Bolo raz jedno slnečné popoludnie a dievčatko menom Elka sedelo za veľkým dreveným stolom. Pred sebou malo čistý biely papier a škatuľku plnú farbičiek, ktoré voňali ako nové knihy. Práve sa chystala nakresliť najkrajšiu lúku na svete. Slniečko jej svietilo na vlasy a cez otvorené okno pofukoval teplý letný vánok.
„Chýba mi tu ešte červený kvietok,“ zamrmlala si Elka a pozrela von do záhrady. Tam, hneď pri plote, rástli nádherné vlčie maky. Ich lupienky boli ako z jemného hodvábu. „Idem si jeden odtrhnúť, aby som vedela presne, akú červenú mám použiť.“
Položila žltú farbičku, zoskočila zo stoličky a vybehla von na trávnik bosými nohami. Tráva ju príjemne šteklila na chodidlách. No len čo vyšla z tieňa domu, spoza veľkého oblaku sa na chvíľu schovalo slnko a zdvihol sa prekvapivo chladný vietor.
„Brrr,“ zatriasla sa Elka a rukami si objala plecia. V tom si všimla niečo zvláštne na svojej koži. Na rukách sa jej objavili drobné, drobnučké hrbolčeky. Vyzeralo to, akoby jej koža dostala maličké bodky.
„Čo to je?“ zašepkala prekvapene. Skúsila si po nich prejsť prstom. Nebolelo to. Nebolo to ani špinavé. Hrbolčeky boli jednoducho tam. Prešla pár krokov späť do tepla, ktoré sálalo z domu, a pozrela si na ruky znova. Bodky boli preč! Koža bola opäť hladká.
„To je záhada!“ povedala si a zvedavosť jej nedala. Znova vyšla na veterné miesto. A naozaj! Len čo pocítila chlad, hrbolčeky sa vrátili. Chvíľu tam stála a pozorovala ich ako malý detektív. Vyzerali ako koža ošklbanej husi. „Husacia koža?“ spomenula si na slovo, ktoré raz počula od dedka. Ale prečo ju má?
Vbehla dnu za mamkou, ktorá v kuchyni pripravovala cesto na koláč. „Mamka, mamka, pozri! Mám na rukách nejaké záhadné bodky! Objavujú sa, len keď mi je zima.“
Mamka si utrela ruky od múky a s úsmevom sa k Elke sklonila. „Ukáž, malá objaviteľka.“ Pozorne si prezrela jej ruku. „Aha, vidím,“ prikývla. „Vieš, že tvoje telo má v sebe ukrytých veľa malých pomocníkov?“
Elka naširoko otvorila oči. „Pomocníkov? Akých?“
„Skúsme na to prísť spolu,“ navrhla mamka. „Pozrime sa na nášho Murka. Kde je ten náš spachtoš?“
Kocúr Murko spal schúlený v kresle a priadol ako malý motorček. Jeho srsť bola hustá a hebká. Mamka ho jemne pohladila. „Keď je Murkovi zima alebo sa niečoho zľakne, čo urobí jeho kožúšok?“
Elka sa zamyslela. Spomenula si, ako raz Murko zbadal susedovho veľkého psa a celý sa naježil. „Jeho srsť sa postaví! Vyzerá potom dvakrát taký veľký a strapatý.“
„Presne tak,“ usmiala sa mamka. „Keď sa mu postavia všetky chĺpky, medzi nimi sa zachytí viac vzduchu. A ten vzduch funguje ako neviditeľná perina. Zohrieva ho.“
Elka sa znova pozrela na svoju ruku s hrbolčekmi. „Ale ja predsa nemám taký kožuch ako Murko. Mám len také jemné, skoro neviditeľné chĺpky.“
„To je pravda,“ súhlasila mamka. „Ale tvoje telo si pamätá časy, keď ľudia mali oveľa viac chlpov, podobne ako zvieratá. A títo tvoji malí pomocníci, o ktorých som hovorila, sú presne tam, kde z kože rastú chĺpky.“
Vzala zo stola lupu, ktorou si niekedy prezerali chrobáčiky alebo listy. „Poď, pozrieme sa na to zblízka. S pomocou rodičov je to úplne bezpečné.“
Elka si priložila lupu k ruke. Zrazu videla svoju kožu ako krajinu plnú kopčekov. A z každého hrbolčeka, z každej tej malej vyvýšeniny, trčal jeden tenučký, jemný chĺpok. Vyzeral, akoby chcel stáť v pozore.
„Vidíš?“ spýtala sa mamka potichu. „Tie hrbolčeky sú v skutočnosti maličké, maličké svaly. Keď je tvojmu telu zima, prikáže im, aby sa stiahli. A keď sa stiahnu, nadvihnú chĺpky. Snažia sa urobiť presne to isté, čo Murkov kožuch – vytvoriť okolo teba teplú vrstvu vzduchu.“
Elka odložila lupu a pozerala na svoju ruku s úžasom. „Takže moja koža sa mi snaží vyrobiť vlastný sveter zo vzduchu?“
„Presne tak! Je to taká prastará super-schopnosť, ktorú stále máme. Dnes už nám veľmi nepomôže, lebo nemáme dosť chlpov, ale je to dôkaz, že naše telo je veľmi múdre a stále sa o nás snaží postarať,“ dokončila mamka vysvetlenie.
Elka sa usmiala. Už sa na tie hrbolčeky nepozerala ako na záhadu, ale ako na pozdrav od svojich usilovných pomocníkov. „Ďakujem vám, svalíky,“ zašepkala svojej ruke. „Ale myslím, že vám trochu pomôžem.“
Rozbehla sa do svojej izby a obliekla si svoj obľúbený červený sveter, mäkký a teplý. Keď sa vrátila do kuchyne, hrbolčeky boli preč.
„Tak čo, malá vedkyňa, záhada vyriešená?“ spýtala sa mamka a podala jej kúsok sladkého cesta.
„Áno!“ zvolala Elka. „Moja koža je múdra, ale sveter je predsa len teplejší.“ Potom sa vrátila k stolu, vzala do ruky tú najčervenšiu farbičku a začala kresliť nielen vlčí mak, ale aj seba, ako stojí v záhrade vo svojom novom teplom svetri. A vedela, že aj keď jej bude nabudúce zima, jej telo presne vie, čo má robiť.
Čo myslíte, deti? Skúsite si pri najbližšej príležitosti všimnúť, či sa aj vám na koži objavia títo malí pomocníci, keď vám bude chladno?