Zajačik Ušiačik mal velikánsky plán. Chcel si vykopať tú najhlbšiu, najparádnejšiu noru na celej lúke. Takú, v ktorej by sa mohol hrať na schovávačku sám so sebou. Slniečko hrialo, voňavý vánok jemne pofukoval a Ušiačikove zadné labky pracovali ako o preteky. Hlina lietala na všetky strany a za ním rástla parádna kopa.
„Ešte kúsok,“ povzbudzoval sa a usilovne hrabal. „Ešte hlbšie!“
Zaboril noštek do tmy svojej novej nory a vdychoval vôňu čerstvej hliny. Zrazu pocítil na labkách niečo zvláštne. Nebola to suchá, sypká zem. Bolo to mokré a studené. Čľup! Z jeho diery sa ozval zvuk, akoby do nej niekto vylial pohár vody.
Ušiačik prekvapene vycúval. Nazrel dnu a neveril vlastným očiam. Dno jeho čerstvej jamy sa pomaličky plnilo vodou. Odkiaľ sa tam vzala? Pozrel sa na oblohu. Ani jediný mráčik, len čistá, jasná modrá. Veď celé dni nepršalo!
„To je ale záhada,“ zamrmlal si Ušiačik a poškrabal sa dlhými ušami. „Žeby nejaký oblak plakal iba nad mojou dierou?“ Naklonil hlavu, ale nič nevidel. Žiadne slzy z neba nepadali.
Práve vtedy cupitala okolo veverička Ryška. V labkách držala oriešok a chystala sa s ním vyskočiť na blízku liesku. „Ahoj, Ušiačik! Čo tak smutne pozeráš do zeme? Kopeš studňu?“ zasmiala sa.
„Skoro,“ odvetil zajačik. „Kopem noru, ale mám v nej vodu. Ryška, nevyliala si mi sem náhodou svoju fľašku s vodou?“
Ryška sa zastavila a pohoršene pokrútila huňatým chvostom. „Ja? Ale prosím ťa! Ja si svoje zásoby vody dobre strážim. A dnes som ešte ani nepila.“
Zajačik si povzdychol. Záhada sa ešte zväčšila. Ak nepršalo a Ryška nič nevyliala, odkiaľ sa tam tá voda berie?
Vtom sa kopa hliny vedľa nory zatriasla a s tichým „hrab-hrab“ sa z nej vynorila hlava s malými očkami a smiešnym ružovým noštekom. Bol to krtko Vrtko, najväčší odborník na všetko, čo sa deje pod zemou.
„Zdravím, mládež,“ povedal svojím hlbokým, pokojným hlasom. „Počul som, že tu riešite nejaký vodný problém.“
„Pán Vrtko, to je skvelé, že ste tu!“ vykríkol Ušiačik. „Pozrite, v mojej jame je voda, ale nikto nevie, ako sa tam dostala.“
Krtko Vrtko si nasadil malé okuliare, ktoré vždy nosil na špičke nosa, a opatrne sa nahol nad dieru. Chvíľu mlčal a premýšľal. Potom sa usmial. „A prečo si myslíš, že voda musí prísť len zhora, z dažďa?“ spýtal sa.
Ušiačik a Ryška na seba pozreli. Odkiaľ inakadial by prišla?
„No predsa... lebo prší z neba,“ povedal neisto zajačik.
„To je pravda,“ prikývol krtko. „Ale čo sa stane s tou vodou, keď dopadne na zem? Čo myslíte, deti?“ spýtal sa a pozrel sa smerom, kde tušil, že ho niekto počúva. „Vpije sa do trávy a do hliny, však?“
„Presne tak!“ pokračoval Vrtko. „Predstavte si, že celá zem pod našimi labkami je ako velikánska špongia. Keď prší, voda pomaličky presakuje hlbšie a hlbšie. Prechádza cez hlinu, piesok aj kamienky, ktoré ju čistia. A tam dole, hlboko pod lúkou, sa všetka tá voda zhromažďuje.“
Ryška zvedavo naklonila hlavu. „Takže pod zemou sú... mláky?“
„Oveľa viac ako mláky!“ zasmial sa krtko. „Sú tam celé podzemné jazerá a rieky. Nazývame to podzemná voda. Tá voda si tam tečie v takých špeciálnych vrstvách piesku a štrku, ktorým hovoríme vodonosné vrstvy. A to, čo si ty, Ušiačik, našiel, je presne ono. Kopal si tak hlboko, až si sa dostal k hladine podzemnej vody.“
Zajačikovi sa od údivu rozšírili oči. „Takže ja som našiel podzemnú rieku?“
„Dá sa to tak povedať,“ prikývol Vrtko. „Nenarazil si na prameň, ale na jej pokojnú hladinu. Je to obrovská zásoba čistej vody, z ktorej pijú aj korene stromov a rastlín, keď je sucho.“
„To je úžasné!“ zvolala Ryška. „Takže zem si šetrí vodu z dažďa na horšie časy?“
„Presne tak, si bystrá hlavička,“ pochválil ju krtko. „Chcete vidieť, ako to funguje?“
„Áno!“ skríkli Ušiačik a Ryška naraz.
„Dobre. Budeme potrebovať priesvitnú nádobu. Napríklad veľký sklený pohár od zaváraniny. Poproste rodičov, určite vám nejaký nájdu. Potom prinesieme zopár kamienkov, trochu piesku a hlinu.“
Spoločne, s pomocou dospelého ježka, ktorý mal vždy všetko po ruke, našli veľký prázdny pohár. Ušiačik doniesol v labkách trochu hliny. Ryška z brehu potoka nazbierala jemný piesok a krtko Vrtko vyhrabal zopár hladkých kamienkov.
„Tak, a teraz sa pozrite,“ povedal Vrtko a začal experiment. „S pomocou rodičov si to môžete vyskúšať aj vy doma. Na dno pohára dáme vrstvu kamienkov. To budú naše veľké skaly hlboko v zemi.“
Keď boli kamienky na mieste, nasypal na ne hrubšiu vrstvu piesku. „Toto je naša vodonosná vrstva, tadiaľto voda ľahko pretečie.“
Nakoniec na vrch nasypali hlinu a utlačili ju. „A toto je naša lúka,“ vysvetlil Vrtko. Pohár teraz vyzeral ako malý kúsok zeme.
Ryška potom priniesla v liste vodu z potoka a opatrne ju začala liať na hlinu. Voda sa najprv vpíjala do hliny, ale potom začala pomaličky presakovať nižšie. Všetci traja s napätím sledovali, ako sa voda prediera cez piesok a nakoniec sa začína zhromažďovať medzi kamienkami na dne.
„Pozrite!“ vykríkol Ušiačik. „Na dne sa robí jazierko! To je naša podzemná voda!“
„Vidíte?“ usmial sa krtko Vrtko. „A keby si teraz do tej hliny urobil prstom dieru až dole k piesku, bola by presne ako tvoja nora. Hneď by sa naplnila vodou.“
Ušiačik pochopil. Vôbec nebol smutný, že jeho nora je mokrá. Práve naopak! Bol nadšený, že objavil takú úžasnú vec.
„Takže si nebudem kopať noru,“ vyhlásil hrdo. „Urobím si tu malú studničku! A vždy, keď budem smädný, budem vedieť, že čistá voda je priamo pod mojimi labkami.“
Ryška súhlasne prikývla a nakreslila pazúrikom do hliny obrázok: oblak, z neho kvapky, potom šípku do zeme a dole vlnky ako jazierko.
Od toho dňa sa Ušiačik Ušiačik už nečudoval, kde sa berie voda v hlbokých jamách. A všetkým kamarátom na lúke rozprával o veľkom tajomstve, ktoré sa skrýva pod zemou.
Čo myslíte, deti? Skúsite si pri najbližšej prechádzke po daždi všimnúť, ako rýchlo sa voda stráca v tráve a v zemi? Možno aj vy stojíte priamo nad tajnou podzemnou riekou.