V detskej izbičke, kde hračky spali v pestrofarebných škatuliach a na poličkách odpočívali knižky, žila na dne veľkej drevenej debny malá gumená prísavka. Volala sa Gumička. Bola jasne červená, okrúhla a jej najväčším snom bolo prichytiť sa na veľkú, hladkú stenu, ktorá sa týčila až k stropu. Chcela odtiaľ vidieť celú izbu – autíčka spiace v garáži z kociek, aj plyšového medveďa driemajúceho na posteli.
„Dnes to dokážem!“ povedala si odhodlane a s malým hopkaním sa dostala z debny von. Prihopsala k stene, ktorá bola hladká a lesklá ako zrkadlo. Nadýchla sa a z celej sily sa o ňu oprela. Plesk! Spravila malý, smiešny zvuk a hneď sa zošuchla dolu na dlážku.
„Och,“ povzdychla si. Skúsila to znova. Rozbehla sa a skočila na stenu. Plesk! A znova šuch dolu. Toto sa opakovalo tri, štyri, päťkrát. Gumička už bola unavená a trochu smutná. Sadla si pod stenu a pozerala hore. Prečo to nejde?
Práve vtedy okolo nej prebehol usilovný mravček Ferdo. Niesol na chrbte omrvinku z koláča, ktorá bola väčšia ako on sám. Zastavil sa, keď uvidel smutnú Gumičku. „Čo sa ti stalo, kamarátka? Prečo si taká skleslá?“ spýtal sa priateľsky. „Chcem sa dostať tam hore,“ ukázala Gumička na stenu, „ale nedokážem sa udržať. Stále padám.“
Ferdo si ju pozorne prezrel. „Hm, to je zvláštne. Ja po stenách leziem každý deň. Skús sa poriadne zaprieť nožičkami!“ Gumička sa zahanbene pozrela na svoje hladké, okrúhle telo. „Ale ja... ja nemám nožičky.“ Ferdo sa poškrabkal po tykadle. „Aha. Tak to je problém. A pazúriky máš? Ja sa niekedy prichytávam pazúrikmi.“ Gumička len pokrútila hlavou. Bola hladká ako kamienok z potoka.
„Tak to skúsime inak!“ vyhlásil Ferdo, pretože bol nielen pracovitý, ale aj veľký vynálezca. „Skús sa o stenu oprieť tak silno, ako len vládzeš! Z celej sily!“ Gumička poslúchla. Znovu sa rozbehla, zavrela oči a BUM! Narazila do steny. V momente nárazu sa spod jej okraja ozvalo slabé „fúúú“. Na prekvapenie oboch kamarátov sa Gumička na stene udržala! Síce len na sekundu, dve, tri... a potom sa pomaličky začala šmýkať dolu.
„Jupí! Vidíš to? Skoro to vyšlo!“ tešil sa Ferdo. „Počul som taký zvuk! Akoby si niečo vyfúkla! Čo to bolo?“ „Neviem,“ priznala Gumička, ale srdiečko jej bilo od vzrušenia. „Skúsim to znova, ešte silnejšie!“ Sústredila sa. Znovu sa rozbehla a tentoraz sa do steny zaprela celou svojou guľatou plochou. Tlačila a tlačila, až kým sa spod nej neozvalo hlasné a jasné: „FÚÚÚÚK!“. Všetok vzduch, ktorý mala pod sebou, vytlačila von.
A stalo sa niečo úžasné. Gumička držala. Pevne. Nepohla sa ani o kúsok. „Držím! Ferdo, ja držím!“ pišťala od radosti. Mravček tancoval od šťastia pod ňou.
Vtom sa okolo nich jemne pohol vzduch a začuli tichý šepot. „Vidíte? Podarilo sa vám to.“ Bol to Vánok Šepkár, ktorý sa rád hral v izbe a potichu pozoroval dianie. „Ale... ako? Prečo teraz držím a predtým nie?“ čudovala sa Gumička. Vánok sa zasmial, až sa zľahka zachveli listy kvetu na okne. „Pretože si požiadala o pomoc mojich neviditeľných bratov.“ Ferdo s Gumičkou na seba nechápavo pozreli. „Akých bratov?“
„Vzduch,“ zašepkal Vánok. „Je všade. Tlačí na všetko okolo vás. Na teba, Gumička, na Ferda, na stenu, na hračky. Je to taký veľký, neviditeľný tlak. Keď si sa len tak oprela o stenu, vzduch bol aj pod tebou a tlačil ťa preč. Ale teraz...“ Vánok sa znova zľahka oprel do Gumičky. „Teraz si všetok vzduch spod seba vytlačila von. Zvnútra na teba nič netlačí. Ale zvonku na teba tlačí všetok vzduch v celej izbe! Drží ťa ako silné objatie. Je to ako kúzlo, ktorému sa hovorí atmosférický tlak.“
Gumička a Ferdo počúvali so zatajeným dychom. Takže to nebola len jej sila! Pomáhal jej neviditeľný vzduch! „Ďakujem, Vánok!“ zvolala Gumička. „Takže keď chcem liezť, musím vždy najprv vytlačiť vzduch?“ „Presne tak,“ potvrdil Vánok.
Gumička to skúsila. Opatrne sa odlepila, čo spravilo tiché „cmuk“. Posunula sa o kúsok vyššie, znova sa zaprela a... FÚÚÚK! Držala znova. Potom ešte raz. Cmuk... FÚÚÚK! A ešte raz. Cmuk... FÚÚÚK! Kúsok po kúsku, ako malý horolezec, stúpala po hladkej stene vyššie a vyššie. Ferdo ju povzbudzoval zdola.
Konečne sa dostala tak vysoko, že videla celú izbu ako na dlani. Videla modré autíčko v garáži, spiaceho medveďa aj knižky zoradené podľa farby. Bol to ten najkrajší pohľad na svete. Vedela, že to nedokázala sama. Pomohol jej kamarát Ferdo svojou radou, Vánok svojím vysvetlením a hlavne neviditeľná sila vzduchu.
Odvtedy Gumička liezla po stene každý deň. A keď sa ju iné hračky pýtali, ako to robí, hrdo im vysvetlila: „Je to tímová práca! Ja sa prisajem a vzduch ma potom drží. Chcete si to skúsiť aj vy? S pomocou rodičov a prísavkou v kúpeľni to určite zvládnete!“ A vždy, keď sa ozvalo jej hlasné „FÚÚÚK!“, vedela, že veda je to najlepšie dobrodružstvo.