V jednom veľmi útulnom domčeku, ktorý sa volal Uško, bývali traja nerozluční kamaráti. Neboli to hocijakí kamaráti. Boli to najdôležitejší pracovníci v celom Ušku. Ten prvý, najsilnejší a vždy plný energie, sa volal Kladivko. Druhý, rozvážny a pevný ako skala, bol Nákovka. A ten tretí, najmenší, ale najšikovnejší, sa volal Strmienok.
Ich domček bol veľmi zvláštny. Jedna stena, ktorú volali Bubienok, bola tenká a pružná ako blana na bubne. A práve na nej Kladivko každý deň netrpezlivo čakal.
„Už niečo letí!“ zvolal zrazu a ušká napäto načúvali.
Zvonku sa blížil jemný zvuk. Najprv ako slabý vánok, potom silnel. Bol to Cingiling! Zvuk malého zvončeka. Hneď ako narazil do Bubienka, celá stena sa veselo rozochvela. Bolo to ako keď hodíte kamienok do vody a po hladine sa rozbehnú vlnky.
Kladivko sa s radosťou oprel do rozvibrovaného Bubienka. „Mám to!“ buchotal veselo. To chvenie okamžite prešlo na neho. Celý sa triasol v rytme Cingiling.
„Posielam!“ zakričal a jemne, ale presne ťukol do svojho kamaráta Nákovku. Nákovka stál pevne na mieste. Keď do neho Kladivko ťukol, prevzal od neho celý ten trasľavý odkaz.
„Prijaté!“ zahlásil Nákovka a jeho hlas znel dôležito. „Strmienok, priprav sa, posielam správu ďalej!“
Nákovka sa dotýkal maličkého Strmienka. Ten už bol pripravený pri malom okienku, ktoré viedlo do tajomného slimáka plného vody. Strmienok prevzal chvenie od Nákovku a ako piestik ho jemne zatlačil do okienka. V tej chvíli sa v slimákovi zavinili vlnky a poslali správu priamo do Mozgu, veľkého šéfa, ktorý všetko riadil.
A Mozog hneď vedel: „Aha, niekto zvoní na malom zvončeku!“
Takto pracovali celý deň. „Ťap-ťap-ťap!“ ozvalo sa. Bubienok zavibroval rýchlymi krátkymi údermi. „To sú kroky,“ usmial sa Kladivko a poslal správu ďalej. Potom prišiel veselý smiech, ktorý ich všetkých rozšteklil. Potom šuchot listov a dokonca aj tiché mňaukanie mačiatka. Pre každý zvuk mali svoj systém a nikdy sa nepomýlili. Bola to dokonalá tímová práca.
Jedného dňa však bolo všetko inak. Ráno bolo podozrivo tiché. „Nič nepočujem,“ zamračil sa Kladivko a kopol do prázdna. „Nudím sa. Kde sú všetky zvuky?“ „Možno vonku všetci ešte spia,“ premýšľal nahlas Nákovka. „Alebo si zapchali uši,“ hlesol Strmienok.
Zrazu sa to stalo. Neprišiel žiadny ťukot, ani cinkot. Zvonku sa začal Uškom šíriť zvláštny, hlboký a nepríjemný zvuk. Nebol to zvuk, bola to skôr jedna dlhá, trasľavá vlna. Znelo to ako... HMMMMMMMM.
Bubienok sa neroztriasol veselo, ale začal sa pomaly a silno vlniť, akoby mal horúčku. Kladivkovi to vôbec nebolo príjemné. „Čo je toto?“ spýtal sa zmätene. Skúsil sa oprieť o Bubienok ako vždy, ale ten sa pod ním len chvel a vlnil. Kladivko sa pokúsil ťuknúť do Nákovku, ale namiesto presného úderu sa len nešikovne otrel. „Au! To šteklí!“ zasmial sa Nákovka, ale hneď zvážnel. „Toto nie je správna správa. Je to nejaké čudné.“
Strmienok sa chytil svojho miestečka pri okienku a vystrašene pozeral. „Neviem, čo mám s týmto robiť! Mám zatlačiť? Alebo počkať?“
HMMMMMMMM pokračovalo. Celý ich domček sa nepríjemne triasol. „Musíme zistiť, čo to je,“ rozhodol Nákovka. „Mozog čaká na správu a my mu posielame len nejaké čmáranice.“
„Dobre, skúsime to znova,“ povedal odhodlane Kladivko. „Teraz sa sústredím.“ Počkal si, kým sa vlna na Bubienku zdvihne najvyššie, a zo všetkých síl do nej buchol. BUM! Poslal Nákovkovi takú silnú vibráciu, že Nákovka až podskočil. „Hej! Pomaly! Skoro si ma zhodil!“ Strmienok sa preľakol a rýchlo zatlačil do okienka. Vlnky v slimákovi sa zbláznili a do Mozgu prišla správa: „POZOR, NIEČO VYBUCHLO!“
V tej chvíli sa celé Uško zatriaslo a zvonka sa ozvalo hlasné: „AU!“ A potom plač. Traja kamaráti stuhli. „Čo sme to urobili?“ zašepkal Strmienok. „Asi sme poslali zlú správu,“ priznal Kladivko a zvesil hlavu. „Chcel som to len napraviť.“
Chvíľu bolo ticho. Potom sa ozval jemný, láskavý hlas, ktorý patril Mamičke. „Nič sa nestalo, zlatko. To len zahučalo v ušku, lebo si si ho silno buchlo. Musíme byť na ušká opatrní.“
HMMMMMMMM prestalo. Namiesto neho sa ozvalo tíšenie a fúkanie. Kladivko, Nákovka a Strmienok si vydýchli. „Takže to nebol žiadny netvor,“ povedal Nákovka. „To si len náš človiečik, v ktorého hlave bývame, buchol uško.“ „A my sme to ešte zhoršili,“ dodal smutne Kladivko. „Cítim sa hrozne. Nezvládli sme svoju prácu.“
„Nevadí,“ povedal zrazu Strmienok. „Teraz už vieme, ako to nerobiť. Neurobili sme to naschvál. Učíme sa. Čo keby sme nabudúce, keď príde takýto dlhý zvuk, neskúšali do neho buchnúť?“ Nákovka prikývol. „To je dobrý nápad. Možno sa na tú vlnu máme len naladiť. Ako keď sa hojdáš na hojdačke. Neodrážaš sa stále, len sa prispôsobíš rytmu.“
A tak začali trénovať. Keď sa ozval zvuk auta, ktoré prešlo okolo – dlhé VŔŔŔM – Kladivko už do Bubienka nebuchol. Len sa oň jemne oprel a nechal sa unášať vlnou. Nákovka to od neho prevzal a tiež sa len vlnil. A Strmienok už netlačil prerušovane, ale jemne a plynulo posúval vlnu do slimáka.
Do Mozgu prišla jasná správa: „Okolo prešlo auto.“ Fungovalo to! „Hurá!“ skríkli všetci traja naraz. „Dokázali sme to!“
O chvíľu sa ozval nový, veľmi príjemný zvuk. Bolo to hlboké, pravidelné a upokojujúce... PRRRR... PRRRR... Čo myslíte, deti, čo to bolo? Kladivko sa usmial. „Už viem! Toto je tiež dlhá vlna.“ Jemne sa oprel o Bubienok a rozvibroval sa. Nákovka prevzal správu a pokojne ju posunul Strmienkovi. A Strmienok ju mäkko ako vankúšik poslal ďalej. Mozog sa potešil. „Aha! Na kolenách mi spí mačička a pradie.“
Od toho dňa sa Kladivko, Nákovka a Strmienok stali ešte lepšími kamarátmi a pracovníkmi. Naučili sa, že nie všetky zvuky sú rovnaké. Niektoré sú krátke ako ťuknutie a iné dlhé ako vlnenie. A vedeli, že aj keď sa im niečo nepodarí na prvýkrát, nie je to hanba. Je to len príležitosť naučiť sa niečo nové.
A čo vy? Skúste si niekedy s rodičmi priložiť ucho na práčku, keď perie, alebo na chrbátিক mačičky, keď pradie. Cítite to jemné chvenie? To je presne tá správa, ktorú vaši traja malí kamaráti v ušku s radosťou posielajú ďalej.