Slnko na oblohe žiarilo ako obrovský zlatý dukát a posielalo na zem lúče, ktoré šteklili nos každému, kto vystrčil hlavu z tieňa. V tento horúci deň kráčali krajinou dvaja nerozluční kamaráti – jašteričiak Juro a žabka Žofka. Kým Jurovi teplo náramne vyhovovalo a pretekal sa s vlastným tieňom, Žofka si neustále posúvala na oči veľký slamený klobúk a hľadala aspoň kvapku vody.
„Juro, počkaj chvíľu!“ zvolala Žofka a zastala. „Už nevládzem. A navyše, deje sa tu niečo veľmi čudné. Pozri sa pod nohy.“
Juro zabrzdil tak prudko, až sa za ním zaprášilo. „Čo sa deje? Máš v sandáliku kamienok?“
„Nie, pozri sa lepšie,“ ukázala Žofka zelenou labkou na zem. „Celá zem je biela. Vyzerá to ako sneh, ale vôbec to nechladí. A keď po tom kráčam, robí to smiešne chrup-chrup, akoby som chodila po rozsypaných lupienkoch.“
Juro sa zohol, vyplazil jazyk a zľahka sa dotkol bielej zeme. Okamžite sa zatváril, akoby zahryzol do citróna. „Ble! To nie je sneh, Žofka. To je slané! Slanšie než čipsy, ktoré sme minule našli pri lavičke v parku.“
Žofka sa zamyslela. Zdvihla zo zeme malý, biely kryštálik a pozrela sa cez neho proti slnku. Ligotal sa ako drahokam. „Slaná zem? Ale veď soľ býva v kuchyni alebo v mori. Nie len tak vysypaná na lúke, kde nerastie ani tráva. Kto ju sem vysypal? Obri, ktorí si chceli osoliť zemiaky?“
„Možno sa im roztrhlo vrece,“ hádal Juro a začal hrabať nohou v bielom prášku. Naraz jeho pazúrik narazil na niečo tvrdé. Cink! Juro predmet vyhrabal a oprášil. Bola to krásna, točená vec, akú Žofka videla len na obrázkoch v škole.
„Juro! To je predsa morská mušľa!“ vyhŕkla žabka. „Ale čo robí morská mušľa uprostred púšte, kde nie je ani kvapka vody?“
Obaja kamaráti zostali stáť s otvorenými ústami. Záhada soľnej zeme a stratenej mušle bola na svete.
„Potrebujeme pomoc,“ rozhodol Juro. „Niekto tu musí vedieť, čo sa stalo. Niekto, kto si pamätá viac než my.“
Vybrali sa k veľkému sivému kameňu, ktorý vyzeral ako bochník chleba. Keď naň Juro zaklopal, kameň sa pohol, vystrčil vráskavú hlavu a zívol. Bola to korytnačka Kornélia, najstaršia a najmúdrejšia obyvateľka tejto pustatiny.
„Dobrý deň, teta Kornélia,“ pozdravila slušne Žofka. „Máme pre vás záhadu. Našli sme mušľu a celá zem je tu slaná. Zablúdilo sem more?“
Kornélia pomaly žmurkla. „Ach, deti. More tu nezablúdilo. Ono tu kedysi bývalo. Ale to bolo veľmi, veľmi dávno. Pred miliónmi rokov.“
Jurovi sa zatočila hlava. „Milión rokov? To je viac, ako viem napočítať na prstoch! Aj keby som si požičal prsty všetkých jašteríc v okolí.“
„Presne tak,“ prikývla korytnačka. „Toto miesto bolo kedysi obrovské slané jazero. Plávali v ňom ryby, rástli tu riasy a na dne žili mušle, ako je tá vaša. Ale potom sa klíma zmenila. Slnko začalo pripekať silnejšie a dážď prestal padať.“
„A voda utiekla?“ spýtal sa zvedavo Juro.
„Nie tak celkom,“ usmiala sa Kornélia. „Voda sa nedokáže len tak zbaliť a odísť po vlastných nohách. Skúste porozmýšľať. Čo sa stane s mlákou na chodníku, keď vyjde slnko?“
Žofka vyskočila: „Vyschne! Zmizne!“
„Správne. Ale kam zmizne?“ pýtala sa ďalej korytnačka.
Juro sa poškrabal na hlave. „Vyparí sa? Zmení sa na takú tú neviditeľnú paru a vyletí hore k oblakom?“
„Výborne, Juro! Dostávaš jednotku s hviezdičkou,“ pochválila ho Kornélia. „Voda z jazera sa pomaly, pomaličky vyparovala do vzduchu. Ale v tom jazere nebola len čistá voda. Bola tam rozpustená soľ a minerály. Čo myslíte, dokáže sa vypariť aj soľ?“
Žofka a Juro sa na seba pozreli. Nevedeli odpoveď. „Mám nápad!“ zvolala Žofka. „Nebudeme len hádať. Urobíme si pokus! Sme predsa bádatelia.“
Vytiahli z batohu svoju fľašu s čistou vodou, ktorú si niesli na cestu. Našli plochý tmavý kameň, ktorý bol od slnka poriadne horúci.
„Deti, ak to budete skúšať doma, poproste rodičov o pomoc, lebo sporák či horúce veci pália,“ upozornila Žofka, akoby sa prihovárala neviditeľnému publiku, a pustila sa do práce.
Na horúci kameň naliala trošku vody z fľaše. Potom Juro pridal štipku tej bielej slanej zmesi, ktorú našli na zemi, a papekom to zamiešal, až kým sa soľ vo vode celkom nestratila. „Teraz tú soľ nevidíme,“ komentoval Juro. „Voda vyzerá číra. Soľ sa schovala.“
„A teraz budeme čakať,“ povedala Žofka. Sadli si k horúcemu kameňu a pozorovali. Slnko pieklo, kameň sálal teplo. Voda sa začala strácať. Zmenšovala sa a zmenšovala. Nad kameňom sa jemne vlnil vzduch.
„Aha!“ zvolal Juro po chvíli. „Voda je fuč! Odletela ako duch!“
Ale kameň neostal prázdny. Tam, kde bola predtým slaná mláčka, ostali teraz biele fľaky. Malé, trblietavé kruhy. Juro sa dotkol bieleho fľaku prstom a olízol ho. „Slané! Soľ tu ostala! Voda odletela, ale soľ bola príliš ťažká a lenivá, tak zostala sedieť na kameni.“
Korytnačka Kornélia spokojne pokývala hlavou. „Presne tak to funguje v prírode, len to trvá oveľa dlhšie. Voda z nášho prastarého jazera sa vyparila do oblakov, ale všetku soľ nechala tu, na dne. Vrstva po vrstve, rok po roku, až vznikla táto obrovská soľná púšť. Mušle, ktoré tu kedysi žili, ostali uväznené v soli.“
Žofka sa rozhliadla po bielej krajine. Už sa jej nezdala len pustá a horúca. Videla v nej príbeh. Každý kúsok soli jej pripomínal kvapku vody, ktorá tu kedysi bola.
„To je úžasné,“ zašepkala žabka. „Takže my vlastne nechodíme po púšti. My chodíme po dne obrovského, neviditeľného jazera!“
„A tá soľ je ako pamiatka, ktorú nám voda nechala,“ doplnil Juro. Zrazu dostal nápad. „Žofka, vieš, čo to znamená? Že keď nabudúce zaprší, táto soľ sa možno znova rozpustí a vznikne aspoň malé zrkadlo.“
„Možno,“ prikývla korytnačka. „Voda a soľ sú starí kamaráti. Vždy sa k sebe vracajú.“
Slnko sa začalo skláňať k západu a celá soľná pláň sa zmenila. Už nebola len biela. V lúčoch zapadajúceho slnka sa trblietala ružovo, fialovo a oranžovo, akoby niekto rozsypal milióny farebných cukríkov.
„Je to krása,“ uznal Juro. „Ale vieš čo, Žofka? Som rád, že mám v batohu fľašu s neslanou vodou. Po toľkom bádaní som poriadne smädný.“
„Na zdravie, bádatelia!“ zasmiala sa Kornélia a pomaly sa schovala späť do svojho panciera, aby si oddýchla.
Žofka a Juro si sadli na okraj soľnej pláne, pili osviežujúcu vodu a pozerali sa, ako sa prastaré dno jazera leskne. Naučili sa, že veci nemiznú len tak bez stopy. Voda sa zmení na paru, aby sa raz vrátila ako dážď, a soľ trpezlivo čaká na zemi, aby nám rozpovedala príbeh o časoch, keď tu špliechali vlny.
A čo vy, deti? Keď si budete najbližšie doma s rodičmi variť cestoviny alebo polievku, skúste nasypať soľ do vody a sledujte, ako zmizne. Ale pamätajte – ona tam stále je, presne ako v našom príbehu o soľnom jazere, len sa hrá na schovávačku