej oblohy. Už neblikala. Vedela, že jej „Ahoj“ tam niekde letí. Tiché, rýchle a vytrvalé.
Premýšľala o svetelných rokoch. Nebol to čas na hodinách. Bola to obrovská, nekonečná diaľka, ktorú prekoná len svetlo. Cítila sa maličká, ale zároveň dôležitá. Veď práve poslala správu cez polovičku galaxie.
„Dobrú noc, bežec,“ zašepkala svetlu. „Šťastnú cestu.“
A v tej chvíli, milióny kilometrov od Zeme, malý zhluk fotónov – Eliškin pozdrav – uháňal tmou vpred, stále rovnako rýchlo, neúnavne a presne, v ústrety ďalekým svetom.
Pre zvedavé deti (a rodičov):
Skúste si aj vy doma predstaviť vzdialenosti vo vesmíre.
- Rýchlosť zvuku vs. rýchlosť svetla: Keď vidíte búrku, najprv vidíte blesk a až potom počujete hrom. Prečo? Lebo svetlo je omnoho rýchlejšie ako zvuk! Svetlo k vám priletí hneď, ale zvuku to chvíľu trvá.
- Hra na svetelný rok: Postavte sa na jeden koniec chodby. Vy ste "hviezda". Rodič na druhom konci je "Zem". Keď bliknete baterkou, rodič to vidí hneď. Ale predstavte si, že chodba je dlhá ako celý vesmír. Keby ste boli mravec a niesli list, trvalo by vám to dlho. Svetlo je ako super-rýchly mravec, ale vesmír je príliš dlhá chodba!
- Bezpečnosť: Nikdy nesvieťte baterkou kamarátom do očí a nikdy sa nepozerajte do Slnka