Na Lúke spievajúcich kamienkov bolo dnes akosi čudne. Veveričiak Riško práve skákal z jedného slnečnicového kvetu na druhý, keď to zacítil. Zem pod jeho labkami sa zľahka zatriasla. Potom sa ozvalo tiché, bublavé „bllllb-pfff“.
„Haló! Kto je tam dole?“ zavolal Riško a priložil ucho k zemi. Nič, len ticho. Po chvíli sa zem opäť zatriasla a ozvalo sa hlasnejšie: „BLLLB-PFFFFF!“
Riško odskočil a s chvostom ako otáznik pribehol k diere, z ktorej práve vykukol krtko Hrabko a otriasal si z kožucha hlinu. „Hrabko, počul si to? Pod lúkou niekto fučí a buble! Možno je to obrovský drak, ktorý sa prebúdza!“
Hrabko si pokrútil hlavou a privrel malé očká. „Drak to nie je, Riško. Tých som pod zemou ešte nestretol. Ale cítim teplo. A vlhko. Je to veľmi zvláštne.“
Vtom sa k nim dogúľal ježko Pichliačik. „Ja som to tiež počul,“ zašepkal a zvedavo natiahol ňufák k vlhkému miestu na tráve. „A pozrite, odtiaľto stúpa taká jemná, priesvitná hmla.“
Riško sa odvážne priblížil. „Je to para! Ako keď mamička varí v kuchyni polievku.“ Opatrne sa dotkol vlhkej zeme. „A je to teplé! Záhada sa nám zahusťuje.“
„Čo ak je zem chorá a má horúčku?“ premýšľal nahlas Pichliačik. „Mali by sme jej dať studený obklad.“
To bol prvý nápad. Riško rýchlo priniesol veľký lopúchový list, namočil ho do blízkeho potoka a položil na teplé miesto. List sa však za chvíľku sám zohrial a para spod neho stúpala ďalej.
„Takto to nepomáha,“ skonštatoval Hrabko. „Problém bude asi niekde hlbšie. Oveľa, oveľa hlbšie.“
„Hlbšie? Ako hlboko?“ spýtal sa Riško.
„Tam, kam sa ty, Riško, so svojimi labkami nedostaneš,“ usmial sa Hrabko. „Ale ja áno. Pôjdem sa pozrieť. Vy zatiaľ strážte a všetko si zapisujte.“ Ukázal na kúsok kôry a uhlík, ktoré si Pichliačik vždy nosil so sebou na kreslenie.
Hrabko sa zhlboka nadýchol a už ho nebolo. Zmizol vo svojej diere. Riško a Pichliačik zostali na povrchu a napäto čakali. Pichliačik si na kôru nakreslil lúku, vlhký fľak a otáznik. Riško zatiaľ počítal, koľkokrát zem zabublala. „Jeden... dva... tri... teraz je ticho... štyri!“
Ubehla dlhá chvíľa, kým sa Hrabkova hlava opäť objavila. Bol celý spotený, ale oči mu žiarili od vzrušenia. „Už viem! Už všetko viem!“
„Tak hovor!“ netrpezlivo podskočil Riško.
„Hlboko, naozaj hlboko pod našou lúkou, sú obrovské horúce skaly,“ začal Hrabko vysvetľovať. „Sú také horúce, že by sa na nich dalo upiecť sto orieškov naraz.“
„A čo robia tie horúce skaly?“ spýtal sa Pichliačik a už si kreslil pod obrázok lúky veľké červené kamene.
„Zohrievajú vodu! Všetku vodu, ktorá presiakne cez pôdu až k nim dole. A viete, čo sa stane s vodou, keď je veľmi, veľmi horúca?“
Riško sa zamyslel. „Začne vrieť a tancovať a robí bublinky!“
„Presne! A mení sa na paru!“ doplnil Hrabko. „A tej pary je tam dole stále viac a viac. Tlačí sa v úzkych podzemných chodbičkách, syčí a hľadá si cestu von. Je to ako...“ Hrabko hľadal správne slovo.
Pichliačikovi sa rozsvietili očká. „Ako v kanvici na čaj! Keď v nej zovrie voda, para píska a snaží sa dostať von cez ten malý otvor!“
„Geniálne, Pichliačik! Presne tak!“ pochválil ho Hrabko. „Lenže pod zemou nie je žiadny malý otvor na pískanie. Tá para sa tam zhromažďuje, tlačí na všetko okolo a potrebuje si uvoľniť miesto. Vytvára obrovský tlak.“
Riško nechápavo naklonil hlavu. „Tlak? Čo je to tlak?“
„Skús si to predstaviť,“ povedal Hrabko. „Nafúkni líca, ako najviac vládzeš, a zadrž dych. Cítiš, ako ti to tlačí zvnútra? To je tlak. A teraz si predstav, že ten vzduch v lícach je horúca para a je jej tisíckrát viac.“
Riško si nafúkol líca a po chvíli ich s hlasným „puf“ uvolnil. „Aha! Už rozumiem!“
„A presne toto sa deje tam dole,“ pokračoval Hrabko. „Para a horúca voda sa tlačia, kým už nevydržia. A potom... potom si zem potrebuje poriadne kýchnuť!“
Práve vtedy sa zem pod nimi zatriasla najsilnejšie. Ozvalo sa dunivé, hlboké „GRRR-BLLLB-BLLLB...“
„Pozor! Už to prichádza!“ skríkol Hrabko a všetci traja odskočili dozadu.
A potom sa to stalo. Z vlhkého miesta na lúke s ohlušujúcim „FÚÚÚÚŠŠŠŠ!“ vystrelil do vzduchu vysoký prúd horúcej vody a pary. Vyzeralo to ako veľká biela fontána, ktorá sa v slnečných lúčoch zaleskla všetkými farbami dúhy. Voda dopadala naspäť na zem a vytvárala okolo seba veselé potôčiky.
Kamaráti stáli s otvorenými ústami a sledovali to nádherné divadlo. Trvalo to asi minútu a potom prúd zoslabol, až úplne zmizol. Z diery v zemi už stúpala len jemná para.
„Páni,“ vydýchol Riško. „Takže to nebol drak. To si len zem kýchla!“
„A to kýchnutie sa volá gejzír,“ povedal Pichliačik a rýchlo si nové slovo zapísal na svoju kôru. Pod neho nakreslil obrázok striekajúcej fontány.
„A teraz vieme, ako to funguje,“ dodal Hrabko pyšne. „Voda sa v podzemí zohreje od skál, zmení sa na paru, vytvorí tlak a ten potom vystrelí vodu a paru von. A potom sa celý proces začína odznova.“
„To je úžasné!“ tešil sa Riško. „Je to ako prírodný ohňostroj! A vôbec to nie je strašidelné, keď vieme, prečo sa to deje.“
Pozrel na Pichliačika. „Čo myslíš, kedy si zem kýchne znova?“
Pichliačik sa zamyslel. „No, ak sa tam dole musí znova nazbierať voda a zohriať sa... možno to bude trvať...“
„Spočítajme to!“ navrhol Riško. „Budeme sledovať, ako dlho to bude trvať do ďalšieho kýchnutia. Bude to naša gejzírová časomiera!“
A tak traja kamaráti sedeli na Lúke spievajúcich kamienkov, pozorovali jemnú paru a s napätím čakali na ďalšie veľké a veselé kýchnutie Zeme. Už sa nebáli, pretože vedeli, že príroda nie je strašidelná, len plná úžasných záhad, ktoré čakajú na objavenie.
Čo myslíte, deti, skúsili by ste si s pomocou rodičov všimnúť, ako dlho trvá, kým zovrie voda v kanvici? Možno objavíte svoj vlastný malý gejzír priamo v kuchyni