„Tma! Úplná, čierno-čierna tma!“ zvolal Ryško a rozpažil labky, hoci si ich v tej temnote ani sám nevidel.
„Au! To bol môj chvost!“ ozvalo sa z druhého kúta miestnosti mrzuté zavrčanie. Patrilo Hugovi, malému jazvecovi, ktorý mal rád svoj pokoj a poriadok.
„Prepáč, Hugo,“ zasmial sa Ryško, veveričiak s najrýchlejšími nohami v celom lese. „Ale keď mne sa vybila baterka v čelovke a vypínač na stene nefunguje. Zase nám došla elektrina!“
V ich spoločnom klubovom domčeku, ktorý si postavili na pevnom konári starého duba, nastalo ticho. Teda, až na šušťanie krídel. To sova Elka, najmúdrejšia hlavička z celej partie, zletela z najvyššej police, kde si práve chcela čítať encyklopédiu o vesmíre.
„Presne preto som zvolala túto mimoriadnu poradu,“ povedala Elka a zapálila malú sviečku v bezpečnom svietniku. „Míňame strašne veľa bateriek. To nie je dobré pre prírodu a ani pre naše pokladničky. Ale mám riešenie. Dnes ráno nám ujo Bobor, ten slávny staviteľ od rieky, nechal pred dverami balík.“
Ryško okamžite vyskočil. „Balík? Je v ňom oriešková torta? Alebo nová trampolína?“
„Nie, Ryško,“ usmiala sa Elka a ukázala krídlom na veľkú škatuľu pri dverách. „Je tam niečo, čo chytá slnko.“
Traja kamaráti sa zhŕkli okolo škatule. Hugo, ktorý bol silný, opatrne nadvihol veko. Vnútri ležali veľké, tmavé, lesklé dosky. Vyzerali ako obr. zrkadlá, ale neodrážali tváre tak jasne. Boli tajomné a modro-čierne.
„Čo to je?“ spýtal sa Hugo a pošúchal si ňufák. „Vyzerá to ako podnos na najväčšiu pizzu na svete.“
„To sú solárne panely,“ vysvetlila Elka dôležito. „Viete, čo to znamená?“
Ryško pokrútil hlavou tak rýchlo, až sa mu zatočila. „Solárne… to znie ako niečo so soľou. Sú slané?“
„Kdeže!“ zasmiala sa Elka. „Slovo ‚solárny‘ znamená slnečný. Tieto panely sú ako obrovské lapače slnečných lúčov. Predstavte si ich ako siete na motýle, ale namiesto motýľov chytajú svetlo.“
Jazvec Hugo sa zamračil. Bol to technický typ a mal rád, keď veci dávali zmysel. „Počkaj, Elka. Ako môže svetlo rozsvietiť žiarovku? Veď svetlo je len… svetlo. Nedá sa chytiť do labky.“
Elka prikývla. „To je skvelá otázka, Hugo! Skúsme si urobiť malý pokus. Deti, čo myslíte, má slniečko silu?“
Sova ukázala na okno, kam práve dopadali ranné lúče. „Hugo, polož si labku na ten tmavý kameň na parapete, na ktorý svieti slnko. Ale opatrne!“
Hugo sa dotkol kameňa. „Fúha! Je teplý! Až horúci.“
„Presne tak,“ povedala Elka. „Slnko nám posiela energiu. Cítime ju ako teplo. Ale tieto panely sú špeciálne. Vo vnútri majú maličké súčiastky, ktoré, keď na ne dopadne lúč, začnú tancovať.“
„Tancovať?“ Ryškovi zasvietili oči. „Ako ja na diskotéke?“
„Skoro tak,“ pokračovala Elka. „Volajú sa elektróny. Slnko ich zobudí, oni začnú behať a tým vytvárajú elektrický prúd. A ten prúd potom rozsvieti našu žiarovku.“
„Tak na čo čakáme?“ zvolal Ryško a chytil jeden panel. „Poďme ich namontovať!“
Práca to nebola jednoduchá. Museli vyliezť na strechu ich domčeka. Samozrejme, ujo Bobor im tam nechal rebrík a bezpečnostné laná, lebo bezpečnosť je pri práci na streche najdôležitejšia. (Nikdy nelezte na strechu sami, deti, to môžu robiť len dospelí alebo odborníci!) V našom príbehu však zvieratká vedeli, ako na to.
„Kam ich dáme?“ spýtal sa Hugo a držal v labkách ťažký panel. „Môžeme ich dať sem, pod tie husté listy?“
Ryško sa pozrel hore. Nad tou časťou strechy visel obrovský konár s hustým lístím. Bol tam chládok.
„Čo myslíte, deti,“ obrátila sa Elka akoby k neviditeľnému publiku, „budú lapače slnka fungovať v tieni?“
Skúste sa zamyslieť. Keď sa chcete opáliť alebo zohriať, schováte sa pod slnečník?
„Asi nie,“ odpovedal si Ryško sám. „Potrebujú priamy výhľad na oblohu! Musíme ich dať na tú stranu strechy, kam svieti slnko najdlhšie. Na juh!“
A tak začali montovať. Jeden panel. Druhý panel. Tretí panel. A štvrtý panel.
„Jeden, dva, tri, štyri!“ počítal Hugo. „Máme ich pekne v rade. Vyzerajú ako lesklé čokoládové tabličky.“
Teraz prišla tá najdôležitejšia časť – káble. Elka vytiahla schému, ktorú nakreslil ujo Bobor. „Pozor, toto je ako stavebnica. Tieto panely musíme prepojiť s touto veľkou krabicou vnútri v domčeku. Volá sa to batéria.“
„Batéria?“ čudoval sa Ryško. „Ja som myslel, že to pôjde rovno do žiarovky.“
„To by fungovalo len cez deň, ty popleta,“ vysvetľovala Elka a zapájala konektory – cvak, cvak. „Ale my chceme svietiť hlavne večer, keď je tma. Cez deň, keď slnko svieti, panely vyrobia elektrinu a táto veľká batéria si ju uloží. Je to ako keď si ty, Ryško, nazbieraš oriešky na zimu. Batéria si nazbiera energiu na noc.“
Keď bolo všetko hotové, slnko stálo vysoko na oblohe. Lúče dopadali na lesklé čierne dosky na streche. Nič nevrčalo, nič sa nehýbalo, nič nedymilo. Panely tam len ticho ležali a vyhrievali sa.
„Funguje to?“ pošepkal Ryško podozrievavo. „Vyzerá to, že len leňošia.“
„Pracujú potichu,“ žmurkla Elka. „Pozrite sa na tento malý displej na batérii.“
Na krabici vnútri domčeka svietilo malé zelené svetielko a čísla pomaly rástli. Zvieratká to fascinovane sledovali. 10 %... 20 %... Baterka sa plnila neviditeľnou silou priamo zo slnka!
Celé popoludnie sa hrali v lese, stavali hrádze na potoku a hľadali najkrajšie šišky. Ale všetci sa už nevedeli dočkať večera. Čo ak to nebude fungovať? Čo ak slnečné lúče z panelov uleteli?
Slnko pomaly zapadlo za obzor a les sa ponoril do fialového šera. V klubovom domčeku sa začalo stmievať.
„Tak a je to tu,“ povedal vážne Hugo. „Okamih pravdy.“
Všetci traja stáli pri vypínači. „Pripravení?“ spýtala sa Elka. „Pripravení!“ zvolali Ryško a Hugo jednohlasne.
Elka stlačila vypínač.
Cvak.
V tom momente sa stalo niečo úžasné. Žiarovka na strope sa rozžiarila jasným, teplým svetlom. Nebolo to blikajúce svetlo sviečky ani slabé svetlo starej baterky. Bolo to silné a stále svetlo.
„Hurá!“ vykríkol Ryško a začal skákať po gauči. „Máme slnko v žiarovke! Máme slnko v žiarovke!“
Hugo sa spokojne usadil do kresla. „Je to neuveriteľné. Slnko, ktoré nám poobede hrialo kožúšky, je teraz schované v drôtoch a svieti nám na čítanie.“
„A najlepšie na tom je,“ dodala Elka a otvorila svoju knihu o vesmíre, „že sme pri tom nevytvorili žiadny dym a neminuli žiadne jednorazové baterky. Zajtra slnko vyjde znova a opäť nám zadarmo nabije baterku. Je to čistá energia.“
Ryško zrazu zastal uprostred skoku. „Počkať! To znamená, že môžeme mať rozsvietené celú noc?“
„No,“ zamyslel sa Hugo, „batéria má svoju kapacitu. Keď sa minie, zhasne to. Takže musíme šetriť aj tak.“
„Ale teraz,“ usmiala sa Elka, „si môžeme prečítať rozprávku. Ryško, zhasni tú maličkú sviečku, už ju nepotrebujeme.“
A tak tam sedeli, traja kamaráti pod strechou, na ktorej odpočívali čierne lesklé panely. Vonku bola tma a zima, ale vnútri bolo svetlo a teplo. Zvieratká pochopili, že príroda im dáva obrovské dary – nielen oriešky a vodu, ale aj svetlo, ktoré sa dá chytiť, ak ste šikovní a viete, ako na to.
„Viete čo?“ ozval sa po chvíli ticha Ryško, ktorý už takmer zaspával. „Aj ja by som chcel byť ako solárny panel.“
„Prečo?“ zívol Hugo.
„Lebo by mi stačilo ležať na slniečku, nič nerobiť a bol by som plný energie!“
Všetci sa rozosmiali.
„No, Ryško,“ pohladkala ho Elka po ryšavej hlave, „ty si plný energie aj bez panelov. A teraz už spi. Zajtra nás čaká ďalší slnečný deň.“
A čo vy, kamaráti? Skúste sa zajtra pozrieť okolo seba. Vidíte na strechách domov alebo na kalkulačkách malé tmavé plôšky? To sú presne tie lapače svetla. A skúste porozmýšľať: Čo všetko v našom dome potrebuje elektrinu? Chladnička? Televízor? Práčka? Bolo by fajn, keby všetku túto silu dokázalo vyrobiť slniečko, však? Možno raz, keď vyrastiete, vymyslíte ešte lepšie panely ako tie, ktoré namontovali Ryško, Hugo a Elka.