Posledná kvapka dopadla na zem a bolo ticho. Dážď, ktorý celý deň umýval svet, sa konečne unavil. Na chodníku v parku, v malej preliačine, sa zaleskla nová kaluž. Nebola veľká, sotva na pár detských krokov, ale pre niekoho to bol celý nový, trblietavý svet.
Prvá sa prebudila Vlnka. Nebola to rybka, ani žabka. Bola to maličká, priesvitná larva komára a celý jej život bolo len vlnenie sa vo vode. „Hurá! Bazén!“ zavlnila sa od radosti a urobila vo vode malý kotrmelec. Voda bola čistá a plná vzduchu.
Zrazu sa spod malého kamienka na dne vyhrabal Gombík. Bol to drobný vodný chrobáčik, lesklý a čierny ako gombík na kabáte. Rozhliadol sa svojimi guľatými očkami. „Nádhera! Nový domov! Musím okamžite preskúmať jeho hranice.“ A po svojich šiestich nožičkách sa pustil pochodovať po dne kaluže. Pre neho to bola obrovská výprava.
Po chvíli si Vlnka aj Gombík všimli, že nie sú sami. Časť dna sa začala trblietať a zelenieť. Bola to Riasenka, koberec z tisícov drobných rias, ktoré sa prebudili k životu vďaka vode a prvému slnečnému lúču, ktorý prenikol cez mraky. „Dobré ráno, susedia,“ zašumela Riasenka. Zo zeleného koberca začali stúpať drobné, strieborné bublinky.
„Jéj! Bublinky!“ zvolala Vlnka. „Čo to robíš?“
„Dýcham,“ vysvetlila Riasenka pokojne. „Vyrábam zo slnečného svetla jedlo a pri tom sa mi uvoľňuje vzduch, ktorý potrebujete aj vy.“
Gombík zastal a zamyslel sa. „Takže my všetci sme tu spolu prepojení. Ty nám dávaš vzduch, Vlnka čistí vodu tým, že papá drobné čiastočky, a ja… ja tu udržiavam poriadok!“ A s vervou sa pustil do odtláčania zrnka piesku, ktoré mu zavadzalo v ceste.
Prvý deň bol úžasný. Slnko príjemne hrialo, voda bola plná života. Vlnka sa naučila, ako sa vrtieť najrýchlejšie, aby chytila čo najviac potravy. Gombík si zmapoval celú kaluž. Objavil „hlbokú priepasť“, čo bola vlastne stopa od topánky, a „trblietavú horu“, ktorá bola strateným kúskom alobalu. Cítili sa ako v nekonečnom kráľovstve.
Na druhý deň ráno však Gombík zistil niečo znepokojujúce. „Priatelia! Naša kaluž sa zmenšuje!“ zvolal poplašene. Okraj vody bol o kúsok ďalej od miesta, kde bol včera.
„Čože?“ zavlnila sa Vlnka. „Ako je to možné? Veď neprší menej.“
Vtedy sa k nim pomaly doplazil starý slimák Mudroš, ktorý sa vyhrieval na okraji kaluže. „Slnko,“ povedal pomaly a múdro. „Slnko je teplé a vodu si berie naspäť do neba. Pije ju, kvapku po kvapke.“
„Ale… ale čo budeme robiť?“ spýtala sa Vlnka a jej vlnenie už nebolo také veselé. „Toto je náš domov!“
„Musíme niečo urobiť!“ rozhodol Gombík. „Postavíme hrádzu!“ A hneď začal organizovať. S Vlnkinou pomocou sa mu podarilo k okraju kaluže dotlačiť suchý list zo stromu. „Tak! A teraz nám voda neutečie!“ vyhlásil pyšne.
Ale na ďalšie ráno bol okraj vody ešte ďalej. List tam len tak ležal na suchom chodníku. Ich hrádza nefungovala. Voda sa nestrácala do zeme, ale hore, do vzduchu.
„Nevyšlo to,“ povzdychol si Gombík.
„Skvelé!“ ozval sa zrazu Mudroš. Všetci na neho prekvapene pozreli. „Ako to môže byť skvelé?“
„Pretože teraz viete, ako to nerobiť,“ usmial sa slimák. „A to je veľmi dôležitý objav. Niektoré veci sa nedajú zastaviť. Dajú sa len pochopiť a prispôsobiť sa im.“
Vlnka, Gombík a Riasenka stíchli. Pozerali na slnko, ktoré už nebolo len príjemným kamarátom, ale aj obrovskou silou, ktorá menila ich svet.
„Čo to znamená, prispôsobiť sa?“ zašepkala Vlnka.
„Znamená to využiť čas, ktorý máte, najlepšie, ako viete,“ vysvetlil Mudroš. „Každý z vás má svoje poslanie. Ty, Vlnka, sa musíš rýchlo najesť a vyrásť, aby si sa mohla zmeniť.“
„Zmeniť?“ čudovala sa Vlnka.
„Áno. Čaká ťa veľká premena. Čoskoro sa zakuklíš a potom… potom ti narastú krídla a odletíš,“ tajomne prezradil slimák.
Vlnka sa pozrela na svoje vlnité telíčko. Krídla? To sa jej zdalo ako tá najneuveriteľnejšia rozprávka.
„A ty, Gombík,“ pokračoval Mudroš, „ty si silný a odolný. Keď bude vody málo, zaryješ sa do vlhkej hliny pod kamienok a počkáš na ďalší dážď. Si trpezlivý ochranca.“
Gombík si hrdo narovnal tykadlá. Páčilo sa mu byť trpezlivým ochrancom.
„A ty, Riasenka?“ spýtala sa Vlnka. „Ty predsa nemáš nohy ani krídla.“
Zelený koberec sa jemne zavlnil. „Ja vytvorím tisíce maličkých, neviditeľných semiačok. Keď kaluž vyschne, vietor ich rozfúka po celom svete. A keď niekde nájdu novú kvapku vody, opäť vyrastiem.“
Zrazu všetko dávalo zmysel. Ich malý svet nebol navždy, ale to nebola katastrofa. Bol to len kúsok cesty. Bol to dočasný domov, škola a ihrisko zároveň.
Od toho dňa sa všetci pustili do práce s novou energiou. Vlnka papala a rástla tak rýchlo, až bola skoro dvakrát taká veľká. Gombík si našiel dokonalý kamienok, pod ktorým sa bude dať schovať. A Riasenka sa na slnku zelenala ešte viac a vytvárala nielen bublinky vzduchu, ale aj svoje drobné semiačka budúcnosti.
Jedného dňa Vlnka pocítila, že sa s ňou niečo deje. Prestala sa vrtieť. Zavesila sa tesne pod hladinu a obalila sa do pevnej kukly. Bol to zvláštny pocit, byť v pokoji. Gombík ju strážil z diaľky.
Kaluž bola už len malá mláčka. Slnko pálilo. Gombík cítil, že jeho čas prichádza. Rozlúčil sa s tichou kuklou a s Riasenkou a zamieril k svojmu vyvolenému kamienku. „Uvidíme sa pri ďalšom daždi!“ zavolal na rozlúčku a zahrabal sa do chladnej, vlhkej tmy.
Práve vtedy to prišlo. Kukla na hladine praskla a na svet sa opatrne vysúkal úplne nový tvor. Mal tenké nožičky, jemné tykadlá a dve priesvitné, trblietavé krídla. Vlnka, teraz už komár, sa chvíľu sušila na slnku. Bolo to neuveriteľné! Pozrela sa dolu na vysychajúcu kaluž, svoj prvý domov. Potom zamávala krídlami a vzlietla. Svet bol zrazu obrovský, plný vôní a zvukov.
Posledná kvapka vody sa vyparila. Na chodníku ostal len suchý fliačik a pod kamienkom spal malý chrobáčik Gombík. Neviditeľné semiačka Riasenky už leteli s vetrom v ústrety novým dobrodružstvám. Svet v kaluži zmizol, ale život v ňom nie. Len sa premenil a pokračoval ďalej.
Čo myslíte, deti? Keď najbližšie po daždi uvidíte kaluž, skúste sa k nej potichu skloniť. Možno v nej objavíte úplne nový, maličký svet plný usilovných obyvateľov. A ktovie? Možno tam stretnete potomkov Vlnky, Gombíka a Riasenky.