Na slnkom zaliatej lúke, medzi steblami vysokej trávy, žila malá zelená húsenica menom Ema. Ema mala dve najobľúbenejšie činnosti: chrumkanie listov a... chrumkanie ďalších listov. Od rána do večera sa pomaly posúvala z jedného šťavnatého lístka na druhý a jej drobné ústa pracovali bez prestávky. „Mňam, tento púpavový list má takú správnu horkastú chuť!“ zamumlala si spokojne a odhryzla si ďalší kus.
Jej najlepší kamaráti, usilovný mravec Ferko a veselá lienka Lenka, ju často navštevovali. Ferko práve staval nové poschodie na mravenisku a Lenka leštila svoje bodky peľom zo sedmokrások. „Ema, ty zase ješ?“ smial sa Ferko, keď ju videl, ako sa celá ponorila do veľkého listu skorocelu. „Musím!“ odpovedala Ema s plnými ústami. „Cítim, že potrebujem veľa, veľa sily. Neviem presne na čo, ale je to dôležitý pocit.“ Lenka sa posadila na okraj listu a zakývala tykadlami. „Vyzeráš trochu väčšia ako včera. A možno aj o kúsok zelenšia.“ Ema sa hrdo vystrela. „To je z tých listov! Sú plné slnka a energie.“ A takto to išlo deň čo deň. Ema jedla, rástla a jej kamaráti ju veselo povzbudzovali.
Jedného rána však bolo všetko inak. Ferko prišiel k Eminmu obľúbenému kríku, no nenašiel ju. Ani na púpave, ani na skoroceli. Zmizla. „Lenka, poď sem rýchlo!“ zavolal znepokojene. „Ema tu nie je!“ Lenka priletela a zosadla vedľa neho. „Ako to, že tu nie je? Veď sa nikdy nevzďaľuje od svojich listov.“ Spoločne začali pátrať. Ferko, ako správny stopár, hľadal stopy. „Pozri, tu je ohryzený lístok... a tu ďalší... a ešte jeden tu!“ postupoval systematicky. Stopa z ohryzených listov ich viedla po vetvičke kríka stále vyššie. Ale potom sa stopa náhle skončila. Pred nimi bol už len hladký, neporušený list. Žiadna Ema, žiadne ďalšie stopy. „To je záhada,“ zašepkal Ferko a poškrabal sa tykadlom na hlave. „Akoby sa vyparila.“
Lenka sa však nevzdávala. Mala bystré oči a všimla si niečo zvláštne, čo viselo zospodu vetvičky. Bol to malý, hladký, zelenkavý balíček, ktorý pripomínal zvinutý list, no bol pevný a lesklý. „Čo je toto?“ spýtala sa zvedavo a jemne sa ho dotkla nožičkou. Balíček sa ani nepohol. „Možno je to nejaké čudné semienko,“ navrhol Ferko. „Alebo si tu pavúk odložil svoje zásoby.“ „Nevyzerá to ako pavúčie dielo,“ namietala Lenka. „Je to také... úhľadné. A nemá to žiadne dvere.“
Rozhodli sa, že sa poradia s najmúdrejšou obyvateľkou lesa, sovou Hedou. Našli ju driemať v bútľavine starého duba. „Pani Heda, prepáčte, že vás budíme,“ začal Ferko úctivo, „ale stratila sa nám kamarátka Ema a našli sme len tento čudný balíček.“ Sova Heda otvorila jedno veľké, žlté oko, potom druhé. Pozrela si záhadný objekt, ktorý jej kamaráti opísali. „Hmm,“ zahúkala zamyslene. „A povedzte mi, čo robila Ema predtým, ako zmizla?“ „Stále len jedla,“ odpovedala Lenka. „Hovorila, že zbiera silu a energiu na niečo veľké.“ Sova múdro prikývla. „Aha! Tak potom sa nestratila. Ona sa len pripravuje.“ „Pripravuje? V tom balíčku?“ čudoval sa Ferko. „Presne tak,“ usmiala sa Heda. „Tomu sa hovorí kukla. Ema je vnútri a prechádza úžasnou premenou. Voláme to metamorfóza. Všetku tú energiu z listov teraz používa, aby sa zmenila na niečo úplne nové.“ „Takže ona tam spí?“ spýtala sa Lenka. „Nielen spí. Vnútri sa deje veľké kúzlo prírody. Musíte byť trpezliví. Môže to trvať niekoľko dní, dokonca aj týždňov. Ale sľubujem vám, že to čakanie bude stáť za to.“
Ferko a Lenka sa sove poďakovali a vrátili sa ku kríku. Teraz, keď vedeli, že Ema je v poriadku, cítili sa oveľa lepšie. Rozhodli sa, že budú na kuklu dávať pozor. Každý deň ju chodili kontrolovať. Ferko si na kúsok kôry robil paličkou čiarky, aby vedel, koľko dní už prešlo. Prvý deň. Druhý deň. Tretí. Kukla sa vôbec nemenila. „Možno to nevyjde,“ pochyboval Ferko na piaty deň. „Možno tam naozaj len spí.“ „Sova Heda povedala, že musíme mať trpezlivosť,“ pripomenula mu Lenka. „Pozri, zdá sa mi, že zmenila farbu. Je trochu tmavšia.“ A naozaj. Počas ďalších dní kukla pomaly tmavla a stávala sa priesvitnejšou. Ferko a Lenka si kreslili jej obrázky do piesku, aby si zapamätali každú zmenu.
Jedného slnečného popoludnia, keď Ferko kreslil desiatu čiarku, sa kukla zrazu zatriasla. „Pozri!“ vykríkla Lenka. „Hýbe sa to!“ Opatrne sa priblížili. Kukla sa zatriasla znova a na jej špičke sa objavila malá prasklinka. Prasklina sa pomaly zväčšovala, až sa z nej začalo niečo súkať von. Najprv tykadlá, potom hlavička, a napokon celé telíčko s pokrčenými, vlhkými krídlami. To stvorenie vôbec nevyzeralo ako Ema. Bolo oveľa väčšie a malo zvláštne výrastky na chrbte. Chvíľu nehybne sedelo na vetvičke a odpočívalo. Slniečko a teplý vánok mu jemne osušili krídla, ktoré sa začali pomaly vystierať a napĺňať farbami. Boli nádherné! Žiarili odtieňmi žltej, oranžovej a na okrajoch mali jemné čierne vzory. Keď boli krídla úplne vystreté, stvorenie nimi zľahka zamávalo. „Ahojte, kamaráti,“ ozval sa tenký, no povedomý hlas. Ferko a Lenka neveriacky pozerali. „Ema? To si naozaj ty?“ Motýľ sa otočil a usmial sa. „Áno, som to ja. Ale už nie som len húsenica.“ „Ty máš krídla!“ žasol Ferko. „Môžeš lietať!“ „A tie farby!“ dodala Lenka. „Si nádherná!“
Ema, teraz už krásny motýľ, sa zhlboka nadýchla a prvýkrát v živote sa odrazila od vetvičky. Trochu nemotorne zamávala krídlami, no rýchlo našla rovnováhu a vzniesla sa do vzduchu. Urobila malý krúžok okolo svojich prekvapených kamarátov. „Vidím celý svet zhora!“ smiala sa. „Vidím vašu lúku, mravenisko aj ten dub, kde býva pani Heda! Všetko je také iné!“ Už nepotrebovala jesť listy. Teraz jemne pristávala na kvetoch a svojím tenkým cuciakom pila sladký nektár. Ferko a Lenka s úžasom sledovali svoju premenenú kamarátku. „Takže si nezmizla,“ povedal Ferko napokon. „Len si sa zmenila.“ „Presne tak,“ prikývla Ema, keď si sadla na kvet vedľa nich. „Všetko to chrumkanie malo svoj zmysel. Bola to príprava na toto veľké dobrodružstvo.“
Od toho dňa sa spolu hrali inak. Ema lietala nad nimi a rozprávala im, čo vidí z výšky, a Ferko s Lenkou jej zase mávali zospodu. Pochopili, že aj keď sa niečo zmení a vyzerá to ako koniec, môže to byť len začiatok niečoho nového a ešte krajšieho.
A čo myslíte, deti? Keď nabudúce uvidíte na lúke malú, hladnú húsenicu, ako si pochutnáva na liste, spomeniete si, aké veľké a farebné dobrodružstvo ju možno čaká?