Vrtko bol malý, usilovný krtko s nosom večne zamazaným od hliny. Jeho najlepšia kamarátka, veverička Lili, bola presný opak. Kým Vrtko miloval tmu a vôňu zeme hlboko pod povrchom, Lili zbožňovala slnko a šum korún stromov. Jedného dňa Vrtko vyhrabal na svojej záhradke čosi zvláštne. Nebol to ani kameň, ani koreň. Bolo to čierne, trochu sa to lesklo a na dotyk to bolo ľahšie ako skala.
„Lili, pozri, čo som našiel!“ zavolal a labkami si očistil svoj nový objav.
Lili zoskočila z neďalekej borovice a zvedavo si kúsok obzerala. „Vyzerá to ako spálené drevo, Vrtko. Ale necítim z neho dym.“ Opatrne doňho ďobla pazúrikom. Bolo to tvrdé. „Čo to len môže byť?“
Vrtko pokrčil plecami. „Netuším. Ale mám nápad! Spýtajme sa Skaly Pamätníčky. Ona je tu najdlhšie zo všetkých, možno bude vedieť.“
Skala Pamätníčka nebola len taká obyčajná skala. Bola obrovská, stará a obrastená machom. Sedela na kraji lesa tak dlho, že si pamätala veci, na ktoré už všetci zabudli. Vrtko a Lili k nej opatrne pristúpili.
„Pani Skala,“ pípol Vrtko s úctou a položil pred ňu svoj čierny nález. „Našli sme toto. Neviete, čo to je?“
Skala ticho mlčala, akoby premýšľala. Potom sa jej drsný povrch akoby zatriasol a prehovorila hlbokým, dunivým hlasom, ktorý znel ako keď sa kamienky kotúľajú dolu svahom.
„Ach, toto... To je spomienka. Spomienka na prastarý svet a uväznené slnko.“
Lili nechápavo naklonila hlavu. „Uväznené slnko? Ale veď slnko je tam hore na oblohe. Ako by ho mohol niekto uväzniť do čierneho kameňa?“
„Sadnite si, maličkí, a počúvajte,“ zahrmela Skala. „Rozpoviem vám príbeh, ktorý sa začal pred miliónmi a miliónmi rokov. Tak dávno, že si to ani neviete predstaviť. Vtedy bol svet úplne iný. Všade, kam ste sa pozreli, rástli obrovské, zelené pralesy. Stromy boli vysoké ako hory a paprade veľké ako vaše domčeky.“
Vrtko a Lili si to predstavovali. Obrovské listy sa jemne hojdali vo vetre a vzduch bol teplý a vlhký.
„A nad tým všetkým žiarilo slnko,“ pokračovala Skala. „Každý deň posielalo na zem svoju silu, svoju energiu. Rastliny túto slnečnú energiu pili svojimi listami a rástli vďaka nej ešte väčšie a silnejšie. Všetka tá sila zo slnka sa v nich ukladala, ako keď si vy ukladáte oriešky na zimu, Lili.“
Lili chápavo prikývla. To poznala veľmi dobre.
„Lenže čas plynul. Staré rastliny a stromy umierali a padali na zem. Na ne padali ďalšie a ďalšie. Pôda sa pomaly prepadala a všetko to zelené bohatstvo začala zalievať voda. Vznikali veľké močiare. Na odumreté rastliny sa postupne nanášali vrstvy blata, piesku a kamenia. Vrstva za vrstvou, presne ako keď si na palacinku dáte lekvár, potom tvaroh a potom ešte kopu ovocia. Čo myslíte, deti, čo sa stane s tou palacinkou úplne naspodku?“
„Je celá stlačená!“ vyhŕkol Vrtko.
„Presne tak!“ súhlasila Skala. „A presne to sa stalo s tými prastarými lesmi. Ocitli sa hlboko, hlboko pod zemou. Tam na ne tlačila obrovská váha všetkých vrstiev nad nimi. A nielen to. Hlboko v zemi je veľké teplo. Ako v peci, kde sa pečie chlieb. A tak sa tie stlačené rastliny milióny rokov pomaličky ‚piekli‘ pod obrovským tlakom a v teple. A zmenili sa...“
„...na tento čierny kameň!“ dokončila za ňu Lili a oči jej žiarili objavom. „Takže toto je vlastne prastarý, stlačený a upečený les!“
„Správne. A volá sa uhlie,“ potvrdila Skala. „A v sebe stále drží tú dávnu energiu zo slnka, ktorú si rastliny kedysi uložili. Preto keď ľudia uhlie pália, uvoľňuje sa z neho teplo a svetlo. Je to ako prebudiť slnečný lúč, ktorý spal milióny rokov.“
Vrtko sa zamyslel. „A to sa stalo len s rastlinami? Čo bolo s prastarými zvieratkami?“
„To je ďalšia časť príbehu,“ povedala Skala tajomne. „V tom istom čase, keď na súši rástli obrovské pralesy, boli na svete aj obrovské moria. Plávali v nich nielen veľké tvory, ale aj miliardy drobných, maličkých živočíchov a rastliniek. Boli také malé, že by ste ich okom ani nevideli. Voláme ich planktón. Keď tieto drobné stvorenia uhynuli, ich telíčka klesali na dno mora.“
Lili si predstavila jemný dážď trblietavých bodiek padajúcich na morské dno.
„Aj na ne sa postupne nanášali vrstvy piesku a bahna. Vrstva za vrstvou. A aj ony sa ocitli hlboko pod zemou, kde ich stláčala obrovská váha a zohrievalo teplo zeme. Ale keďže to neboli pevné stromy, ale drobné mäkké telíčka, nezmenili sa na tvrdé uhlie.“
„A na čo sa zmenili?“ spýtal sa netrpezlivo Vrtko.
„Zmenili sa na hustý, čierny a trochu lepkavý sirup. Ten ľudia nazývajú ropa. A spolu s ním vznikol aj neviditeľný plyn, ktorý rád uniká a bublinkuje. To je zemný plyn,“ vysvetlila Skala. „Takže uhlie je poklad z prastarých lesov, zatiaľ čo ropa a plyn sú poklady z prastarých morí. Všetky však majú jedno spoločné – je v nich ukrytá energia zo slnka, stará milióny rokov.“
Vrtko a Lili mlčky hľadeli na kúsok uhlia v tráve. Už to nebol len obyčajný čierny kameň. Bol to kúsok histórie. Príbeh o sile slnka, o obrovských lesoch a o neuveriteľnej trpezlivosti prírody.
„Ďakujeme, pani Skala,“ povedala Lili potichu. „Teraz už rozumieme.“
„A viete čo? Môžete si doma s pomocou rodičov vyskúšať, ako tie vrstvy vznikali,“ navrhla Skala. „Vezmite si priesvitný pohár a nasypte na dno vrstvu malých kamienkov. Na ne dajte vrstvu piesku a potom vrstvu tmavej hliny. Vidíte, ako sú pekne nad sebou? Presne takto sa to dialo v prírode, len oveľa, oveľa pomalšie a vo väčšom.“
Vrtko a Lili sa na seba usmiali. To bol skvelý nápad. Vzali si svoj kúsok uhlia, ktorý už pre nich nebol záhadou, ale pokladom.
„Je úžasné, aké tajomstvá sa skrývajú hlboko pod našimi labkami,“ zamyslel sa Vrtko.
Lili prikývla. „A pomysli na to, že zakaždým, keď sa pozrieš na uhlie, pozeráš sa na slnko, ktoré svietilo na dinosaury!“
A s touto veselou myšlienkou sa rozbehli domov, plní nových vedomostí a chuti objavovať. Čo myslíte, deti, aké ďalšie poklady a prastaré príbehy asi skrýva zem hlboko pod našimi nohami?