V kuchyni to voňalo dobrodružstvom a trochu aj jahodovým džemom z raňajok. Filip netrpezlivo miešal lyžičkou v pohári s vodou. „Pozri, Elka! Zmizol!“ zvolal a ukázal na priezračnú tekutinu. Pred chvíľou do nej nasypal celú lyžičku bieleho cukru, a teraz tam nebolo nič.
Elka si priložila pohár bližšie k očiam a zamračila sa. „Nikam nezmizol. Len sa schoval. Je taký malinký, že ho nevidíme.“
„Ako sa mohol schovať vo vode?“ čudoval sa Filip. „Je to kúzlo?“
„Možno,“ pripustila Elka zamyslene. „Ale ja by som ho chcela vidieť znova. Čo myslíš, dá sa nejako vylákať von?“
To bola otázka! Filip sa poškrabal za uchom. Skúšali do vody kričať „Cukor, vylez!“ ale nič sa nestalo. Skúšali na pohár zasvietiť baterkou, ale videli len čistú vodu.
Vtom do kuchyne vošla maminka. „Čo to tu vyvádzate, moji malí vedci?“ usmiala sa.
„Snažíme sa nájsť stratený cukor,“ vysvetlila Elka a ukázala na pohár. „Rozpustil sa a my nevieme, ako ho dostať späť.“
Maminka sa na nich pozrela s iskričkami v očiach. „Aha! Tak to budete potrebovať jedno veľké a veľmi trpezlivé kúzlo. Alebo skôr pokus. Chcete postaviť zámok pre cukrovú princeznú?“
Filip a Elka na ňu vyvalili oči. Zámok? Z cukru?
„Poďte, ukážem vám,“ povedala maminka a vyhrnula si rukávy. „Najprv potrebujeme veľa, naozaj veľa cukru. Oveľa viac, ako sa zmestí do jedného pohára studenej vody.“
Postavila na sporák malý hrniec s vodou. „Teraz dávajte pozor,“ upozornila ich. „Horúca voda je len pre dospelých, lebo veľmi páli. Vy budete moji hlavní cukroví majstri.“
Keď voda začala jemne bublinkovať, maminka povedala: „Sypte!“
Filip a Elka začali opatrne prisypávať cukor. Lyžičku po lyžičke. Cukor sa v horúcej vode strácal tak rýchlo, akoby ho jedol neviditeľný drak.
„Ešte?“ spýtal sa Filip, keď už vysypali polovicu vrecka.
„Ešte!“ prikývla maminka. Sypali a sypali, až kým sa cukor neprestával rozpúšťať a voda sa zmenila na hustý, zlatistý sirup. Potom maminka hrniec odstavila, aby trochu vychladol.
Medzitým Elka pripravovala „stavebný základ“. Vzala drevenú špajdľu, namočila ju do čistej vody a potom ju vyvaľkala v troche cukru. „Prečo to robíme?“ spýtala sa zvedavo.
„To sú také malé semienka pre náš zámok,“ vysvetlila maminka. „Dávame ostatným cukrovým zrniečkam znamenie, kde sa majú začať zbierať.“
Keď bol sirup akurát teplý, maminka ho opatrne preliala do vysokého skleneného pohára. Potom vzala Elkinu pripravenú špajdľu, priviazala na jej koniec šnúrku a pomocou štipca na bielizeň ju zavesila tak, aby visela presne v strede pohára a nedotýkala sa ani dna, ani stien.
„A teraz?“ spýtal sa netrpezlivo Filip. „Kde je ten zámok?“
„Teraz prichádza tá najdôležitejšia časť kúzla,“ usmiala sa maminka. „Čakanie.“
Filip si povzdychol. Čakanie nebola jeho obľúbená činnosť. Každých päť minút pribiehal k poháru. „Už?“
„Ešte nie,“ odpovedala trpezlivo Elka, ktorá si zatiaľ kreslila, ako by taký cukrový zámok mohol vyzerať.
Na druhý deň ráno, hneď ako sa zobudili, utekali do kuchyne. Filip sa pozrel a sklamane vyhlásil: „Nič.“
Ale Elka prižmúrila oči. „Počkaj! Niečo tam je!“ Prisunula si stoličku a pozrela sa úplne zblízka. „Sú tam! Drobné, maličké iskričky! Sú prilepené na špajdli!“
Filip nelenil a priniesol si svoju detskú lupu. A naozaj! Na špajdli sa trblietali maličké, takmer neviditeľné kocky, akoby niekto rozsypal diamantový prach.
„To sú ony!“ zašepkala maminka. „Stratené cukrové zrniečka. Pamätáte, ako sa schovali v horúcej vode? Ako voda chladne, už pre ne nemá toľko miesta. Tak hľadajú, kde by sa usadili. A našli vašu špajdľu.“
Každý deň bol zámok o kúsok väčší. Drobné iskričky sa spájali a rástli. Vyzeralo to, akoby sa neviditeľní stavitelia chytali za ruky a stavali priesvitné múry. Najprv to boli len hrbolčeky, potom z nich začali vyrastať malé vežičky a hroty.
„Vyzerá to, akoby sa tie zrniečka hľadali a potom sa pevne objali,“ povedala Elka, keď pozorovala, ako sa jeden kryštál spája s druhým.
„Presne tak to je,“ prikývla maminka. „Každé zrniečko si nájde svoje miesto a pekne sa zoradí vedľa ostatných. Tomuto procesu sa hovorí kryštalizácia.“
Prešli tri dni. Potom štyri. Cukrový zámok na špajdli rástol a silnel. Bol nádherný. Trblietal sa na slnku a hádzal na stôl dúhové odlesky. Už to neboli len vežičky, bol to celý zhluk priehľadných, geometricky presných kociek a ihlanov, ktoré spolu tvorili niečo ako čarovnú ľadovú pevnosť.
Keď maminka opatrne vytiahla špajdľu z pohára a položila ju na tanier, aby obschla, deti ani nedýchali.
„My sme ho našli!“ vyhŕkol Filip. „My sme vylákali ten stratený cukor von!“
„A on nám za odmenu postavil palác,“ dodala Elka a jemne sa dotkla špičky najväčšieho kryštálu. Bol pevný a sladko voňal.
„Takže to nebolo obyčajné kúzlo,“ zamyslel sa Filip, „ale skôr... taká vedecká schovávačka.“
„A najkrajšia, akú som kedy videla,“ potvrdila Elka. Odlomila si s dovolením malý kúsok a vložila si ho do úst. Chutil sladko, presne ako ten cukor, ktorý na začiatku zmizol.
Čo myslíte, deti? Skúsite si aj vy jeden takýto sladký, trblietavý zámok postaviť? Samozrejme, len s pomocou rodičov