Zajačik Dupkáčik veselo poskakoval po lúke, ktorá voňala ako sladký med a materina dúška. Slniečko hrialo tak príjemne, že každý kvietok vystrkoval svoju hlávku vyššie, aby nachytal čo najviac lúčov. Dupkáčik mal dnes dôležitú úlohu. Sľúbil mamičke, že nazbiera ten najšťavnatejší ďatelinový list na večeru. A práve jeden taký, veľký a sýtozelený, zbadal kúsok od starého duba.
„Ach, ten bude ale chutný!“ zašepkal si a hopkal bližšie. Ušká mu veselo trepotali vo vánku. Práve sa načahoval labkou, keď sa na tráve pred ním zjavil cudzí tieň. Dlhý a tenký, s prefíkaným špicatým nosom. Dupkáčik pomaly zdvihol hlavu. Pár krokov od neho stála líška Ryška a pozorne si ho prezerala.
V tej sekunde sa v Dupkáčikovom telíčku všetko zastavilo. Zábava zmizla. Vôňa kvetov sa stratila. Zostal len pohľad na líšku a pocit, ktorý mu hovoril: „Pozor! Nebezpečenstvo!“
Hlboko vnútri zajačika, v malom, ale veľmi dôležitom velíne ukrytom nad obličkami, sa rozblikala červená kontrolka. Hlavný veliteľ, mozog, poslal bleskovú správu: „POPLACH! Okamžite aktivovať plán ÚTEK!“
V tom velíne spal malý, no neskutočne rýchly posol menom Adrenalín. Bol taký rýchly, že ho nikto nikdy poriadne nevidel. Len záblesk energie. Alarm ho okamžite prebudil. Nemal čas na zívanie ani na otázky. Schmatol svoju tašku s rozkazmi a vyrazil na cestu. Jeho dráhami neboli cesty ani chodníčky, ale krvné riečiská, ktoré viedli do každej časti tela.
Jeho prvá zastávka bola v hrudníku, kde neúnavne pracovalo srdiečko. Dupkáčikovo srdce si práve pokojne bilo: buch... buch... buch... „Srdiečko, počúvaj!“ skríkol Adrenalín bez toho, aby spomalil. „Potrebujeme turbo výkon! Okamžite zrýchli! Svaly budú potrebovať veľa paliva a kyslíka, a ty si naša pumpa! Rýchlejšie!“
Srdiečko pochopilo. Bez váhania preplo na najvyšší výkon. Z pokojného „buch... buch...“ sa stalo naliehavé „BUCH-BUCH-BUCH-BUCH!“ Dupkáčik cítil, ako mu silno bije v hrudi, akoby chcelo vyskočiť von.
Adrenalín už letel ďalej. Jeho ďalšou zastávkou boli pľúca, dva veľké mechúriky. „Pľúca, do práce!“ zavolal. „Potrebujeme viac vzduchu! Nasávajte, koľko sa len dá! Každý sval potrebuje kyslík na bleskový pohyb!“ Pľúca sa začali nafukovať a vyfukovať oveľa rýchlejšie. Dupkáčik lapal po dychu, ale nebol to dych z únavy. Bol to dych prípravy.
Medzitým sa Adrenalín dostal k svalom na nohách, ktoré doteraz oddychovali. „Svaly, siláci, koniec oddychu!“ prikázal im. „Pripravte sa na najrýchlejší šprint vášho života! Všetka energia, ktorú sme ušetrili z raňajok, ide teraz do vás! Napnite sa a čakajte na signál!“
Svaly v zadných nohách sa napli ako pružiny. Boli pripravené vystreliť Dupkáčika dopredu ako šíp z luku. Adrenalín ešte stihol zakričať na bruško: „Trávenie, pauza! Teraz na jedlo nie je čas, všetka energia ide do nôh!“
Celé sa to udialo za jediný okamih. Za ten krátky čas, čo Dupkáčik stál ako primrznutý a pozeral na líšku. Líška Ryška sa len uškrnula a pomyslela si: „Aký ľahký úlovok.“
Ale mýlila sa.
V tej chvíli sa všetka práca poslov Adrenalínu spojila. Srdce pumpovalo na maximum, pľúca dodávali kyslík a svaly boli nabité energiou. Dupkáčik sa odrazil od zeme s takou silou, akú ešte nikdy nezažil. Nezabežal, on doslova vystrelil! Kľučkoval medzi kvetmi a kríkmi tak rýchlo, že sa líške len mihol pred očami ako hnedá šmuha.
„Čo to...“ nestihla ani dopovedať Ryška a zajačik bol preč. Zmizol v bezpečí svojej nory ukrytej pod koreňmi starého duba.
Dupkáčik sedel v tichu a tme svojej nory a celý sa triasol. Srdce mu stále búšilo ako o preteky a dýchal tak rýchlo, akoby práve zabehol maratón. Pomaly sa upokojoval. Cítil, ako sa mu dych spomaľuje a srdiečko sa vracia do svojho pokojného rytmu.
„Fíha, to bolo niečo,“ vydýchol si. „Ako som to dokázal? Nikdy som tak rýchlo neutekal.“
„Pretože ti pomohol tvoj vnútorný superhrdina,“ ozval sa z kúta nory múdry hlas. Bol to jeho dedko Ušiačik, ktorý driemal v najhlbšej časti domova.
„Vnútorný superhrdina?“ začudoval sa Dupkáčik.
Dedko Ušiačik prikývol a pomaly prišiel bližšie. „Každý z nás ho má. Volá sa Adrenalín. Je to taký maličký, ale super-rýchly posol, ktorý v tele roznáša príkazy, keď sa zľakneme alebo nám hrozí nebezpečenstvo. Povie srdcu, aby bilo rýchlejšie a posielalo svalom viac sily. Povie pľúcam, aby viac dýchali. Pripraví celé tvoje telo na jednu z dvoch vecí: buď na boj, alebo na útek. A my, zajačiky, sme experti na útek.“
Dupkáčik počúval s otvorenými ústami. „Takže to nebol strach, čo ma zachránilo?“
„Strach bol len poplach, ktorý toho superhrdinu zavolal,“ usmial sa dedko. „Vďaka nemu si bol rýchlejší a silnejší, ako si si myslel. Tvoje telo presne vedelo, čo má robiť, aby ťa ochránilo.“
Dedko sa pozrel na svojho vnuka a nežne ho pohladil po ušku. „A vieš, kedy ešte môžeš cítiť prácu tohto posla? Skús si spomenúť. Čo cítiš tesne predtým, ako sa s kamarátmi pretekáš, kto prvý dobehne k potoku?“
Dupkáčik sa zamyslel. „Srdce mi tiež tak silno bije! A neviem sa dočkať, kedy vyštartujem!“
„Presne tak!“ prikývol dedko. „Tvoj pomocník sa pripravuje, aby ti dal čo najviac energie na víťazstvo. Nie je to len pomocník pre strach, ale aj pre veľkú radosť a vzrušenie.“
Dupkáčik sa usmial. Zrazu sa cítil veľmi pyšný. Jeho telo nebolo len krehké a bojazlivé. Vnútri mal skutočnú super-silu, ktorá sa objavila vždy, keď ju potreboval.
„Čo myslíte, deti?“ akoby sa Dupkáčik spýtal priamo vás. „Skúste si po veľkej naháňačke alebo hre na skrývačku položiť ruku na hruď. Cítite to rýchle búchanie? To je váš vlastný Adrenalín, ktorý vám pomáha byť rýchlymi a šikovnými!“
Od toho dňa sa Dupkáčik už strachu tak nebál. Vedel, že keď sa zľakne, je to len signál pre jeho vnútorného superhrdinu, aby sa pripravil do akcie. A aj keď ďatelinový list pre mamičku vtedy nenašiel, naučil sa niečo oveľa dôležitejšie. Zistil, že aj ten najmenší zajačik v sebe skrýva obrovskú silu.