Malá lienka Bodka sa prebudila na mäkkom liste púpavy a veselo sa pretiahla. Ranné slnko ju šteklilo na tykadielkach a vo vzduchu voňala sladká rosa. „Aký krásny deň!“ zaštebotala a chystala sa vzlietnuť na svoju rannú obchádzku záhrady. Predtým sa však ešte chcela pozrieť na svoj odraz v kvapke rosy, ktorá sa trblietala na okraji listu.
Naklonila sa nad ňu a... zhíkla. Jej krovky, ktoré boli vždy žiarivo červené a posiate siedmimi krásnymi čiernymi bodkami, boli takmer prázdne! Ostala jej len jedna jediná bodka, presne v strede. Všetky ostatné boli preč. Zľakla sa. Čo sa stalo? Kde sú jej bodky? Bez nich sa necítila ako správna lienka.
Smutne zvesila tykadielka a pomaly zliezla z listu na zem. Cítila sa taká obyčajná, taká oranžová. Zrazu sa jej zdalo, že aj tráva je menej zelená a kvety menej voňavé. Kráčala po chodníčku a premýšľala, či jej bodky v noci neodfúkol vietor, alebo či si ich nepožičal nejaký iný hmyz. Čo ak ich už nikdy nenájde?
Ako tak kráčala so sklonenou hlavou, skoro narazila do niečoho malého a hnedého. Bol to jej kamarát, mravček Mrčo. Ale Mrčo nevyzeral veselo. Sedel na zemi a zúfalo si prezeral rozsypané zrnká maku. „Mrčo, čo sa stalo?“ spýtala sa Bodka tichým hlasom. „Ach, Bodka! Niesol som zásoby do mraveniska a potkol som sa. Pozri, všetko sa mi rozsypalo,“ vzdychol si mravček a ukázal na desiatky drobných čiernych zrniek roztrúsených po celom chodníku. „Kým to všetko pozbieram, bude večer.“
Bodka sa pozrela na smutného Mrča a potom na rozsypané zrnká. Hoci jej samej bolo do plaču, vedela, že kamarát potrebuje pomoc. „Neboj sa, Mrčo, pomôžem ti! Dvaja to zvládneme rýchlejšie ako jeden.“ A tak sa pustili do práce. Bodka brala jedno zrnko za druhým a podávala ho Mrčovi, ktorý ich ukladal na veľký list. Spolu im to išlo od ruky. Trvalo to síce chvíľu, ale nakoniec boli všetky zrnká pekne na kope.
„Ďakujem ti, Bodka! Zachránila si ma,“ povedal vďačne Mrčo a potľapkal ju po krovke. „Bez teba by som to nezvládol.“ V tej chvíli Bodka pocítila na chrbte zvláštne, príjemné teplo. Zvedavo sa otočila a pozrela na svoj odraz v neďalekej kvapke rosy. A neverila vlastným očiam! Vedľa tej jednej jedinej bodky sa zrazu objavila druhá, krásna, čierna a lesklá.
„Mrčo, pozri! Vrátila sa mi jedna bodka!“ zvolala nadšene. Mrčo si ju prezrel. „Naozaj! To je zvláštne. Ako sa to stalo?“ Bodka pokrútila hlavou. „Neviem. Ale stalo sa to presne vtedy, keď si mi poďakoval.“ Obaja chvíľu premýšľali. Žeby sa jej bodka objavila, lebo pomohla kamarátovi? Čo myslíte, deti, mohlo by to tak byť?
Rozhodli sa, že to musia preskúmať. Vybrali sa spolu ďalej do záhrady. Cestou stretli včielku Bzučku. Sedela na stonke zvončeka a vyzerala veľmi unavene. „Bzučka, prečo nelietaš?“ spýtal sa Mrčo. „Ach, priatelia,“ zabzučala včielka. „Celý deň zbieram sladký nektár, ale tento zvonček je taký hlboký! Nemôžem dočiahnuť až na jeho dno, kde je najsladší peľ. Už som to skúsila päťkrát a vždy mi chýba len malý kúsok.“
Bodka si prezrela kvet. Bol naozaj hlboký. Ale potom dostala nápad. „Bzučka, a čo keby si letela tesne nad kvetom a ja vleziem dnu? Som malá, možno sa mi podarí ten peľ postrčiť trochu vyššie, priamo k tebe!“ Bol to skvelý plán! Bzučka zavrtela krídelkami a vzniesla sa nad kalich kvetu. Bodka opatrne vliezla dovnútra. Vo vnútri to voňalo ako med a slnko. Prešla až na samé dno a svojimi malými nožičkami jemne postrčila chumáčik sladkého peľu smerom hore.
„Už ho cítim! Už ho mám!“ zavolala radostne Bzučka a nasala všetok nektár. Keď vyletela, celá sa usmievala. „Ďakujem ti, Bodka! Tvoj nápad bol úžasný! A ty si taká odvážna, že si vliezla do tej tmy.“ A vtom to Bodka opäť pocítila! Ďalšie príjemné teplo na chrbte. Rýchlo sa pozrela na Mrča a ten s úsmevom prikývol. Na jej krovkách sa teraz leskli už tri nádherné bodky!
„Funguje to!“ zvolala Bodka. „Vždy, keď niekomu pomôžem, objaví sa mi nová bodka!“ Teraz už nebola smutná. Práve naopak. Cítila sa šťastná a plná energie.
„Poďme nájsť niekoho ďalšieho, kto potrebuje pomoc!“ navrhol Mrčo a všetci traja sa s veselým smiechom rozbehli po záhrade. Už to nebolo len o získaní bodiek. Bolo to o tom úžasnom pocite, keď videli, akí sú ich kamaráti šťastní.
O chvíľu začuli tichý plač. Pod veľkým listom lopúcha sedela malá húsenička a tiekli jej veľké slzy. „Čo sa ti stalo, maličká?“ spýtala sa jej Bodka jemne. „Stratila som sa,“ vzlykala húsenička. „Hľadám svoj obľúbený malinový list, ale všetky stromy vyzerajú rovnako. Už nikdy nenájdem cestu domov.“ Bodka, Mrčo a Bzučka sa pozreli okolo seba. Naozaj, všade navôkol boli zelené listy a kríky. „Neboj sa,“ povedala Bzučka. „Ja vyletím vysoko a pozriem sa zhora. Z výšky uvidím celú záhradu.“ Bzučka vzlietla a o chvíľu sa vrátila. „Vidím ho! Malinový krík je hneď za tými veľkými slnečnicami. Je to len kúsok.“ „Ja ti ukážem cestu po zemi,“ pridal sa Mrčo. A Bodka? Tá celú cestu kráčala vedľa malej húseničky a rozprávala jej veselé príbehy o tom, ako sa jedného dňa zakuklí a stane sa z nej nádherný motýľ. Húsenička prestala plakať a s úsmevom počúvala.
Keď dorazili k malinovému kríku, húsenička im radostne zamávala. „Ďakujem vám, ste tí najlepší kamaráti!“ Hádajte, čo sa stalo potom. Áno, presne tak! Bodka pocítila ďalšie dve teplé miesta na chrbte. Jedno za to, že pomohla nájsť cestu, a druhé za to, že húseničku rozveselila. Teraz mala už päť bodiek! Bola takmer ako predtým.
Zrazu si všimla smädného pavúčika, ktorý sa snažil napiť z vyschnutej kaluže. Bez váhania zaletela k najbližšej ďateline, kde sa ešte držala veľká kvapka rosy. Opatrne ju zobrala na list a doniesla ju pavúčikovi. Ten sa vďačne napil. A hneď nato – bum! Šiesta bodka bola na svete.
Už jej chýbala len jedna jediná. Slnko pomaly zapadalo a kamaráti boli unavení, ale šťastní. Sadli si na veľký kameň, aby si oddýchli. Bodka sa pozerala na svoje takmer kompletné krovky a usmievala sa. Každá bodka jej pripomínala jeden dobrý skutok. Jedna bola za pomoc Mrčovi, druhá za skvelý nápad pre Bzučku, ďalšie za útechu a sprevádzanie húseničky a posledná za podanie vody smädnému pavúčikovi.
Ako tam tak sedeli, Bodka si všimla, že Mrčo sa trasie od zimy. Večerný vánok bol chladný. Bez rozmýšľania sa k nemu pritúlila a prikryla ho svojimi krovkami, aby mu bolo teplejšie. Nič za to nečakala. Urobila to len tak, lebo mala svojho kamaráta rada.
V tej chvíli sa stalo niečo kúzelné. Jej chrbátik sa nerozžiaril len na jednom mieste. Celé jej krovky sa zaliali hrejivým, jasným svetlom a keď svetlo pohaslo, na svojom mieste bola aj posledná, siedma bodka. Bola najžiarivejšia zo všetkých.
„Mám ich všetky!“ vykríkla Bodka od radosti a objala svojich kamarátov. „Už tomu rozumiem. Moje bodky nie sú len ozdoba. Sú to malé svetielka za každý dobrý skutok. Čím viac radosti rozdám, tým viac ich svieti na mne.“ Mrčo a Bzučka prikývli. Zistili, že pomáhať druhým je tá najväčšia zábava a najkrajšie kúzlo na svete. Od toho dňa Bodka už nikdy nebola smutná, ak jej náhodou nejaká bodka zmizla. Vedela, že stačí otvoriť srdce, rozhliadnuť sa okolo seba a určite nájde niekoho, komu môže urobiť deň krajším. A jej žiarivé bodky potom svietili nielen jej, ale aj celej záhrade.
A čo vy, deti? Skúsite si aj vy dnes všimnúť, či niekto nepotrebuje vašu pomoc alebo pekné slovo? Možno nemáte na chrbte kúzelné bodky, ale ten hrejivý pocit v srdci je rovnako krásny.