V hlbokej, priezračnej vode, kde slnečné lúče kreslili na piesočnaté dno tancujúce obrazce, plával malý, zvedavý rybí chlapec. Volal sa Fliačik a jeho telíčko hralo farbami. Bol oranžový ako zapadajúce slnko, s tromi snehobielymi pásikmi, ktoré vyzerali ako namaľované štetcom najšikovnejšieho maliara.
Fliačik bol nový na tomto koralovom útese. Všetko tu bolo pre neho úžasné a plné života. Okolo neho sa mihotali rybky všetkých farieb a tvarov, slimáky si pomaly niesli svoje domčeky a malé krevety sa hrali na schovávačku medzi kameňmi. Ale taký veľký a rušný svet bol pre malú rybku aj trochu nebezpečný. Väčšie ryby si ho občas prezerali až príliš hladným pohľadom.
„Potrebujem si nájsť bezpečný domček,“ povedal si Fliačik a rozhliadol sa. Jeho pohľad padol na niečo nádherné. Uprostred malého pieskového námestia stála morská sasanka. Jej chápadlá sa vlnili v prúde vody ako dlhé, jemné prsty. Vyzerala ako najmäkšia a najpohodlnejšia posteľ na svete.
„Jéj, to je presne pre mňa!“ potešil sa Fliačik a chystal sa k nej priplávať.
„Stoj! Nerob to!“ skríkla na neho malá modrá rybka, ktorá sa bleskovo schovala za kameň. „Tá sasanka pŕhli! Dotkneš sa jej a bude ťa to veľmi štípať!“
Fliačik zastal. Pozrel sa na modrú rybku a potom späť na sasanku. Vyzerala tak prívetivo. „Si si istá?“ spýtal sa.
„Úplne!“ vykukla rybka. „Včera sa k nej priblížil neopatrný krab a odskočil, akoby sa dotkol žeravého uhlíka. Všetci sa jej bojíme.“
Fliačik sa zamyslel. Ostatné rybky sa naozaj sasanke zďaleka vyhýbali. Plávali okolo nej v bezpečnej vzdialenosti. Ale on… on necítil strach. Cítil zvláštnu zvedavosť. „Čo ak to na mňa neplatí?“ premýšľal nahlas. „Čo ak som iný?“
Rozhodol sa to vyskúšať. Ale nie hlúpo a odvážne. Urobil to opatrne, presne ako ho učili rodičia, keď skúšal nové veci.
Najprv sa k sasanke priblížil len na malý kúsok. Sledoval jej vlniace sa chápadlá. Boli naozaj krásne. Potom, veľmi, veľmi pomaly, natiahol chvostovú plutvu a jej končekom sa jemnučko dotkol jedného z chápadiel.
Čakal, že ho to zaštípe. Ale nič sa nestalo. Cítil len jemné, príjemné šteklenie, akoby ho niekto pohladil pierkom.
„Funguje to!“ zašepkal si pre seba s úsmevom.
Obrátil sa ku skrytej modrej rybke a zamával jej plutvou. Potom nabral viac odvahy. Pomaly sa celým bokom obtrel o sasanku. A znova! Nič, len príjemný dotyk. Fliačik sa od radosti zatočil vo vode. Jeho telo bolo pokryté špeciálnym, neviditeľným slizom, ktorý ho chránil. Bol to jeho tajný ochranný kabátik.
Sasanka, ktorá sa volala Vlnka, si Fliačika tiež všimla. Zvyčajne sa jej každý bál, a tak bola často sama. Cítila, ako sa jej malá oranžová rybka dotýka, a bolo to iné. Nebolo to nepríjemné. Naopak, Fliačikove veselé šantenie ju zbavovalo drobných zrniečok piesku a malých nečistôt, ktoré sa jej usadili medzi chápadlami. Bolo to, akoby jej niekto robil príjemnú masáž a zároveň upratoval.
Fliačik sa opatrne schoval medzi jej mäkké chápadlá. Bolo to úžasné! Cítil sa úplne v bezpečí. Žiadna veľká ryba by sa sem za ním neodvážila.
„Ahoj,“ povedal tichučko sasanke. „Môžem tu bývať? Som Fliačik. Budem ti na oplátku pomáhať a čistiť ťa.“
Vlnka nemohla rozprávať slovami, ale jemne pohla svojimi chápadlami a objala Fliačika ešte bližšie. Bolo to jej jasné „áno“. Konečne mala kamaráta.
Od toho dňa tvorili Fliačik a Vlnka najlepší tím na útese. Fliačik mal ten najbezpečnejší domov, aký si mohol priať. Každý deň plával von, aby si našiel niečo pod zub, a potom sa vrátil do svojej mäkkej postieľky. Za to sa Vlnke odvďačil. Starostlivo z nej oberal všetky smietky a odháňal malé parazity, ktoré by jej mohli škodiť. Udržiaval ju čistú a zdravú.
Jedného dňa okolo plával veľký, zamračený kanic menom Goliáš. Zbadal malého, oranžového Fliačika, ako veselo tancuje pred sasankou. Goliášovi zaškvŕkalo v bruchu.
„Ha! Malá chutná večera,“ zamrmlal si a vyrazil smerom k Fliačikovi.
Fliačik ho zbadal v poslednej chvíli. Srdiečko mu podskočilo od strachu, ale vedel presne, čo má robiť. Bleskovo sa schoval hlboko do bezpečia Vlnkiných chápadiel.
Goliáš sa chamtivo vrhol za ním, ale zabudol, kde sa Fliačik skrýva. Jeho veľký nos sa dotkol Vlnkiných pŕhlivých chápadiel.
„AU! Páli! Štípe!“ vykríkol Goliáš a rýchlo cúvol. Zmätene sa otriasol a s urazeným pohľadom odplával preč. Už nikdy viac sa k sasanke nepriblížil.
Fliačik opatrne vykukol von. Bol v bezpečí. Vlnka ho ochránila. Jemne sa o ňu obtrel, akoby jej chcel povedať „ďakujem“. Ona mu odpovedala láskavým zavlnením.
Ostatné rybky, ktoré to všetko z diaľky sledovali, konečne pochopili. Fliačik a Vlnka neboli len susedia. Boli priatelia, ktorí si pomáhali. Každý z nich mal niečo, čo ten druhý potreboval. Vlnka poskytovala bezpečný domov a Fliačik sa staral o čistotu. Ich priateľstvu sa hovorí symbióza. Je to dôkaz, že keď dvaja spolupracujú, dokážu spoločne oveľa viac, ako by dokázal každý sám.
A čo vy, deti? Skúste sa pri najbližšej prechádzke v prírode poobzerať. Možno si všimnete včielku, ako zbiera nektár z kvetu a zároveň ho opeľuje. Aj to je jeden z krásnych príkladov, ako si príroda sama vie pomáhať.