Vzduchom sa niesla sladká, lákavá vôňa. Taká silná, že ju zacítil aj mravček Ferdo, ktorý práve usilovne leštil svoje tykadlá. „Vonia to... vonia to ako tisíc jahôd naraz!“ zvolal nadšene a zamával tykadlami tak prudko, až skoro stratil rovnováhu na steble trávy. Z mraveniska sa okamžite vyrojili ďalšie hlavičky. „Ja cítim med!“ pípla malá mravčia slečna Eliška. „A ja sladký sirup,“ pridal sa zamyslený Miško, ktorý si práve kreslil do piesku paličkou mapu okolia. Staršina Agáta, najmúdrejšia mravčia dáma v celom mravenisku, si vážne odkašlala. „Prieskumníci hlásia poklad! Neďaleko piknikovej deky ľudí sa rozsypal biely cukor. Je to obrovská hora sladkostí! Ale pozor, cesta k nemu nie je jednoduchá.“
Všetky mravčeky zvedavo stíchli. „Musíme nájsť najlepšiu cestu,“ pokračovala Agáta. „Rýchlu a bezpečnú. Každý z vás, kto pôjde hľadať, za sebou zanechá našu tajnú mravčiu správu. Je to neviditeľná voňavá stopa, ktorá sa volá feromón. Ostatní ju potom môžu nasledovať. Kto nájde cestu k cukru, vráti sa a jeho stopa nás dovedie k pokladu.“
To bolo niečo pre Ferda! Bez rozmýšľania vyrazil ako prvý. „Ja to nájdem!“ kričal a vrútil sa do hustej trávy, ktorá bola pre neho ako vysoký prales. Eliška a Miško sa na seba pozreli. „Počkajme chvíľku a uvidíme, čo sa stane,“ navrhla opatrná Eliška.
Ferdo bežal a bežal. Všade okolo neho rástli obrovské zelené stĺpy – stehlá trávy. Zrazu pred sebou zbadal veľkú prekážku. Obrovský, hladký kameň, veľký ako celé ich mravenisko. „To nič,“ povedal si Ferdo. „Obídem ho!“ A tak sa pustil dlhou okľukou okolo kameňa. Cesta bola dlhá, Ferdo sa unavil, no za sebou poctivo zanechával svoju voňavú stopu. Konečne uvidel biely trblietavý kopec. Cukor! Rýchlo schmatol jednu kryštálikovú hrudku a ponáhľal sa späť po svojej dlhej ceste.
Medzitým sa na prieskum vydal aj Miško. Ten sa rozhodol, že kameň prelezie. Bola to náročná horolezecká výprava. Šmykľavý povrch, strmé steny. Miško sa niekoľkokrát pošmykol a skotúľal sa dolu. „Nevadí, skúsim to znova!“ povedal si a liezol ďalej. Zanechával za sebou svoju feromónovú stopu, no cesta bola pomalá a náročná. Aj on nakoniec dorazil k cukrovej hore, vzal si svoj kúsok a vracal sa späť.
Nakoniec sa do hľadania pustila aj Eliška. Ona si kameň dobre prezrela. Všimla si niečo, čo si chlapci v rýchlosti nevšimli. Priamo popod kameň viedla malá, úzka prasklina v zemi. Bola to takmer rovná cestička! „Čo ak sa tadiaľto dá prejsť?“ zašepkala si a opatrne vkĺzla do tmavej škáry. Bola to krátka, priama chodbička. O pár sekúnd bola na druhej strane kameňa, priamo pred cukrovou horou. „Jupí!“ potešila sa. Vzala si kryštálik a bleskovo sa vrátila tou istou krátkou cestičkou späť k mravenisku.
Pred mraveniskom sa diali zaujímavé veci. Ostatné mravce čakali na signál. Zrazu zacítili tri rôzne voňavé stopy. Jedna viedla dlhou okľukou, druhá sa zdala prerušovaná a slabá, a tretia bola rovná a veľmi silná. „Ktorou cestou sa máme vydať?“ pýtali sa jeden druhého. Vtom dobehla udychčaná Eliška. „Tadiaľto! Našla som skratku!“ Hneď za ňou sa unavený vrátil aj Ferdo. A o chvíľu neskôr aj ubolený Miško.
Eliška nečakala a hneď sa otočila pre ďalší kúsok cukru. Znova prebehla svojou krátkou cestičkou tam a späť. Kým sa Ferdo a Miško stihli vrátiť len raz, Eliška už bola späť druhýkrát a hneď bežala po tretí raz. „Deti, všimli ste si niečo?“ spýtala sa ich Staršina Agáta, ktorá všetko pozorovala. „Skúste znova zavoňať k tým trom cestičkám.“
Mravčekovia poslúchli. Ferdova dlhá stopa bola slabá. Miškova náročná stopa tiež. Ale Eliškina stopa bola zakaždým silnejšia a silnejšia. „Prečo je to tak?“ čudoval sa Ferdo. Eliška sa usmiala. „Pretože mojou cestou som prešla už trikrát! A zakaždým som pridala novú voňavú vrstvu. Tvoja cesta je dlhá, takže si ju stihol posilniť iba raz.“ „A moja bola taká náročná, že som sotva vládal ísť,“ dodal Miško.
„Presne tak!“ prikývla Staršina Agáta. „Najkratšou a najľahšou cestou prejde najviac mravcov za najkratší čas. Preto je tam stopa feromónu najsilnejšia. Je to ako ukazovateľ, ktorý kričí: TOTO JE NAJLEPŠIA CESTA!“
Ostatné mravce už neváhali. Všetky sa ako jeden muž a jedna žena vybrali po silnej, voňavej stope, ktorú vytvorila Eliška. Zanedlho sa vytvorila dokonalá mravčia diaľnica. Jeden prúd mravcov smeroval k cukru, druhý prúd sa vracal s korisťou. Pracovali rýchlo a organizovane. Vôňa na ostatných, menej výhodných cestách, pomaly vyprchala, lebo po nich už nikto nechodil.
Večer, keď bol celý cukrový poklad bezpečne v komôrkach mraveniska, sedeli Ferdo, Eliška a Miško spolu a pochutnávali si na sladkej odmene. „Dnes sme sa naučili niečo úžasné,“ povedal Ferdo. „Nestačí len bežať. Treba aj premýšľať.“ „A spolupracovať,“ dodala Eliška. „Bez ostatných by sme tú diaľnicu nikdy nepostavili.“ „A hlavne sa nikdy nevzdať, aj keď sa nám niečo nepodarí na prvý raz,“ usmial sa Miško a ukázal im svoju novú mapku. Tentoraz na nej bola presne zakreslená najlepšia cesta k sladkým pokladom.
Čo myslíte, deti? Keď nabudúce uvidíte vonku pochodovať mravčeky v rade za sebou, spomeniete si na ich tajnú voňavú diaľnicu? Skúste sa pri prechádzke pozrieť, či ich cestička nevedie tou najkratšou trasou okolo kameňa alebo mláky.