V jednom malom, ale veľmi usilovnom Telíčku bolo všetko ako v najkrajšom meste. V červených riečnych prúdoch, ktoré voláme cievy, sa ako usilovné lodičky plavili červené krvinky. Niesli vzácny náklad, kyslík, do každého kútika, aby všetko správne fungovalo. Bol to veselý a rušný svet plný šumu a života.
Zrazu sa však ozval poplach! Ostrý, prenikavý signál, ktorý znamenal jediné: „POZOR, NEBEZPEČENSTVO!“ Všetky červené lodičky sa splašene rozutekali k brehom. Cez jednu z veľkých brán Telíčka, ktorú poznáme ako nos, sa totiž prešmykol nevítaný hosť. Bola to malá, pichľavá guľka s nepekným úsmevom. Volal sa Vírus Kýchavec.
„Cha-cha-chá!“ zasmial sa Kýchavec a hneď sa začal diať neporiadok. Dotkol sa steny riečneho prúdu a zrazu z neho vyskočil jeho dvojník. A z dvojníka ďalší a ďalší! „Viac nás je, viac sa zabavíme! Urobíme tu taký neporiadok, že Telíčko bude celé slabé a unavené!“ výskali malé pichľavé kópie a veselo sa kotúľali prúdom.
Signál poplachu dorazil do hlavného veliteľstva obrany. Z neho okamžite vyrazil na misiu prvý hrdina. Bol to Fago, obrovská biela krvinka, ktorá vyzerala ako mäkký, biely vankúšik. Fago bol veľmi odvážny a jeho práca bola jednoduchá: zjesť všetko, čo do Telíčka nepatrí.
„Nebojte sa, už idem!“ zahučal Fago a vrhol sa medzi vírusy. Natiahol svoje mäkké rameno a „Ham!“ – jeden Kýchavec zmizol v jeho vnútri. „Chňap!“ – a ďalší tiež. Fago pracoval usilovne, ale vírusov bolo stále viac a viac. Množili sa tak rýchlo, že nestíhal. Po chvíli bol zadýchaný a unavený.
„Uf, je ich priveľa,“ vzdychol si a sadol si na okraj cievy, aby si oddýchol. „Sám to nezvládnem.“
Vtom sa vedľa neho zjavili dve ďalšie biele krvinky. Boli menšie ako Fago, ale vyzerali veľmi múdro. Jedna sa volala Blinka a v ruke držala akýsi malý skener. Druhý bol Pamatko a v ruke mal malý zápisník a ceruzku.
„Vidíme, že máš veľa práce, Fago,“ povedala Blinka jemným hlasom. „Hrubá sila tu nestačí. Musíme použiť rozum.“
Podišla bližšie k vírusom, ktoré si ich zatiaľ nevšímali, lebo boli zaneprázdnené robením neporiadku. Blinka zdvihla svoj skener a zamierila na jedného z Kýchavcov. Prístroj spravil tiché „bzzzt“ a na malej obrazovke sa ukázal presný obrázok vírusu.
„Aha!“ zvolala Blinka a ukázala obrázok ostatným. „Pozrite sa! Ten vírus má na sebe malé pichliače, ale každý pichliač má na konci takú zvláštnu jamku. Vyzerá to ako zámka!“
Pamatko si všetko hneď kreslil do svojho zápisníka. Nakreslil si presný tvar vírusu aj jeho pichliačov so zámkami. „Zapísané,“ povedal dôležito. „Tento vzor si musíme zapamätať.“
„Presne tak,“ prikývla Blinka. „A teraz, keď vieme, ako vyzerá zámka, môžeme vyrobiť kľúč! Fago, daj nám chvíľku času. Zatiaľ ich skús aspoň spomaliť.“
Fago si odfrkol, znova sa postavil a s novou odvahou sa pustil do práce. Vedel, že už na to nie je sám. Medzitým sa Blinka pustila do výroby. Sadla si do svojho malého laboratória, ktoré nosila stále so sebou, a začala miešať rôzne svetielkujúce látky. Hľadala presný tvar, ktorý by zapadol do zámok na Kýchavcoch.
Prvý pokus nevyšiel. Vyrobila kľúčik, ktorý bol príliš veľký. „Nevadí,“ povedala si. „Teraz vieme, že musí byť menší.“ Skúsila to znova. Druhý kľúčik bol zase príliš tenký a ohol sa. „Skvelé! Už viem, že musí byť pevnejší,“ usmiala sa a nevzdávala to. Pamatko si všetko poctivo zapisoval: „Pokus číslo dva: neúspešný. Kľúčik musí byť pevnejší.“
A potom, na tretí pokus, to vyšlo! Blinka vytvorila maličký, žiariaci kľúčik v tvare hviezdičky, ktorý presne pasoval do jamky na víruse. „Mám to!“ zvolala víťazoslávne. Ihneď spustila veľkovýrobu. O chvíľu sa z jej laboratória sypali tisíce takýchto žiarivých kľúčikov. Tieto špeciálne zbrane sa volajú protilátky.
„Leťte!“ prikázala im Blinka. „A nájdite všetky zámky!“
Žiariace protilátky sa ako húf malých svetlušiek rozleteli po riečnom prúde. Našli si každého jedného Kýchavca a „cvak!“ – zapadli do ich zámok. Vírusy odrazu spomalili. Pichliače mali obsadené a nemohli sa už viac množiť ani robiť neporiadok. Boli ako autíčka so zamknutými kolesami.
„Teraz je to tvoja chvíľa, Fago!“ zakričala Blinka.
Fago sa usmial od ucha k uchu. Teraz to bola pre neho hračka! Vírusy označené svietiacimi protilátkami videl už z diaľky. Boli pomalé a bezbranné. „Ham! Ham! Ham!“ ozývalo sa riečnym prúdom a Fago s ľahkosťou jedného po druhom upratoval. O chvíľu bol aj posledný Kýchavec preč.
V Telíčku zase zavládol pokoj a poriadok. Poplach sa vypol. Červené lodičky sa vrátili do práce a veselo roznášali svoj náklad.
Naši traja hrdinovia sa stretli na veliteľstve. „Dokázali sme to!“ tešil sa Fago. „Ale bez vás by som to nezvládol.“
„Sme tím,“ povedala Blinka. „Ty si silný, ja som vynaliezavá a Pamatko je naša pamäť.“
„Presne tak,“ ozval sa Pamatko a ukázal im svoj zápisník. Na jednej strane mal presne nakreslený vírus Kýchavec a na druhej strane podrobný nákres víťazného kľúčika – protilátky. „Tento plán si odložím na bezpečné miesto. Ak by sa Vírus Kýchavec niekedy opäť vrátil, nebudeme musieť nič skúmať. Blinka bude hneď vedieť, aké protilátky má vyrobiť. Porazíme ho oveľa rýchlejšie!“
A tak sa aj stalo. V Telíčku si vytvorili špeciálnu knižnicu plánov proti všetkým nepriateľom, ktorých kedy stretli. Tomuto úžasnému systému sa hovorí imunita.
Biele krvinky sa vrátili na svoje miesta a boli pripravené na ďalšiu výzvu. Vedeli, že spolupráca, vynaliezavosť a dobrá pamäť sú najlepšie zbrane na svete.
Čo myslíte, deti, ako môžete svojim malým obrancom v tele pomôcť aj vy? Možno tým, že si umyjete ruky pred jedlom, aby sa dovnútra nedostalo toľko nezvaných hostí? Alebo keď zjete chrumkavú mrkvičku plnú vitamínov, ktorá im dodá silu? Skúste sa o tom porozprávať s rodičmi. Každá pomoc sa počíta