Jedného sviežeho jarného rána, keď sa svet ešte len prebúdzal zo sna, sa na špičke zeleného stebla trávy zrodila maličká Kvapôčka. Bola priezračná ako ten najčistejší krištáľ a v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka žiarila, akoby v sebe ukrývala tisíc malých dúh.
„Kde to som?“ zašepkala a prekvapene zažmurkala svojimi vodnatými očkami. Cítila príjemný chlad rannej rosy, no netušila, ako sa na tej tenkej zelenej hojdačke ocitla.
Kúsok od nej, na liste púpavy, si práve čistila tykadlá malá lienka so siedmimi bodkami.
„Dobré ráno, ospalka!“ pozdravila ju veselo. „Vitaj na svete!“
„Dobré ráno,“ pípla nesmelo Kvapôčka a pevnejšie sa prichytila stebla. „Môžeš mi, prosím, prezradiť, kto vlastne som?“
Lienka sa chichotala. „Ty si predsa ranná rosa! V noci, keď krajinu prikryla chladná tma, sa vlhký dych zeme premenil na tisíce sestričiek, ako si ty. Preto teraz zdobíte lúku ako rozsypané drahokamy.“
Kvapôčka sa poobzerala. Skutočne, celá lúka sa trblietala. „To je krása... Ale čo bude ďalej? Zostanem tu navždy?“
Lienka pokrčila krovkami. „To veru nie. Len čo slnko naberie silu, začnú sa diať čary. Ja radšej odletím do tieňa skôr, než bude príliš horúco.“
Vtom zafúkal hravý vánok a steblá trávy sa rozvlnili ako zelené more. Kvapôčka sa musela poriadne držať, aby nespadla. Zrazu začula zdola radostný výkrisk: „Juchúúú!“
Naklonila sa a uvidela inú, bucľatejšiu kvapku, ako sa kotúľa po stonke rovno k zemi. „Kam sa ponáhľaš?“ zavolala na ňu zvedavo.
„Do podzemia!“ odvetila tamtá veselo. „Idem napojiť smädné korienky púpavy. Je to dôležitá práca! Nechceš ísť so mnou?“
Kvapôčka zaváhala. Pomáhať rastlinkám znelo šľachetne, ale jej srdiečko ju ťahalo opačným smerom. Túžila vidieť svet zhora, dotknúť sa oblohy. „Ďakujem, ale počkám tu,“ odpovedala zdvorilo.
Slnko stúpalo vyššie a jeho lúče, ktoré boli najprv len vlažné, začali príjemne hriať. Kvapôčka zrazu pocítila zvláštne chvenie. Cítila sa ľahšia, akoby strácala svoju váhu, akoby sa menila na pierko.
„Čo sa to so mnou deje?“ zľakla sa. „Mám pocit, že sa strácam!“
Okolo práve bzučala usilovná včielka. Zastavila sa pri Kvapôčke a upokojujúco zabzučala: „Neboj sa, maličká. To je zázrak premeny. Slnko ťa volá k sebe. Meníš sa na neviditeľnú paru a onedlho budeš tancovať v oblakoch.“
„V oblakoch?“ Kvapôčke sa rozžiarili oči. „Naozaj môžem lietať?“
„Áno,“ prikývla včielka. „A keď sa tam hore stretneš s ostatnými, vytvoríte spolu perinu pre oblohu. A potom... no, to už uvidíš sama.“
Kvapôčka cítila, že ju steblo trávy už neudrží. Teplo ju objalo a ona sa zrazu vzniesla. Už nebola guľatou kvapôčkou, ale ľahučkou parou, ktorú vietor jemne dvíhal k nebesiam.
„Zbohom, lúka! Ďakujem, včielka!“ zvolala šťastne, hoci jej hlas už znel len ako šum vetra.
Stúpala vyššie a vyššie, ponad stromy, ponad strechy domov, ba aj ponad vežu kostola. Svet pod ňou sa zmenšil na farebnú mapu. Rieky vyzerali ako modré stužky a lesy ako machové vankúšiky.
„To je nádhera!“ vydýchla úžasom.
Ako stúpala, vzduch okolo nej začal chladnúť. Zrazu do niekoho narazila. Alebo skôr do niečoho jemného. „Pardon!“ „To nič, poď k nám, tu je teplejšie!“ ozvalo sa zborovo.
Kvapôčka zistila, že nie je sama. Obklopovali ju milióny iných neviditeľných čiastočiek. V chladnom vzduchu sa k sebe túlili, až sa zrazu – puf! – opäť premenili na maličké kvapôčky vody. Spoločne vytvorili nadýchaný, snehobiely oblak.
„Vítaj v klube mrakov!“ žmurkla na ňu susedka. „Ja som sem priletela až z oceánu. Hojdala som sa na vlnách a videla veľryby!“ „A ja som bola rosou na lupeňoch ruže v kráľovskej záhrade,“ pridala sa iná, voňavá kvapka. „Ja som vyskočila z vodopádu!“ chválila sa tretia.
Kvapôčka počúvala s otvorenými ústami. Aký úžasný a rozmanitý je svet vody! Cítila sa hrdá, že patrí do tejto veľkej rodiny.
Oblak plával oblohou celé dni. Vietor ich postrkoval nad horami aj mestami. No postupne sa k nim pridávali ďalšie a ďalšie mraky. Z bieleho barančeka sa stal veľký, tmavosivý mrak, ťažký vodou.
„Uff, začína tu byť tesno,“ posťažovala sa Kvapôčka, keď ju ostatné tlačili zo všetkých strán. Cítila, že opäť oťažela. Už nebola ľahká ako para.
„Pripravte sa!“ zahrmel zrazu starý, skúsený Hromový mrak. Jeho hlas sa rozliehal po celej oblohe. „Nadišiel čas vrátiť sa domov! Zem je smädná!“
„Ale ja sa bojím!“ pípla Kvapôčka. Výška bola závratná.
„Nemusíš,“ usmial sa na ňu dedko Mrak. „Je to tá najzábavnejšia šmykľavka na svete. Voláme to dážď. A pamätaj – toto nie je koniec. Je to len začiatok nového dobrodružstva.“
Vtom oblohu preťal blesk a ozval sa hrom. Bác!
Kvapôčka sa pustila a padala. „Júúúúj!“ kričala, keď jej vietor svišťal okolo uší. Padala rýchlo, predbiehala ostatné kvapky a smiala sa od radosti. Pod ňou sa blížila známa zelená machuľa.
Lúka!
Kvapôčka dopadla s jemným ťuk presne do stredu veľkého listu lopúcha. Rozprskla sa na drobné čiastočky, no hneď sa znova spojila do jednej veľkej, lesklej kvapky.
Zvedavo sa rozhliadla. Pod listom sedela jej stará známa lienka a schovávala sa pred dažďom.
„Ahoj!“ zvolala Kvapôčka. „Som späť!“
Lienka vyleštila svoje bodky a prekvapene pozrela hore. „Kvapôčka? Teda, ty si ale scestovaná! Kde si všade bola?“
„Ani neuveríš!“ žiarila Kvapôčka šťastím. „Bola som parou, tancovala som s vetrom, stala som sa oblakom a videla som svet z výšky orlov! A dedko Mrak mal pravdu. Voda nikdy nestojí, stále putuje v kruhu.“
„Takže teraz odpočívaš?“ spýtala sa lienka.
Kvapôčka sa pozrela na okraj listu, z ktorého viedla cestička priamo do malej bystriny pod kopcom. „Kdeže!“ zasmiala sa. „Cítim, že sa skĺznem do potôčika. Možno ma zavedie až do veľkého mora, o ktorom mi rozprávala kamarátka v oblaku. Moje dobrodružstvo sa práve začína!“
A s tými slovami sa Kvapôčka odrazila, skotúľala sa z listu a splynula s prúdom vody, pripravená objavovať ďalšie tajomstvá našej krásnej modrej planéty.