„Kde to len som?“ opýtalo sa samé seba malé červené autíčko menom Píp. Zastavilo uprostred vysokej trávy, kde už neviedla žiadna asfaltová cesta. Motor mu ticho priadol, ale v jeho hlase bolo cítiť obavy.
Píp bolo veľmi zvedavé a šikovné autíčko. Dnes ráno sa vybralo na prieskum za mesto, pretože chcelo zistiť, kam letia veľké biele oblaky. Lenže oblaky boli rýchlejšie ako jeho kolesá. Píp zatočilo doprava, potom doľava, prešlo cez hrboľatý mostík a zrazu si uvedomilo, že nevidí ani mesto, ani svoju rodnú garáž. Všade okolo boli len stromy a lúky. Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a tiene sa predlžovali.
„Musím použiť rozum,“ povedalo si autíčko a zhlboka sa nadýchlo do karburátora. „Keď niečo neviem, musím sa opýtať. Ale koho? Nikto tu nie je.“
Píp sa pozrelo na svoju palubnú dosku. Svietilo tam veľa gombíkov. Jeden bol na svetlá, druhý na stierače, tretí na rádio. Ale bol tam aj jeden špeciálny, modrý gombík, na ktorom boli napísané tri písmenká: G, P a S.
„Presne tak!“ zvolalo autíčko. „Mám predsa svoj prijímač polohy! Pani učiteľka v autoškole hovorila, že GPS je ako neviditeľné lano, ktoré ma spojí s kamarátmi na oblohe.“
Píp vedelo, že s technikou treba zaobchádzať opatrne. Zastavilo úplne, zatiahlo ručnú brzdu, aby sa nepohlo, a stlačilo modrý gombík. Cvak. Na streche autíčka sa vysunula malá anténka. Z anténky vyletel neviditeľný signál. Bol to rádiový vĺn, ktorý letel rýchlosťou blesku priamo hore, až nad oblaky, až tam, kde končí vzduch a začína vesmír.
„Haló! Je tam niekto? Tu je autíčko Píp a neviem nájsť cestu domov!“ niesol sa signál oblohou.
Vysoko nad Zemou, v čiernej tme posiatej hviezdami, plávali tri kovové družice. Volali sa Alfa, Beta a Gama. Boli to satelity. Vyzerali ako veľké strieborné krabice s krídlami, ktoré zbierali slnečné svetlo. Celý deň nerobili nič iné, len krúžili okolo Zeme a počúvali, či niekto nepotrebuje pomoc.
Prvá zachytila signál družica Alfa. „Píp, počujem ťa!“ odpovedala Alfa digitálnym hlasom. „Zmerala som čas, ako dlho tvojmu signálu trvalo, kým ku mne doletel. Trvalo to presne tri stotiny sekundy. To znamená, že si odo mňa vzdialený presne osemtisíc kilometrov.“
Píp sa na zemi zamyslelo. „To je super, Alfa! Ďakujem. Takže už vieš, kde som?“
„Nie tak celkom,“ priznala Alfa. „Viem len to, že si niekde na kruhu okolo mňa. Predstav si, Píp, že ja som stred koláča a ty si hrozienko na okraji. Ale ten okraj je obrovský! Môžeš byť na severe, na juhu, alebo aj uprostred mora.“
Píp trochu zosmutnelo. „Ale ja nie som v mori! Moje kolesá sú suché. Potrebujeme viac informácií.“
Vtom sa ozvala druhá družica, Beta. Bola na oblohe kúsok ďalej od Alfy. „Neboj sa, autíčko! Aj ja som zachytila tvoj signál,“ pípla Beta. „Mne to trvalo o kúsok dlhšie, lebo som ďalej. Podľa mojich výpočtov si odo mňa vzdialený deväťtisíc kilometrov. Kreslím si okolo seba druhú kružnicu.“
Teraz to začalo byť zaujímavé. Predstavte si, deti, že máte dva kruhy, ktoré sa čiastočne prekrývajú. „Aha!“ zvolala družica Alfa. „Tam, kde sa moje meranie stretne s meraním Bety, tam musíš byť! Máme dva body, kde sa naše kružnice pretínajú.“
„Lenže dva body sú stále veľa,“ zamyslelo sa Píp. „Jeden ten bod môže byť tu na lúke, ale ten druhý môže byť... napríklad na vrchu vysokej hory! A ja neviem lietať.“
„Preto som tu ja!“ ozval sa tretí, veselý hlas z vesmíru. Bola to družica Gama. Práve prelietala nad obzorom. „Zachytila som ťa, Píp! Zmerala som čas tvojho volania. Viem presne, ako ďaleko si odo mňa. Kreslím tretiu kružnicu!“
A stalo sa niečo úžasné. Keď sa spojili informácie od Alfy, Bety a Gamy, všetky tri kružnice sa pretli v jedinom, maličkom bode.
„Máme to!“ zvolali satelity zborovo. „Vypočítali sme to! Tvoja poloha je presne: Lúka pod tromi dubmi, vedľa veľkého kameňa.“
Signál sa vrátil z vesmíru späť do autíčka. Cink! Na obrazovke vnútri autíčka sa rozsvietila farebná mapa. Uprostred mapy blikala modrá bodka. To bolo Píp. „Hurá!“ zatrúbilo autíčko. „Už viem, kde som! Matematika a technika ma zachránili.“
Ale vedieť, kde sme, je len polovica úspechu. Ešte treba zistiť, ako sa dostať domov. „Satelity, prosím,“ poprosilo Píp, „ukázali by ste mi cestu?“
Satelity sa pozreli na mapu zhora. Videli všetko – lesné cestičky, rieky aj cesty. „Jasné,“ povedala Alfa. „Vidím, že naľavo je močiar, tam nechoď. Zapadol by si.“ „Napravo je hustý les, tam by si sa poškriabal,“ dodala Beta. „Ale priamo pred tebou je stará poľná cesta, ktorá sa napája na asfaltku,“ dokončila Gama.
Na displeji autíčka sa objavila hrubá fialová čiara. Ukazovala smer. „Otoč sa o kúsok doprava a choď rovno dvesto metrov,“ prikázal navigačný hlas.
Píp naštartovalo motor, zaradilo jednotku a pomaly sa pohlo. Kolesá sa gúľali presne tam, kam ukazovala šípka. „A teraz si to skúsime overiť,“ povedalo si Píp pre seba, aby trénovalo svoju pozornosť. „Satelity hovoria, že o chvíľu bude zákruta pri starej vŕbe.“ Prešlo kúsok cesty a naozaj! Stála tam stará vŕba so smutnými konármi. „Funguje to!“ tešilo sa autíčko. „To je ako hľadanie pokladu, lenže pokladom je moja garáž.“
Cesta ubiehala rýchlo. Píp sledovalo fialovú čiaru a počúvalo pokyny: „Na križovatke odboč vľavo.“ „Teraz choď rovno.“ Satelity zhora striehli na každý jeho pohyb. Keby Píp omylom odbočilo zle, hneď by to zbadali, zmerali by znovu čas signálu a prepočítali novú trasu. Ale Píp dávalo dobrý pozor.
Onedlho sa stromy rozostúpili a Píp zbadalo známe pouličné lampy. „Sláva!“ vydýchlo si. „Tu to poznám. To je ulica Pri veľkom servise.“
Keď autíčko konečne zaparkovalo vo svojej garáži, motor mu už zíval od únavy. V garáži ho čakal veľký Ťahač, starý a skúsený nákladiak. „Kde si bolo, Píp? Mali sme o teba strach,“ zabrumlal Ťahač hlbokým hlasom.
„Stratil som sa v lúkach,“ priznalo Píp úprimne. „Ale použil som hlavu a techniku. Zavolal som trom kamarátom na oblohe – Alfe, Bete a Game. Oni si ma premerali, nakreslili kružnice a našli ma.“
Ťahač uznanlivo pokýval kabínou. „Dobre si to urobilo. Pamätaj si, Píp, veda nám pomáha, keď ju vieme správne používať. Ale nabudúce si radšej pozri mapu ešte predtým, ako vyrazíš do neznáma. Aby sme tie satelity zbytočne nepreháňali.“
„Sľubujem,“ píplo autíčko a vyplo motor.
V ten večer sa Pípovi snívalo o strieborných družiciach, ktoré tancujú na nočnej oblohe a kreslia neviditeľné kruhy, aby sa žiadne autíčko, lietadielko ani lodička na svete nikdy nestratili. A vy, deti, keď niekedy uvidíte v aute mapu, ktorá ukazuje, kde presne ste, spomeňte si na tri usilovné satelity, ktoré práve v tej chvíli počítajú, ako ďaleko od nich ste. Skúste si doma zobrať tri rôzne dlhé šnúrky, jeden koniec podržte na rôznych miestach stola a druhými koncami hľadajte, kde sa stretnú. Presne tak to robili Alfa, Beta a Gama. Dobrú noc a šťastnú cestu.