Leo, malý lišiak, zastal s ňufákom tesne nad kvetom margaréty. Na jej bielych lupienkoch sedela maličká, priezračná gulička vody a trblietala sa v rannom slnku ako diamant.
„Aha! Pozri, Eliška!“ zavolal na kamarátku veveričku, ktorá práve preskakovala z konára na konár. „Táto margaréta plače!“
Eliška zoskočila na zem a zvedavo si prezrela kvet. Potom sa pozrela na ďalší a na steblá trávy okolo. „To je zvláštne,“ zamyslela sa. „Plačú všetky. Celá lúka je plná sĺz.“
Spoza kríka sa ozvalo tiché pichľavé šušťanie. Vykukol z neho ježko Filip. „Možno sú smutné, lebo sa skončila noc,“ zašepkal svojím bojazlivým hláskom.
Leo pokrútil hlavou. „To sa mi nezdá. Slniečko predsa svieti, vtáčiky spievajú. Prečo by boli smutné?“ Zohol sa a jazykom opatrne ochutnal jednu kvapku. „Chutí ako čistá voda,“ oznámil.
Tri malé hlávky sa sklonili nad trávou. Všade, kam sa pozreli, sa ligotali milióny drobných kvapôčok. Na listoch, na pavučinách, na machu.
„Musíme zistiť, kto to robí!“ rozhodol Leo. „Kto v noci tajne polieva celú lúku takýmito malými kvapkami?“
„Možno nejaký škriatok s malou krhličkou,“ navrhla Eliška a jej oči zaiskrili pri predstave dobrodružstva.
„Alebo je to nejaké kúzlo,“ dodal Filip a pre istotu sa viac schúlil do klbka.
„Dobre, mám plán,“ zavelil Leo, ktorý sa rád hral na detektíva. „Dnes v noci zostaneme hore a budeme strážiť. Odhalíme tohto tajomného záhradníka!“
Keď slnko zapadlo a oblohu pokryli hviezdy, traja kamaráti sa ukryli v hustom kríku s najlepším výhľadom na lúku. Noc bola tichá, len z diaľky sa ozývalo húkanie sovy. Leo mal oči na stopkách. Eliška si pre istotu pripravila malý zošit z brezovej kôry a uhlík na písanie poznámok. Filip sa triasol, ale nie od strachu.
„Brrr, aká je zrazu zima,“ zašepkal a tuho sa objal labkami.
„Veru, vzduch je oveľa chladnejší ako cez deň,“ súhlasila Eliška a rýchlo si to zapísala do zošita.
Čakali a čakali. Pozorovali mesiac, ako putuje po oblohe. Sledovali tiene stromov, ktoré sa pomaly posúvali. Ale nič sa nedialo. Žiadny škriatok, žiadna víla s krhličkou, žiadne kúzlo. Len ticho a chlad. Nakoniec, unavení z toľkého čakania, jeden po druhom zaspali, schúlení k sebe, aby im bolo teplejšie.
Zobudili ich prvé slnečné lúče a veselý štebot vtákov. Leo prekvapene zažmurkal.
„Zaspali sme!“ zvolal sklamane.
Eliška si pretrela oči a pozrela na lúku. „A pozrite! Zase sú tu!“
A naozaj. Celá lúka bola opäť pokrytá trblietavými kvapkami. Boli všade, akoby ich tam niekto rozsypal, kým oni spali.
„Nevyšlo to,“ povzdychol si Filip.
„Nevadí!“ odvetil odhodlane Leo. „Skvelé, teraz aspoň vieme, že to nie je škriatok, ktorého by sme videli. Záhada je ešte väčšia!“
„Čo ak to nie je ‚kto‘, ale ‚čo‘?“ zamyslela sa Eliška a ťukala si uhlíkom po brade. „Možno to nerobí žiadna bytosť.“
„Tak teda čo?“ spýtal sa Leo.
Nevedeli si dať rady. A keď si malí lesní bádatelia nevedia dať rady, idú za niekým, kto vie všetko. Alebo aspoň skoro všetko. Za múdrym profesorom Sovom.
Našli ho sedieť na najvyššom konári starého duba, ako si čistí okuliare pierkom. Sova bol veľmi starý a veľmi múdry. Neodpovedal však nikdy priamo. Mal rád, keď na veci prišli ostatní sami.
„Hú-hú, mladí vedci! Aká záhada vás trápi dnes?“ zahúkal prívetivo, keď mu všetko vyrozprávali.
„Profesor, kto v noci vytvára tie vodné diamanty na tráve?“ spýtal sa Leo netrpezlivo.
Sova sa usmial. „Povedzte mi, priatelia, čo ste si všimli počas vášho nočného pozorovania? Okrem toho, že ste zaspali, samozrejme,“ zasmial sa.
Eliška zalistovala vo svojom zošite. „Bolo ticho. A... a bola nám zima! Vzduch sa veľmi ochladil.“
„Výborne, Eliška! To je veľmi dôležitý postreh,“ pochválil ju Sova. „A teraz mi povedzte, čo sa stane, keď v chladný deň vydýchnete vzduch z pľúc?“
Leo, Eliška a Filip sa na seba pozreli. Všetci to poznali.
„Urobí sa taký malý obláčik!“ vyhŕkol Leo.
„Presne tak!“ prikývol Sova. „A z čoho je ten obláčik?“
„Z... z dychu?“ hádal Filip.
„Z vody,“ opravil ho Sova jemne. „V teplom vzduchu, ktorý máte v pľúcach, je veľa neviditeľnej vodnej pary. Ako vo vašom dychu. Ale keď ten teplý dych vyjde von do studeného vzduchu, ten ho nedokáže udržať. A tak sa tá neviditeľná para premení na drobné, viditeľné kvapôčky. Na ten váš obláčik.“
Profesor Sova zletel na nižší konár, aby na nich lepšie videl.
„Predstavte si, že teplý denný vzduch je ako veľký, priestranný batoh. Zmestí sa do neho veľa vecí, aj veľa tej neviditeľnej vodnej pary. Ale keď príde noc a vzduch sa ochladí, ten batoh sa zrazu zmenší. Stane sa z neho malý batôžtek.“
Deti napäto počúvali.
„A čo sa stane s vecami, ktoré sa už do malého batôžka nezmestia?“ spýtal sa Sova a pozrel na nich ponad okuliare.
„Musia ísť von!“ zvolala Eliška a oči sa jej rozžiarili. „Už chápem! Tá neviditeľná voda musí ísť von zo vzduchu!“
„Presne tak!“ zahúkal Sova spokojne. „A kam pôjde? Usadí sa na najbližších chladných veciach, ktoré nájde. Na steblách trávy, na listoch kvetov, na pavučinách... A premení sa na malé, trblietavé kvapky. Tomuto javu hovoríme kondenzácia. A tým kvapkám hovoríme rosa.“
Traja kamaráti stáli s otvorenými ústami. Bolo to také jednoduché a také geniálne zároveň!
„Takže to nie je kúzlo?“ zašepkal Filip.
„Je to kúzlo,“ usmial sa Sova. „Kúzlo prírody. A vy ste ho práve odhalili.“
Leo, Eliška a Filip sa poďakovali múdremu profesorovi a celí nadšení bežali späť na lúku. Teraz sa na kvapky pozerali úplne inak.
„To nie sú slzy!“ smial sa Leo.
„Ani práca škriatka!“ pridala sa Eliška.
„To je rosa! To je voda, ktorú už studený nočný vzduch nevládal uniesť!“ dokončil hrdo Filip a už sa vôbec nebál. Dokonca sa odvážil jednej kvapky dotknúť svojím ňufáčikom.
Sadli si do trávy a pozorovali, ako slnko zohrieva vzduch aj zem. Kvapky rosy sa pomaličky strácali.
„A kam miznú teraz?“ spýtal sa Leo.
„Vracajú sa späť do vzduchu!“ odpovedala Eliška. „Vzduch sa otepľuje, jeho batoh sa zväčšuje a môže si tú vodu vziať späť. Aby ju v noci zase vyložil.“
Pochopili to. Bola to úžasná hra, ktorú sa s nimi hral vzduch každý deň a každú noc.
Čo myslíte, deti, všimli ste si už niekedy ráno rosu? Skúste si niekedy v chladný deň dýchnuť na studené okno. Uvidíte presne to isté malé kúzlo, aké objavili naši kamaráti. A keď najbližšie uvidíte na tráve ranné diamanty, už budete vedieť, že to nie sú slzy, ale malé pozdravy od nočného vzduchu. Všimnete si ich?