V hlave malého školáka Tomáška to žilo ako v najrušnejšom meste na svete. Tomuto mestu nikto nepovedal inak ako Mozgovo. Namiesto áut sa tu po trblietavých dráhach preháňali rýchle myšlienky a namiesto domčekov tu sídlili miliardy usilovných obyvateľov – nervových buniek. Jednou z nich bol aj Synko, malý, ale veľmi zvedavý neurón. Jeho úlohou bolo pomáhať Tomáškovi s číslami.
Práve dnes mal Synko pred sebou veľkú výzvu. Tomáško sa v škole učil násobilku a na tabuli svietil príklad: 3 x 4.
„Správa prichádza!“ zablyslo sa v Synkovom centre. „Pripraviť na odoslanie!“
Synko sa zhlboka nadýchol, napol všetky svoje výbežky a vyslal správu ďalej. Bol to elektrický impulz, taký malý, rýchly posol. Mal preletieť cez úzku medzierku, ktorej sa odborne hovorilo synapsa, a doručiť správu ďalšiemu neurónu.
Lenže... stalo sa niečo čudné. Impulz vyrazil, no po ceste akoby zoslabol. Kým doletel na druhú stranu, bol taký slabý, že mu takmer nebolo rozumieť.
V Tomáškovej hlave nastal zmätok. „Tri krát štyri je... je... sedemnásť?“ zamumlal neisto.
„Ale nie!“ zúfal si Synko. „To je zle! Prečo ma nikto nepočuje?“ Cítil sa ako poštár, ktorému sa stratili všetky listy.
Pri Synkovi sa zjavila jeho najlepšia kamarátka Dendri. Bola to šikovná nervová bunka s mnohými tenkými rúčkami, ktoré sa volali dendrity. Jej prácou bolo správy prijímať.
„Synko, ten signál bol akoby šepot vo vetre,“ povedala mu súcitne. „Snažila som sa ho zachytiť, ale bol veľmi slabý. Cestička medzi nami je ešte taká... neprešliapaná.“
„Neprešliapaná cestička?“ čudoval sa Synko. „Čo to znamená?“
Dendri pokrčila svojimi výbežkami. „Vieš čo? Poďme za pánom Prúdom. On je najstarší a najmúdrejší axón v celom Mozgove. Jeho dlhé rameno vedie správy na veľké vzdialenosti. Určite nám poradí.“
Pán Prúd bol naozaj dlhý a pôsobil veľmi múdro. Keď mu Synko a Dendri vyrozprávali svoje trápenie, len sa usmial.
„Ach, mladí moji, to je úplne bežné,“ zabrumel jeho hlboký hlas. „Predstavte si, že chcete prejsť cez lúku plnú vysokej trávy. Prvýkrát si musíte cestu prácne predierať. Zostane za vami len slabučká stopa.“
Synko a Dendri pozorne počúvali.
„Ale čo sa stane, keď po tej istej ceste prejdete desaťkrát? A potom stokrát?“ spýtal sa pán Prúd.
„Cestička bude stále viditeľnejšia!“ vyhŕkol Synko. „Tráva sa udupá a vznikne poriadny chodník!“
„Presne tak!“ prikývol pán Prúd. „A presne tak je to aj s učením. Každé opakovanie je ako jedno prejdenie po tej istej ceste. Posilňujete spojenie medzi sebou. Tomáško sa násobilku učí prvýkrát, takže vaša cestička je zatiaľ len slabá stopa v tráve. Nepomôže, ak budete kričať silnejšie. Musíte po nej chodiť častejšie.“
Synko pochopil. Musia z tej stopy v tráve vybudovať diaľnicu!
Vtom prišiel ďalší pokus. Tomáško si doma sadol nad zošit a nahlas si opakoval: „Tri krát štyri je dvanásť.“
„Ide to znova!“ skríkla Dendri. „Priprav sa, Synko!“
Synko opäť vyslal impulz. Tentoraz letel po rovnakej trase. A naozaj! Cesta sa mu zdala o trošičku pevnejšia a signál bol o kúsok jasnejší. Na druhej strane sa však stále trochu strácal.
„Tri krát štyri je... dvanásť?“ zašepkal Tomáško, stále si nebol istý.
„Už je to lepšie, ale nestačí to,“ zhodnotil Synko. Pozrel sa na pána Prúda, ktorý povzbudivo prikyvoval.
O chvíľu Tomáško zobral do ruky pero a začal si príklad písať do zošita.
3 x 4 = 12
3 x 4 = 12
3 x 4 = 12
S každým napísaným riadkom preletel medzi Synkom a Dendri ďalší a ďalší impulz. Cestička medzi nimi sa menila priamo pred ich očami. Slabá stopa v tráve sa spevňovala, rozširovala a nakoniec z nej bol pevný, žiarivý most.
„Teraz!“ zvolal Synko a poslal ďalší signál s radosťou a istotou.
Impulz preletel po novom moste ako blesk. Bol silný, jasný a zrozumiteľný.
„TRI KRÁT ŠTYRI JE DVANÁSŤ!“
V triede na druhý deň pani učiteľka ukázala na Tomáška. „Tomáško, koľko je tri krát štyri?“
Tomáško sa ani na sekundu nezamyslel. V jeho Mozgove už bola pripravená nádherná, pevná diaľnica. Synko vyslal signál, ktorý dorazil k cieľu okamžite.
„Dvanásť!“ vyhŕkol Tomáško sebavedomo a usmial sa.
Synko, Dendri a pán Prúd sa pozerali na svoje dielo. Na žiarivý most, ktorý spoločne vybudovali. Nebolo to o kúzle ani o náhode. Bolo to o trpezlivosti a opakovaní.
„Dokázali sme to!“ tešil sa Synko. „Učenie je vlastne stavanie mostov!“
Pán Prúd sa spokojne usmial. „Presne tak, Synko. A každý deň môžete postaviť nejaký nový.“
A čo vy, deti? Akú krásnu a pevnú cestičku si dnes postavíte vo svojom vlastnom Mozgove vy? Možno cestičku pre nové písmenko, pre anglické slovíčko alebo pre jazdu na bicykli. Stačí len trénovať a vaše múdre neuróny už budú vedieť, čo robiť.