Veverička Elka s nadšením poskakovala po mäkkom machu. V labkách zvierala tri lesklé oriešky a hľadala pre ne tú najlepšiu skrýšu. Jej kamarát, lišiak Alex, práve s vážnou tvárou skúmal, prečo sa jeho chvost vo vode zrkadlí naopak. Zrazu sa spoza papradia ozval tichý plač.
„Počuješ to, Alex?“ zašepkala Elka a oriešky jej od prekvapenia skoro vypadli.
Alex zdvihol uši. „Niekto je smutný. Poďme sa pozrieť!“
Opatrne sa predierali hustým porastom, až kým nezbadali malého zajačika. Sedel na pníku, ušká mal zvesené a z očí mu kvapkali veľké slzy. Bol to ich kamarát, Zajko Hopko.
„Hopko, čo sa stalo?“ spýtal sa Alex a sadol si k nemu.
Zajko si utrel slzičku labkou. „Všetci sa mi smejú,“ zafňukal. „Deti veveričiek si šepkali, že som nejaký čudný.“
Elka si ho premerala od ušiek až po chvostík. Bol to ten istý veselý Hopko ako vždy. Mal biely kožúšok, dlhé uši a smiešny noštek. „Ale prečo? Veď si úplne v poriadku.“
„Pozrite sa lepšie,“ povedal Hopko a prvýkrát zdvihol hlavu.
Vtedy si to všimli. Jedno Hopkovo oko bolo hnedé ako kôra stromu. Ale to druhé... to druhé žiarilo modrou farbou, jasnou ako letná obloha.
„Jéj!“ vyhŕkla Elka. „To je zaujímavé! Ako sa ti to stalo?“
„Neviem,“ pokrútil hlavou Hopko. „Včera to ešte tak nebolo. Teda, myslím.“
Alex si poškrabal bradu. „Možno si sa pozeral do čučoriedky príliš dlho a jedno oko ti zmodrelo.“
Elka pokrútila hlavou. „To nedáva zmysel. Veď ja sa pozerám na zelené listy celý deň a nemám zelené oči. Musí v tom byť niečo iné.“ Chvíľu premýšľali. Skúšali Hopkovi oko umyť vodou z potoka, jemne mu naň fúkali, ale modrá farba nezmizla.
„Viem, kto by nám mohol pomôcť!“ skríkol zrazu Alex. „Múdry Sova Hugo! On vie všetko.“
Bez váhania sa všetci traja rozbehli k najvyššiemu dubu v lese, kde mal Sova Hugo svoje hniezdo. Hugo práve driemal, ale keď počul ich volanie, prebudil sa a zamrkal svojimi veľkými, múdrymi očami.
„Čo sa deje, moji malí bádatelia?“ zahúkal hlbokým hlasom.
Alex mu rýchlo vysvetlil záhadu s Hopkovým okom. Sova Hugo si zajačika dlho a pozorne prezeral. Potom sa usmial.
„Ach, toto nie je žiadna choroba ani kúzlo. To je len správa z Veľkej Knižnice Života.“
„Knižnice?“ spýtala sa Elka zvedavo. „Kde je taká knižnica?“
„Všade,“ povedal Hugo tajomne. „A zároveň v každom z nás. Predstavte si, že každé živé stvorenie, aj vy, aj Hopko, aj tento strom, je postavené z maličkých, neviditeľných tehličiek. Voláme ich bunky. A v každej jednej z týchto tehličiek je ukrytá obrovská knižnica.“
Alex a Elka počúvali s otvorenými ústami.
„Táto knižnica,“ pokračoval Hugo, „obsahuje všetky recepty na to, akí sme. Aký dlhý má mať Alex chvost, akú farbu má Elkin kožúšok, a áno, aj akú farbu majú mať Hopkove oči. Volá sa DNA.“
„Recepty?“ čudoval sa Alex. „Ako na koláč?“
„Presne tak! Ale namiesto múky a cukru sú tieto recepty napísané pomocou štyroch písmeniek. Sú to písmená A, C, G a T. Tieto písmenká tvoria dlhé, dlhé slová. A každé také slovo, ktorému hovoríme gén, je jeden presný návod. Napríklad: ‚Urob hnedé oko‘ alebo ‚Urob biely kožúšok‘.“
„A prečo má teda Hopko jedno oko modré?“ nedalo to Elke.
„Poďte, niečo vám ukážem,“ povedal Hugo a zletel na nízky konár. „Zatvorte oči a predstavte si, že ste takí malinkí, že vidíte jednu jedinú Hopkovu bunku.“
Deti zatvorili oči. Zrazu akoby sa ocitli v obrovskej, svetielkujúcej guli. Uprostred nej stála neuveriteľne vysoká, zatočená polica plná kníh, ktorá siahala od podlahy až po strop.
„Toto je vaša knižnica DNA,“ zašepkal im do mysle Hugov hlas. „Poďme nájsť knihu s názvom ‚Recept na farbu očí‘.“
Vznášali sa pozdĺž police, až kým nenašli dve takmer rovnaké knihy vedľa seba. Jedna bola pre pravé oko, druhá pre ľavé. Alex otvoril prvú. Na stránke stálo napísané dlhé slovo: G-G-C-T-A-G-G-A...
Elka otvorila druhú knihu. Jej slovo bolo takmer rovnaké. Čítala písmenko po písmenku a porovnávala ho s Alexovou knihou. „G... G... C... T... A... počkať! Tu to je inak!“
V Alexovej knihe bolo na šiestom mieste písmenko G. Ale v Elkinej knihe bolo namiesto neho písmenko A.
„Vidíte?“ ozval sa Hugo. „Stačila zmena jediného, drobného písmenka v celom dlhom recepte. A výsledok nie je hnedá, ale modrá farba. Nie je to chyba. Je to len malá zmena, ktorej hovoríme variácia. Vďaka takýmto malým zmenám nie sme všetci rovnakí.“
Alex a Elka otvorili oči. Stáli opäť pod dubom a pozerali na Hopka. Teraz už ale nie s prekvapením, ale s obdivom.
„Takže... ja nie som čudný?“ spýtal sa Hopko opatrne.
„Vôbec nie!“ povedal Alex. „Ty si jedinečný! Máš vo svojej knižnici špeciálny recept, aký nemá nikto iný v celom lese!“
Elka prikývla. „Tvoje oči sú ako poklad. Jedno je ako zem, z ktorej všetko rastie, a druhé ako nebo, po ktorom lietajú vtáky.“
Hopko sa prvýkrát od rána usmial. Pozrel sa na svoj odraz v kaluži. Jedno hnedé, jedno modré. Zrazu sa mu to zapáčilo. Nebol čudný. Bol originál.
Od toho dňa sa už Hopko za svoje oči nehanbil. Naopak, bol na ne hrdý. A keď sa ho niekto spýtal, prečo sú jeho oči také rozdielne, s radosťou im vyrozprával príbeh o Veľkej Knižnici Života, o zázračných písmenkách A, C, G, T a o tom, že aj tá najmenšia zmena môže vytvoriť niečo krásne a neopakovateľné.
A čo vy, deti? Skúste sa pozrieť do zrkadla. Aký recept namiešala vaša osobná knižnica vám? Máte rovné vlasy alebo kučeravé? Akú farbu majú vaše oči? Každý z nás je jedna úžasná a jedinečná kniha plná tajomstiev.