Malý vĺčik nespokojne prešľapoval na čistinke uprostred lesa. Zodvihol ňufáčik k oblohe a zatiahol, no nebolo to jeho zvyčajné veselé zavýjanie. Dnes to znelo skôr ako sklamané zakňučanie.
„Kam si sa podel, Mesiac?“ spýtal sa nahlas do tichého nočného vzduchu. Hore na nebi visel len tenký, strieborný prúžok, akoby niekto z obrovského koláča odkrojil len malý kúsok.
Pred pár dňami bol pritom Mesiac veľký a guľatý ako ligotavá lopta. Vĺčik si pamätal, ako jeho svetlo kreslilo po zemi dlhé tiene a všetko v lese sa zdalo byť čarovné. A ešte predtým bol len polovičný. A niekedy... niekedy ho na oblohe nenašiel vôbec.
„To nedáva zmysel,“ zamrmlal si a labkou si poškrabal ucho. „Si na oblohe, potom nie si. Si veľký, potom malý. Možno... možno ťa niečo z oblohy pojedá!“
Vtom sa tenký strieborný prúžok zachvel a z neba sa ozval tichý, láskavý smiech. Bol hlboký a starý ako samotné hory.
„Ale kdeže, môj malý zvedavý priateľ,“ prehovoril Mesiac. „Nikto ma nepojedá. Som stále rovnako veľký a guľatý.“
Vĺčik prekvapene zažmurkal. „Ale... veď vidím iba kúsok! Vyzeráš ako rožok, ktorý mamina líška pečie na raňajky. Kde je tvoj zvyšok?“
„Zvyšok je stále tu,“ odpovedal trpezlivo Mesiac. „Len ho nevidíš, lebo je v tme. Vieš si predstaviť, že si obrovská kamenná guľa, ktorá lieta vo vesmíre?“
Vĺčik si sadol a naklonil hlavu. „To je ťažké si predstaviť. Ja som skôr chlpatá guľa, ktorá sa rada naháňa za motýľmi.“
Mesiac sa opäť zasmial. „To je dobré prirovnanie. Ale teraz si predstav, že ja som tá kamenná guľa. A ďaleko, ďaleko od nás svieti iná, oveľa väčšia a horúca guľa. Voláme ju Slnko. Je ako obrovská lampa celého vesmíru.“
„Slnko poznám,“ prikývol vĺčik dôležito. „Cez deň ma hreje na kožúšku a všetko je jasné a farebné. Ale v noci spí.“
„To je zaujímavá myšlienka, ale nie je to celkom tak,“ pokračoval Mesiac. „Slnko nikdy nespí. Svieti stále. Len planéta Zem, na ktorej žiješ, sa stále točí. Keď je tvoja strana obrátená k Slnku, máte deň. Keď sa od Slnka odtočí, máte noc. Ale Slnko stále svieti a jeho svetlo cestuje vesmírom.“
Vĺčik pozorne počúval. Začínalo to byť napínavé ako stopovanie zajaca.
„A teraz tá najdôležitejšia vec,“ povedal Mesiac tajomne. „Ja, Mesiac, obieham dookola okolo vašej Zeme. Ako keď ty obiehaš okolo stromu, keď sa hráš na naháňačku. A zatiaľ čo ja obieham, Slnko na mňa stále svieti. No svieti na mňa vždy z iného uhla.“
Vĺčik zamračene premýšľal. „Z iného uhla? Čo to znamená?“
„Hmm,“ zamyslel sa Mesiac. „Slová sú niekedy zložité. Čo keby sme si to ukázali? Potrebujeme malý pokus. Súhlasíš?“
„Pokus!“ vyhŕkol vĺčik nadšene. Miloval pokusy. Minule s kamarátom jazvecom skúšali, či list z duba pláva na vode rýchlejšie ako list z brezy.
„Výborne. Nájdi jeden hladký, guľatý kamienok. Najlepšie biely,“ poradil Mesiac.
Vĺčik sa rozbehol a o chvíľu sa vrátil s krásnym bielym kamienkom, hladkým od vody z potoka. Položil ho pred seba na mach.
„Perfektné. Tento kamienok budem teraz ja, Mesiac,“ povedal hlas zhora. „A teraz potrebujeme Slnko. Pozri, tam pri kríku svieti svätojánska muška. Popros ju, či by nám na chvíľu neposvietila z jedného miesta.“
Vĺčik opatrne pristúpil k muške. „Prosím, pani muška, mohli by ste nám na chvíľu robiť Slnko?“
Muška veselo zablikala a vzniesla sa kúsok nad zem. Zostala stáť na mieste a jej malé svetielko ožiarilo kúsok čistinky.
„Skvele,“ pochválil ich Mesiac. „A teraz ty, vĺčik, budeš planéta Zem. Postav sa tak, aby si bol presne medzi muškou-Slnkom a kamienkom-Mesiacom.“
Vĺčik poslúchol. Stál chrbtom k muške a pozeral sa na kamienok. „Nič nevidím,“ povedal sklamane. „Kamienok je úplne tmavý. Môj tieň ho zakrýva.“
„Presne tak!“ zvolal Mesiac. „Keď stojím presne za Zemou a Slnko je predo mnou, jeho svetlo sa ku mne nedostane. Tomu hovoríme nov. Vtedy ma na oblohe nevidíš.“
„Aha!“
„Teraz urob malý krôčik doľava, ale stále sa pozeraj na kamienok,“ navigoval ho Mesiac.
Vĺčik urobil malý úkrok. A vtom to uvidel! Na pravej strane bieleho kamienka sa objavil tenučký, žiarivý prúžok svetla od mušky. Zvyšok kamienka bol stále v tme.
„Vidím ho! Vidím ho!“ radostne zaštekal. „Je to presne ako ty dnes večer! Iba tenký kosáčik!“
„Vidíš?“ povedal Mesiac spokojne. „Pohol si sa len kúsok a už na mňa Slnko svieti trocha zboku. Preto vidíš len malú časť mojej osvetlenej tváre.“
„Čo sa stane, keď sa pohnem ešte ďalej?“ spýtal sa vĺčik dychtivo.
„Skús to. Pokračuj v chôdzi dookola okolo kamienka.“
Vĺčik pomaly kráčal po kruhovej dráhe. S každým krokom videl, ako sa svetlý pásik na kamienku rozširuje. Čoskoro bola osvetlená celá polovica kamienka.
„Teraz si polovičný!“
Pokračoval v ceste, až kým nestál na opačnej strane kruhu ako na začiatku. Teraz bol kamienok-Mesiac medzi ním a muškou-Slnkom. Svetlo z mušky dopadalo priamo na celú stranu kamienka, ktorú videl. Kamienok žiaril ako malá perla.
„Spln!“ vyhŕkol vĺčik a neveriacky pozeral raz na kamienok, raz hore na oblohu. „Teraz si celý guľatý a jasný!“
„Presne tak. Vtedy stojíš ty, Zem, medzi mnou a Slnkom a vidíš celú moju osvetlenú polovicu,“ vysvetlil Mesiac. „A čo myslíš, deti, čo sa stane, keď bude vĺčik pokračovať v ceste?“
Vĺčik nečakal a kráčal ďalej. A naozaj, svetlá časť sa začala z druhej strany zmenšovať. Z guľatej lopty sa stal opäť polkruh a potom stále tenší a tenší kosáčik, až kým sa nevrátil na začiatok, kde bol kamienok opäť celý tmavý.
Sadol si a fúkal si od úžasu. „Takže... ty sa vôbec nemeníš! Si stále tá istá veľká guľa! Len ja ťa vidím vždy inak podľa toho, ako okolo teba obieham a ako na teba svieti Slnko!“
„Pochopil si to úplne presne,“ povedal Mesiac a jeho hlas znel veľmi hrdo. „Týmto zmenám hovoríme mesačné fázy. Nie je to kúzlo, je to len hra svetla a tieňa vo vesmíre.“
Malý vĺčik sa cítil veľmi múdro. Už nebol zmätený ani smutný. Práve naopak, bol nadšený. Záhada bola vyriešená! Pozrel sa hore na tenký strieborný rožok a zamával mu labkou.
„Ďakujem ti, Mesiac! Toto bol ten najlepší pokus na svete! Odteraz si budem každý večer kresliť do kôry stromu, ako vyzeráš. Budem si viesť mesačný denník!“
„To je výborný nápad,“ usmial sa Mesiac. „A možno si to raz skúsiš aj doma s rodičmi. Stačí vám lopta, tmavá izba a baterka ako Slnko. Uvidíte presne to isté, čo si dnes objavil ty.“
Malý vĺčik ešte chvíľu sedel na machu a s úsmevom pozoroval oblohu. Už sa nevedel dočkať zajtrajšieho večera, aby zistil, či Mesiac trocha „pribral“. Svet bol zrazu ešte zaujímavejší, keď človek rozumel jeho tajomstvám.