Začínalo sa to nevinne. Vždy takmer rovnako. Bolo pol jedenástej večer, tma za oknom bola hustá a jediným zdrojom svetla v Eminej izbe bola obrazovka jej mobilu, ktorá jej vrhala modrastý odlesk na tvár. V dome vládlo ticho, prerušované len občasným prasknutím radiátora alebo vzdialeným šumom auta na ulici. A potom prišlo to známe, tiché bzzzt.
Adam: Hotová s fyzikou? Lebo ja mám pocit, že môj mozog práve implodoval.
Ema sa usmiala do tmy. Srdce jej urobilo malú piruetu v hrudi, takú, akú robievalo len pri jeho správach. Už tri týždne si takto písali. Začalo to kvôli spoločnému projektu z biológie a nejako sa to nikdy neskončilo. Cez deň boli len spolužiaci. Sedeli dva rady od seba, občas si vymenili poznámky alebo sa na seba letmo usmiali na chodbe. Adam bol tichý, inteligentný, s tými najneuveriteľnejšími hnedými očami, v ktorých sa trblietali zlaté bodky, keď na neho zasvietilo slnko. A s tým najironickejším úsmevom, ktorý vedel použiť presne vtedy, keď to najmenej čakala.
Ale v noci... v noci to bolo iné. Pod rúškom tmy a anonymity mobilných obrazoviek sa z nich stávali iní ľudia. Odvážnejší. Úprimnejší.
Ema: Fyzika je zlo. Som si istá, že Newton by plakal, keby videl tie naše rovnice. Ja som to vzdala pred hodinou. Teraz sa snažím zachrániť si duševné zdravie.
Prsty sa jej jemne chveli, keď písala. Vždy mala pocit, že musí byť vtipná, pohotová, aby ho udržala v rozhovore. Strach, že uvidí tie tri bodky, ktoré znamenajú, že píše, a potom zmiznú, bol iracionálny, ale všadeprítomný.
Adam: Dobrý plán. A ako presne vyzerá záchrana duševného zdravia podľa teba? Čokoláda? Seriál?
Ema: Kreslenie. A hudba. Momentálne nejaký smutný indie playlist, ktorý sa k tej fyzike dokonale hodí.
Po odoslaní si hrýzla do pery. Nebolo to príliš? Príliš osobné? Možno si myslí, že je čudáčka. Alebo melodramatická. Jeho odpoveď prišla takmer okamžite.
Adam: Pošli. Ten playlist.
Ema prekvapene zažmurkala. Nebolo tam žiadne emoji, žiadne vysvetlenie. Len prostý, priamy rozkaz. Cítila, ako sa jej líca zohrievajú. Rýchlo skopírovala link na Spotify a poslala mu ho.
Ema: Na vlastné riziko. Môže spôsobiť existenciálnu krízu.
Adam: Beriem.
A potom prišla tá najhoršia a zároveň najkrajšia časť. Tie tri malé bodky, ktoré pulzovali na spodku obrazovky. Znamenali, že píše. Že konverzácia pokračuje. Ema zadržala dych.
Adam: Tá tretia pesnička... je dobrá. Fakt. A čo kreslíš?
Srdce jej poskočilo. Nielenže si to pustil, ale aj počúval. A pýtal sa ďalej. Cítila zvláštnu zmes paniky a radosti. Nikdy nikomu neukazovala svoje nedokončené kresby. Boli príliš osobné, plné jej pocitov a myšlienok, ktoré nevedela povedať nahlas. Ale toto bol nočný Adam. Adam, ktorý mal hlas ako zamat a smiech, ktorý ju vedel zahriať aj cez displej.
Ema: Nič konkrétne. Len tak si čmáram. Snažím sa nakresliť, ako vyzerá ticho pred búrkou.
Adam: ...
Tie tri bodky sa objavili a zmizli. A potom znova. Ema cítila, ako jej klesá žalúdok. Pokazila to. Znelo to príliš pateticky. Mala napísať, že kreslí kvetinky alebo psa.
Adam: Ukáž.
Znova ten istý úsečný tón. Žiadna otázka, len výzva. Ema pozrela na svoj skicár. Na stránke bol chaotický náčrt oblohy plnej ťažkých mrakov, s jedným osamelým stromom, ktorý sa ohýbal vo vetre. Nebolo to majstrovské dielo. Bolo to surové a neusporiadané. Presne ako jej pocity.
Váhavo siahla po mobile, otvorila fotoaparát a odfotila to. Prsty sa jej triasli, keď stláčala tlačidlo "odoslať". V momente, ako správa odišla, oľutovala to. Chcela ju vymazať, vrátiť čas o tridsať sekúnd späť. Čo si o nej, preboha, pomyslí? Že je nejaká temná, depresívna duša?
Zízala na obrazovku. Správa bola doručená. Videná. Ale odpoveď neprichádzala. Minúta sa zdala ako večnosť. Dve minúty boli mučenie. Zahanbene si schovala tvár do dlaní. Prečo to robila? Prečo pri ňom strácala všetky zábrany?
Bzzzt.
Trhla sa a takmer jej vypadol mobil z ruky. Srdce jej búšilo až v krku. Pomaly, akoby sa bála, čo tam nájde, pozrela na displej.
Adam: Presne takto to vyzerá. Ten pocit, keď čakáš a nevieš na čo, ale vieš, že to príde. Ty... vidíš veci inak, však?
Ema si tú správu prečítala znova. A ešte raz. Jeho slová neboli komplimentom na jej techniku. Boli niečím oveľa hlbším. On to pochopil. Pochopil presne ten pocit, ktorý sa snažila zachytiť. Slzy sa jej nahrnuli do očí, ale neboli to slzy smútku. Boli to slzy úľavy. A niečoho iného. Niečoho teplého a desivého zároveň.
Ema: Niekedy mám pocit, že vidím príliš veľa. A potom to neviem nikomu povedať. Len to dať na papier. Väčšinou to aj tak nikto nechápe.
Odoslala to a hneď sa jej zdalo, že sa sťažuje. Že sa ľutuje. Ale už to bolo vonku. Znova si schovala tvár do vankúša a čakala na jeho reakciu. Možno si bude myslieť, že je arogantná. Ja vidím veci inak, ja som tá špeciálna. Zaplavila ju vlna hanby.
Adam: Ja to mám naopak. Všetko mám v hlave, plno myšlienok, slov... ale neviem ich dostať von. Ani na papier, ani slovami. Cez deň som len... ticho.
Ema na chvíľu prestala dýchať. Obraz Adama, toho tichého, sebavedomého chalana, ktorý sa vždy zdal taký vyrovnaný, sa jej pred očami rozpadol. Nahradil ho niekto oveľa zložitejší a krehkejší. Niekto, kto sa cítil uväznený vo vlastnej hlave. A zrazu, ten jeho pokoj na chodbách školy nevyzeral ako sebavedomie, ale skôr ako obranný múr.
Ema: Ale v noci nie si ticho. Teda... tvoje správy nie sú.
Cítila, ako jej na perách pohráva jemný úsmev. Bola to pravda. V noci bol vtipný, hĺbavý, zvedavý. Živý.
Čakala. Tri bodky pulzovali a ona mala pocit, že počuje tlkot vlastného srdca v tichej izbe.
Adam: Lebo je tma. A nikto sa nepozerá. A lebo... píšem tebe.
Svet sa zastavil. Ema si tú vetu prečítala päťkrát. Šesťkrát. Každé slovo sa jej zarývalo hlboko do srdca. Lebo píšem tebe. Nebola to náhoda, nebol to len zvyk, ktorý vznikol zo školského projektu. Bol v tom zámer. Vybral si ju. Ju, Emu, ktorá sa väčšinou cítila neviditeľná.
Prsty sa jej triasli tak, že ledva dokázala napísať odpoveď. Čo sa na toto vôbec dá odpísať? „Ďakujem“ znelo hlúpo. Smajlík by bol urážkou.
Ema: Prečo práve mne?
Otázka visela vo vzduchu medzi nimi, digitálna a zároveň tak neskutočne reálna. Bola to tá najodvážnejšia vec, akú kedy napísala. Dávala mu do rúk moc zlomiť jej srdce jedinou nesprávnou odpoveďou. Ale musela to vedieť.
Znova to čakanie. Pozerala na jeho meno na vrchu obrazovky, na jeho malú profilovú fotku, kde bol len jeho tieň na stene. Aj tá fotka bola ako on. Tajomná a nepolapiteľná.
Adam: Lebo mám pocit, že ty rozumieš. Tomu tichu pred búrkou. A možno... možno si jediná, kto sa nebojí pozrieť sa na tie mraky zblízka.
Eme sa z očí vykotúľala jedna horúca slza a stiekla jej po líci. Nebola to slza smútku. Bola to slza porozumenia, ktoré jej niekto konečne dal. Zotrela si ju chrbtom ruky a zhlboka sa nadýchla. Vzduch v izbe bol zrazu ľahší, sladší.
Ema: Možno sa len mraky neboja ukázať predo mnou.
Bol to risk, ďalší kúsok jej duše ponúknutý na striebornom podnose. Ale už sa nebála. Dnes večer sa niečo zlomilo. Krehká bariéra medzi spolužiakmi sa rozpadla a na jej mieste začalo rásť niečo nové. Niečo jemné a silné zároveň.
Adam: Asi máš pravdu. Mal by som už asi spať. Zajtra je škola.
Ema pocítila sklamanie. Nechcela, aby sa to skončilo. Ale vedela, že mal pravdu. Bolo takmer pol jednej.
Ema: Aj ja. Dobrú noc, Adam.
Adam: Dobrú noc.
Odložila mobil na nočný stolík, ale obrazovka sa ešte raz rozsvietila. Neodolala a pozrela sa.
Adam: A Ema?
Jej srdce vynechalo úder.
Ema: Áno?
Adam: Vďaka za tie mraky.
Ema sa usmiala do vankúša, tvár jej horela a srdce jej bilo ako splašené. Ležala v tme, mobil položený na hrudi, a prehrávala si celý rozhovor odznova a odznova. Každé slovo, každú pauzu, každé odhalenie. Ticho v jej izbe už nebolo prázdne. Bolo plné jeho slov, jeho myšlienok a prísľubu ďalšej noci. A Ema vedela, s absolútnou istotou, že odteraz už nikdy nebude zaspávať bez toho, aby čakala na to známe, tiché bzzzt.
Nasledujúci deň v škole bol ako chodiť po lane. Každý pohľad, každý úsmev mal teraz dvojaký význam. Keď sa ich oči stretli na chodbe, Ema cítila, ako sa jej do líc hrnie červeň. Adam sa na ňu usmial – nie tým svojim zvyčajným, mierne ironickým úsmevom, ale niečím jemnejším, takmer nesmelým. Bol to úsmev, ktorý patril len im dvom, úsmev, ktorý v sebe niesol spomienku na nočné mraky a nevypovedané slová.
Celý deň prežila v akomsi opare očakávania. Hodiny sa vliekli a jediné, na čo dokázala myslieť, bola tma a ticho jej izby, ktoré sľubovali pokračovanie ich tajného sveta.
Keď konečne prišiel večer, bola nervóznejšia ako kedykoľvek predtým. Čo ak to bola len náhoda? Čo ak bol včera unavený a dnes sa vráti k bezpečným témam o škole a seriáloch? Obliekla si svoje najpohodlnejšie pyžamo, zaliezla pod perinu a čakala. O desiatej jej mobil zavibroval.
Adam: Matikárka ma dnes chcela zabiť. Som si istý.
Ema si s úľavou vydýchla. Bol to on. Ten jej nočný Adam.
Ema: Čo si spravil? Opýtal si sa jej na zmysel života v Pytagorovej vete?
Adam: Horšie. Opýtal som sa, prečo by to niekto dobrovoľne učil. Jej pohľad... mal som pocit, že mi ním vypaľuje dieru do duše.
Ema sa zasmiala nahlas. Vedela si presne predstaviť výraz pani Kováčovej.
Ema: Si odvážny muž, Adam. Alebo veľmi hlúpy.
Adam: Asi kombinácia oboch. Ale prinútilo ma to premýšľať. Čo by si chcela robiť ty? Po škole? Ak by si nemusela riešiť matiku a fyziku.
Tá otázka ju zaskočila. Bolo to osobné. Zase. Ale tentoraz sa už nebála.
Ema: Chcela by som mať malý ateliér. Niekde v starom meste, s veľkými oknami. A maľovala by som. Celé dni. Možno by som tam mala aj malú kaviareň, kde by voňala škorica a hrala by tam dobrá hudba.
Písala rýchlo, prsty jej lietali po klávesnici. Bol to sen, ktorý si doteraz nechávala len pre seba, príliš krehký na to, aby ho vyslovila nahlas.
Adam: To znie... dokonale. A pokojne. Ako tvoje kresby.
Ema sa usmiala. Jeho schopnosť prepojiť veci bola fascinujúca.
Ema: A ty? Čím by bol Adam, keby nemusel byť ticho?
Použila jeho vlastné slová proti nemu. Bolo to drzé, ale cítila, že môže. Že v tomto nočnom priestore si to môžu dovoliť.
Odpoveď trvala dlhšie. Tri bodky sa objavili, zmizli a znova sa objavili. Ema si predstavovala, ako sedí vo svojej izbe, možno si hryzie do pery rovnako ako ona, a hľadá tie správne slová.
Adam: Písal by som. Príbehy. O ľuďoch ako my. O tom, čo si nikto nevšíma. O tých tichých momentoch, ktoré sú v skutočnosti tie najhlučnejšie. Ale...
Ema: Ale?
Adam: Bojím sa, že by to nikoho nezaujímalo. Že by to bolo príliš... obyčajné.
A v tej chvíli ho Ema videla jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Nebol to len strach z písania. Bol to strach z toho, že on sám je obyčajný. Že jeho vnútorný svet, ktorý považoval za taký bohatý, by bol pre ostatných nudný.
Ema: Nič, čo je skutočné, nie je obyčajné, Adam. A ty nie si obyčajný. Ani trochu.
Odoslala to a zadržala dych. Bolo to vyznanie. Nie „milujem ťa“, nie „páčiš sa mi“, ale niečo, čo sa tomu nebezpečne blížilo. Bolo to „vidím ťa“. A možno na tom záležalo ešte viac.
Adam: Ako to môžeš vedieť? Skoro ma nepoznáš.
Ema: Poznám tvoje playlisty. Viem, že sa smeješ, keď si myslíš, že ťa nikto nevidí. Viem, že máš strach z matikárky a sny o písaní príbehov. A viem, že si jediný, kto pochopil moje mraky. Mne to stačí.
Ticho na druhej strane bolo ohlušujúce. Ema si položila mobil na hruď. Cítila jeho teplo, jeho vibrácie, akoby to bolo jeho srdce, nie len kus elektroniky. Po nekonečných sekundách prišla odpoveď.
Adam: Myslím, že by som chcel, aby v tej tvojej kaviarni s ateliérom bol jeden stôl v rohu. Pre mňa. Kde by som mohol písať.
Ema si musela zahryznúť do pery, aby nevykríkla od radosti. Neodpovedal priamo na jej vyznanie, ale urobil niečo lepšie. Vzal jej sen a vložil sa doň. Urobil z neho ich spoločný sen.
Ema: Ten stôl by bol vždy rezervovaný. S kávou presne takou, akú máš rád. Aj keď vlastne neviem, akú máš rád.
Pridala smajlíka, ktorý sa potí, aby trochu odľahčila intenzitu momentu. Cítila, že sa pohybujú na hrane niečoho veľkého a potrebovala sa na chvíľu nadýchnuť.
Adam: Čiernu. Bez cukru. A silnú. Aby som vydržal písať celú noc. Ako teraz.
Jeho odpoveď bola rýchla. Akoby presne vedel, čo potrebuje. Hravosť, ale s prísľubom pokračovania.
Ema: Takže silnú a čiernu. Zapísané. A o čom by bol ten prvý príbeh, ktorý by si tam napísal?
Posunula konverzáciu späť k nemu, zvedavá na svety, ktoré sa skrývali za jeho tichou tvárou.
Adam: O chalanovi, ktorý sa bojí rozprávať, a o dievčati, ktoré maľuje to, čo on cíti. A o tom, ako sa stretávali len v noci, cez malé svietiace obrazovky, lebo cez deň sa báli, že by ich svetlo prezradilo.
Ema zalapala po dychu. To nebol len nápad na príbeh. To bol ich príbeh. Povedal to nahlas. Opísal ich tak presne a tak poeticky, že jej to vyrazilo dych. Srdce jej bilo tak silno, že mala pocit, akoby sa jej chcelo dostať von z hrude a prebehnúť tých pár ulíc, ktoré ich delili.
Ema: To... znie ako pekný príbeh.
Nedokázala napísať viac. Slová uviazli niekde medzi jej hlavou a prstami. Cítila sa odhalená, ale nie v zlom zmysle. Skôr akoby ju niekto konečne videl celú, aj s jej strachmi a snami, a namiesto toho, aby utiekol, zostal a povedal, že je to krásne.
Adam: Len by som nevedel, ako to skončiť.
Ema: Prečo?
Adam: Lebo sa bojím koncov. Konce sú buď smutné, alebo nereálne šťastné. A ja by som chcel, aby tento príbeh nemal koniec. Aby to bolo len... pokračovanie.
Jeho slová boli ako balzam. Bol to ten najromantickejší spôsob, ako povedať, že nechce, aby sa toto medzi nimi niekedy skončilo.
Ema: Možno by sa ten chalan v príbehu mohol konečne odvážiť. A namiesto napísania správy by tomu dievčaťu zavolal.
Napísala to a srdce jej skočilo až do krku. Bola to neskrývaná výzva. Riskovala všetko. Čo ak povie nie? Čo ak sa zľakne? Ticho, ktoré nasledovalo, bolo iné ako tie predtým. Bolo husté napätím. Mohla si takmer predstaviť, ako Adam na druhej strane pozerá na jej správu, v tvári sa mu odráža modré svetlo a v hlave mu beží tisíc myšlienok.
Minúta. Dve. Tri. Ema si už začínala myslieť, že to pokazila. Že zašla priďaleko. Prečo nemohla byť spokojná s tým, čo mali? Prečo musela chcieť viac? Pozrela na hodiny. Polnoc. Možno zaspal.
Už sa chystala napísať „prepáč, to bol hlúpy nápad“, keď jej mobil nezavibroval, ale rozozvučal sa. Na obrazovke svietilo jeho meno. Adam volá...
Ema zostala nehybne ležať. Zvuk zvonenia bol v tichej izbe ohlušujúci. Bol skutočný. Prerušil ich bezpečnú digitálnu bublinu. Srdce jej búšilo tak, že ho takmer necítila. Mala strach zdvihnúť. Čo ak jej hlas bude znieť divne? Čo ak nebudú vedieť, o čom sa rozprávať? Čo ak ticho medzi nimi bude trápne, nie plné významu?
Ale strach z toho, že by to nezdvihla, bol ešte väčší.
S trasúcim sa prstom prešla po zelenej ikone a priložila si mobil k uchu.
„Ahoj,“ zašepkala takmer nečujne.
Na druhej strane bolo ticho. Počula len jemné praskanie, takmer ako statická elektrina. A potom jeho dych. Hlboký, trochu nervózny.
„Ahoj,“ ozval sa jeho hlas. Bol hlbší, než si ho pamätala zo školy. A trochu chrapľavý od spánku alebo od nervozity. Ten zvuk jej prešiel celým telom ako jemná elektrina.
„Takže... ten chalan v príbehu to dokázal,“ povedala Ema a snažila sa, aby sa jej netriasol hlas.
Počula, ako sa na druhej strane zľahka zasmial. Bol to tichý, súkromný smiech, určený len pre ňu.
„Mal dobrú motiváciu,“ povedal Adam. „To dievča mu dalo odvahu.“
Znovu ticho. Ale teraz to bolo iné. Bolo to spoločné ticho. Počula jeho dych, on počul jej. Boli spolu v tej tme, aj keď každý vo svojej izbe.
„Vieš, čo je na tomto divné?“ ozvala sa Ema po chvíli.
„Čo?“
„Že sa s tebou bojím rozprávať na chodbe v škole, ale teraz mám pocit, že by som ti vedela povedať všetko.“
„Ja to mám rovnako,“ priznal Adam potichu. „Cez deň je tam príliš veľa svetla. A príliš veľa ľudí. Ale teraz... teraz sme tu len my.“
„Len my,“ zopakovala Ema ako ozvenu. Tie slová jej chutili na jazyku ako med. Zavrela oči a predstavovala si ho. Ako sedí opretý o vankúš, mobil pri uchu, vlasy rozstrapatené. Usmiala sa. „Je to oveľa lepšie ako písanie.“
„Neviem,“ namietol jemne Adam. „Písanie má svoje čaro. Môžeš si premyslieť každé slovo. Vymazať ho, ak sa ti nepáči. Teraz... teraz je všetko naostro.“
„Páči sa mi to naostro,“ povedala odvážne. „Je to... skutočnejšie. Počujem, keď sa smeješ.“
„A ja počujem, keď sa usmievaš. Viem, že sa práve teraz usmievaš,“ povedal a Ema cítila, ako sa jej líca znova zapaľujú, aj keď ju nemohol vidieť.
„Ako?“ zašepkala.
„Tvoj hlas je iný. Je... svetlejší. Ako keď slnko prejde spoza mrakov.“
Ema si musela pritlačiť druhú ruku na ústa, aby stlmila zvuk šťastného povzdychnutia. Jeho prirovnania boli ako malé básne. Každé jedno bolo presne trafené, každé jedno bolo určené len jej.
„Nikdy mi nikto nepovedal nič také pekné,“ priznala úprimne.
„Lebo ti to ešte nikdy nepovedal nikto, kto by naozaj počúval,“ odvetil Adam a v jeho hlase nebola ani stopa po arogancii, len tichá istota. „Ja počúvam. Vždy, keď rozprávaš.“
To bolo ono. To bolo to tajomstvo. To nebola len nočná odvaha alebo anonymita. On ju skutočne vnímal. Všímal si detaily, ktoré si nevšímala ani ona sama.
„Čo ešte počuješ?“ spýtala sa, zvedavá a zároveň trochu vystrašená z toho, koľko toho o nej vie.
„Počujem, že keď si nervózna, hráš sa s príveskom na retiazke. Počul som to dnes na chodbe, keď som prechádzal okolo teba. Také tiché cinkanie.“
Ema si inštinktívne siahla na krk. Prstami zovrela malý strieborný mesiačik, ktorý jej dala stará mama. Robila to bez toho, aby si to uvedomovala.
„Ty si... neuveriteľný pozorovateľ,“ vydýchla ohromene.
„Len pri tebe,“ povedal potichu. „Pri ostatných ľuďoch mám filter. Vypínam. Ale pri tebe... pri tebe sa mi všetky filtre vypínajú sami.“
Ležali tak v tichu dlhé minúty, spojení len zvukom svojho dychu a nevysloveným porozumením. Ema už necítila potrebu zapĺňať ticho slovami. Bolo to pohodlné, bezpečné ticho. Ticho, v ktorom sa rodilo niečo nové a vzácne.
„Adam?“ ozvala sa nakoniec, jej hlas bol len šepot.
„Áno?“
Váhavosť v jej mysli zmizla. Nahradila ju jasnosť. Jasnosť, aká prichádza len o druhej v noci, keď je celý svet hore nohami a jediné, na čom záleží, je pravda.
„Myslím, že sa mi páčiš. Fakt sa mi páčiš.“
Vyslovila to. Slová, ktoré si doteraz len myslela, ktoré jej behali po rozume ako splašené kone, boli zrazu vonku. Voľné. A desivé.
Na druhej strane linky bolo úplné ticho. Ani dych, ani praskanie. Len absolútna prázdnota. Ema si v panike zahryzla do pery. Zničila to. Zničila tú dokonalú, krehkú vec, ktorú mali. Prečo musela všetko pokaziť?
„Adam?“ spýtala sa opatrne, srdce jej padalo do priepasti.
Počula, ako sa zhlboka nadýchol.
„To nie je správne slovo, Ema.“
Studená hrôza jej prebehla po chrbte. Samozrejme. On to tak necíti. Pre neho to boli len nočné rozhovory, únik z reality. Bola pre neho len kamarátka. Trapas. Aký obrovský, kolosálny trapas. Chcela sa prepadnúť pod zem.
„Aha. Jasné. Prepáč, ja...“ začala habkať a oči sa jej plnili slzami.
„Ema, prestaň,“ prerušil ju jemne, ale naliehavo. „Nepochopila si ma. Myslel som, že ´páčiš sa mi´ nie je to správne slovo... lebo je príliš slabé.“
Ema zamrzla. Zmätok v jej hlave bol ako roj včiel.
„Čo?“
„Ja...“ Adam sa zasekol. Počula, ako preglgol. „Ja si myslím, že som sa do teba zamiloval. Niekde medzi tou kresbou búrky a tvojím snom o kaviarni. Neviem presne kedy. Len viem, že keď si so mnou večer nepíšem, mám pocit, že mi chýba kus dňa. A keď ráno vidím, ako sa na mňa usmeješ, tak viem, že ten deň bude stáť za to. Takže... áno. Láska. To je to správne slovo.“
Jeho hlas bol tichý, takmer zlomený úprimnosťou. Všetok vzduch z Eminej izby zmizol. Jej slzy už neboli slzami hanby, ale čistej, nefalšovanej radosti, ktorá jej stekala po lícach a kvapkala na vankúš. Nedokázala povedať ani slovo. Len tam ležala, počúvala jeho dych a nechala jeho vyznanie, aby ju celú zaplavilo ako teplá vlna.
„Ema? Si tam?“ spýtal sa po chvíli neisto.
„Som tu,“ zašepkala a v hlase sa jej triasol smiech aj plač. „A myslím, že som sa do teba zamilovala tiež.“
Na druhej strane sa ozval zvuk, ktorý znel ako tichý, úľavný výdych. Akoby Adam zadržiaval dych nielen posledných pár sekúnd, ale celé týždne.
„Fakt?“ spýtal sa a v jeho hlase bola taká chlapčenská zmes nádeje a neistoty, že Emu to rozosmialo.
„Fakt,“ potvrdila a utrela si líca. „Totálne, beznádejne a pravdepodobne nezvratne.“
Zasmiali sa obaja. Bol to smiech plný úľavy, radosti a toho zvláštneho, elektrizujúceho pocitu, keď viete, že ste práve prekročili neviditeľnú hranicu a už nikdy sa nebudete môcť vrátiť späť. Ich tajný nočný svet sa práve stal skutočným.
„Čo teraz?“ spýtala sa Ema po chvíli, keď sa smiech utíšil a zostalo len príjemné, teplé ticho. „Čo robia ľudia, ktorí si o tretej ráno cez telefón povedia, že sa milujú?“
„Neviem,“ priznal Adam. „Toto je pre mňa tiež premiéra. Ale myslím, že by sme... asi nemali zložiť?“
„To určite nie,“ súhlasila okamžite. Predstava, že by teraz mala prerušiť toto spojenie, bola fyzicky bolestivá. „Mohli by sme sa len tak rozprávať. O všetkom a o ničom. Až kým jeden z nás nezaspí.“
„To znie ako najlepší plán na svete,“ súhlasil Adam.
A tak sa rozprávali. Ema mu opísala farby svojho obľúbeného západu slnka a on jej prezradil, že sa ako malý bál tmy, a tak si pod perinou čítal s baterkou. Rozprávala mu o svojej prvej kresbe, ktorú si pamätala – o fialovej žirafe s tromi krkmi – a on jej priznal, že jeho prvá poviedka bola o psovi, ktorý vedel lietať.
Boli to malé, zdanlivo bezvýznamné kúsky ich životov, ale v tme noci, prepletené ich tichými hlasmi, sa z nich stávala mozaika. Mozaika, ktorá vytvárala obraz dvoch ľudí, ktorí boli oveľa viac než len spolužiaci. Boli to dve duše, ktoré sa konečne našli.
Ema si ani neuvedomila, kedy jej začali oťažievať viečka. Jeho hlas bol ako ukolébavka, bezpečný prístav v tme. Zaspávala s mobilom pri uchu, s jeho slovami v hlave a s úsmevom na perách.
Posledná vec, ktorú počula, predtým ako sa ponorila do sna, bol jeho šepot.
„Dobrú noc, Ema. Sladké sny.“
...
Ráno ju zobudil prenikavý zvuk budíka. Otvorila oči a na chvíľu bola zmätená. V izbe bolo šedé ranné svetlo a jej mobil ležal vedľa nej na vankúši. Obrazovka bola čierna. Hovor sa niekedy v noci prerušil.
Panika. Bola to prvá emócia. Bol to len sen? Nádherný, dokonalý sen, z ktorého ju teraz budík kruto vytrhol? Srdce jej kleslo. Rýchlo schmatla mobil a odomkla ho. Zoznam hovorov. Áno, bol tam. Adam. Trvanie: 4 hodiny 27 minút.
Nebol to sen. Všetko to bola pravda.
Úľava, ktorá ju zaplavila, bola taká silná, že sa musela posadiť. Prehrávala si v hlave útržky ich rozhovoru. Jeho smiech. Jeho vyznanie. Jej vlastné slová. Všetko sa to stalo.
A potom prišla druhá vlna paniky. Škola. Musí ho vidieť v škole. Pri dennom svetle. Čo ak to bude trápne? Čo ak sa teraz budú musieť rozprávať? Čo ak sa na ňu ani nepozrie? Nočné vyznania sú jedna vec, ale ranná realita na preplnenej školskej chodbe je niečo úplne iné.
Obliekala sa ako v tranze. Vybrala si svoje obľúbené džínsy a modrý sveter. Ten, o ktorom jej povedal, že v ňom má oči ako more. Desaťkrát si skontrolovala vlasy v zrkadle. Srdce jej búšilo od nervozity.
Keď prišla do školy, atmosféra bola iná. Hlučnejšia, chaotickejšia. Všade boli ľudia. Svetlo sa zdalo byť príliš ostré. Hľadala ho v dave, ale nevidela ho. Prešla k svojej skrinke a s trasúcimi sa rukami vytočila kód.
„Ahoj.“
Ten hlas. Jeho hlas. Nie v telefóne, ale priamo za ňou. Skutočný, reálny.
Ema sa pomaly otočila. Stál tam. Len pár krokov od nej, s batohom prehodeným cez plece. Vyzeral unavene, pod očami mal jemné kruhy, ale na perách mu hral ten najkrajší úsmev, aký kedy videla. A jeho oči... tie jeho oči sa na ňu dívali tak, ako sa na ňu ešte nikdy nikto nedíval. S nehou, radosťou a prísľubom.
„Ahoj,“ dostala zo seba a cítila, že sa jej do tváre znova hrnie červeň.
Chvíľu tam len tak stáli, v bubline ticha uprostred rušnej chodby. Ľudia okolo nich prúdili, smiali sa, rozprávali, ale oni vnímali len jeden druhého.
Potom Adam urobil krok vpred. A ešte jeden. Zastavil sa tesne pred ňou a veľmi jemne, takmer nebadane, jej odhrnul z tváre zatúlaný prameň vlasov. Jeho prsty sa na zlomok sekundy dotkli jej líca. Ten dotyk bol ako malý elektrický šok.
„Dobre si sa vyspala?“ spýtal sa potichu, jeho pohľad bol uprený do jej očí.
Ema len prikývla, neschopná slova.
„Ja vôbec,“ zasmial sa. „Ale stálo to za to.“
A potom, pred zrakmi celej chodby, pred všetkými tými ľuďmi a všetkým tým svetlom, sa k nej naklonil a dal jej jemný, váhavý bozk na líce. Bol to len letmý dotyk pier na jej koži, ale pre Emu sa v tom momente zastavil svet.
Odtiahol sa a stále sa usmieval. „Uvidíme sa na obede?“
Znova len prikývla.
„Dobre,“ povedal. „A Ema?“
„Áno?“ zašepkala.
„Ten sveter je pekný. Fakt máš v ňom oči ako more.“
A s tými slovami sa otočil a zmizol v dave. Ema zostala stáť pri skrinke, prsty si pritlačila na líce tam, kde cítila jeho bozk, a srdce jej bilo rytmus nového začiatku. Vedela, že nočné písanie správ bolo krásne, ale denné svetlo s ním bolo ešte krajšie. A toto nebol koniec príbehu. Toto bol len začiatok.