V jednom malom, slnečnom záhone, hneď vedľa plota s voňavými kvetmi, rástla jahoda menom Fanynka. Ale posledné dni sa vôbec neusmievala. Jej listy boli ovisnuté a zelená farba sa z nich pomaly vytrácala. Dokonca aj malý biely kvietok na jej stonke vyzeral smutne.
„Ach jaj,“ povzdychla si jahoda. „Som taká smädná a slabá. Slniečko svieti, včielky bzučia, ale ja akosi nemám silu rásť.“
Neďaleko sa po hladkom liste pomaličky posúval slimák Ferko. Mal na sebe krásnu pásikavú ulitu a múdre tykadlá, ktorými všetko pozorne skúmal. Zastavil sa a pozrel na Fanynku.
„Zdravím ťa, Fanynka. Prečo máš takú skleslú náladu? Pôda okolo teba vyzerá sucho a tvrdo ako starý kameň,“ povedal Ferko svojím pomalým, rozvážnym hlasom.
Práve vtedy okolo nich prebehol mravec Rudo. Niesol na chrbte veľkú omrvinku z koláča a veľmi sa ponáhľal. „Problém? Aký problém? Viac vody! To je riešenie!“ zvolal bez zastavenia. „Prinesieme s kamarátmi desať kvapiek rosy a bude po starostiach!“ A už ho nebolo.
Ferko len pokrútil tykadlami. „Mravce sú veľmi pracovité, ale niekedy sa najprv pustia do práce a až potom premýšľajú. Čo myslíš, Fanynka, pomôže ti desať kvapiek na povrch?“
Jahoda len slabo pokrútila listom. „Voda sa hneď vsiakne alebo vysuší. Potrebujem sa napiť korienkami, ale tie sú hlboko v zemi a tam sa voda nedostane.“
Pôda okolo nej bola naozaj pevná a udupaná. Vyzerala ako cesta, po ktorej prešlo tisíc malých nožičiek. Slnko ju zvrchu pálilo a voda po nej len stiekla preč.
„Aha! Takže problém nie je v nedostatku vody, ale v tom, že sa k tebe nevie dostať,“ zamyslel sa Ferko. „A určite ti chýba aj vzduch. Tvoje korienky sa musia nadýchnuť, presne ako my.“
Zrazu sa kúsok hliny vedľa Fanynkinej stonky pohol. Potom znova a znova. Vyzeralo to, akoby pod zemou niekto tancoval. Z malej dierky sa opatrne vysunula ružová hlavička. Bola to dážďovka Danka. Veselo zamrkala, aj keď nemala oči, a usmiala sa celým svojím dlhým telom.
„Dobré ráno, susedia!“ pozdravila veselo. „Cítim, že tu niekto potrebuje pomoc záhradníčky.“
Slimák Ferko sa potešil. „Danka! Ty si naša záchrana! Povedz nám, čo robíš tam dole v tme?“
Danka sa zasmiala, až sa celá zavlnila. „Ja predsa pracujem! Som podzemná staviteľka tunelov a prevzdušňovačka pôdy. Pozrite sa!“ A s týmito slovami sa opäť ponorila do zeme. Prevŕtavala sa kyprým pohybom do tvrdej hliny. Zem sa za ňou jemne triasla a na povrchu ostávali malé kopčeky kyprej, vlhkej pôdy.
„Čo to robí?“ čudovala sa Fanynka.
„Tvorí chodbičky!“ vysvetlil Ferko. „Sú to malé cestičky, ktorými sa ku tvojim korienkom dostane voda a hlavne vzduch. Je to ako keby ti niekto otvoril okno v izbe, kde sa nedá dýchať.“
O chvíľu sa Danka opäť objavila na inom mieste. „Hotovo! Teraz skúste poliať.“
Práve vtedy sa vrátil mravec Rudo aj so svojimi kamarátmi. Každý niesol maličkú kvapku rosy. Keď ich vyliali na zem okolo Fanynky, nestiekli preč. Namiesto toho sa krásne vpili do zeme cez dierky, ktoré vytvorila Danka.
„Jéj! To je úžasné!“ zvolal Rudo. „Voda mizne pod zemou! Ako je to možné?“
Danka sa opäť vynorila, tentoraz priamo pri Fanynkiných korienkoch. „Pretože som pôdu prekyprila. A to nie je všetko. Mám pre teba aj darček, Fanynka.“
Za sebou nechávala malé, tmavé hrudky. Vyzerali ako drobulinké guľôčky. „Čo je to?“ spýtala sa Fanynka.
„To je najlepšie jedlo pre rastlinky!“ vysvetlila Danka hrdo. „Keď ja papám staré listy a hlinu, moje telo z toho vyrobí tú najlepšiu výživu. Je to plné vitamínov pre tvoje korienky. Volá sa to hnojivo. Vďaka nemu budeš silná a tvoje plody sladké.“
Fanynka cítila, ako sa jej korienky ponárajú do mäkkej pôdy a pijú vodu plnú živín. Jej listy sa pomaly začali dvíhať a zelená farba sa im vracala. Malý biely kvietok sa narovnal a vyzeral oveľa veselšie.
„Ďakujem ti, Danka!“ zašepkala šťastne. „Ty nie si len staviteľka, ty si skutočná záhradná kúzelníčka!“
Slimák Ferko múdro prikývol. „Vidíte? Každý v záhrade má svoju dôležitú úlohu. Mravce roznášajú semienka, včielky opeľujú kvety a Danka sa stará o to najdôležitejšie – o zdravú pôdu, bez ktorej by nič nerástlo.“
Mravec Rudo sa trochu hanbil. „Odpusť, Danka. Myslel som si, že viem všetko najlepšie. Ale teraz vidím, že tvoja práca pod zemou je dôležitejšia, ako som si myslel.“
Danka sa len usmiala. „To nič, Rudo. Hlavné je, že sme Fanynke pomohli spoločne. Tvoja voda by bez mojich chodbičiek nepomohla a moje chodbičky by bez vody boli nanič.“
Od toho dňa sa Fanynka stala najkrajšou jahodou v celom záhone. Mala veľké, šťavnaté a sladké plody. A keď sa deti prišli hrať do záhrady, ich mamička im povedala: „Pozrite, aká zdravá pôda. Určite je tu veľa šikovných dážďoviek.“
Deti sa zohli a na vlhkej hline si všimli malé tmavé hrudky. „Aha! Vitamíny od dážďovky Danky!“ zasmiali sa.
A čo vy, deti? Skúste si pri najbližšej prechádzke v záhrade, najmä po daždi, všimnúť, či na zemi neuvidíte malé kopčeky prekyprenej hliny. To znamená, že tam usilovne pracujú dážďovky a pomáhajú rastlinkám, aby boli silné a zdravé. A s pomocou rodičov môžete skúsiť vložiť dážďovku do kvetináča s tvrdou hlinou a pozorovať, ako ju za pár dní krásne prekypria.