Pršalo celú noc. Ráno sa slniečko konečne predralo spoza mrakov a zvedavo sa pozrelo na svet. Všetko bolo umyté, svieže a plné lesklých mlák. V parku Kamienkov sa na prechádzku vybrali traja najlepší kamaráti: líška Filip, ježko Eliška a veveričiak Viktor.
„Aha! Pozrite na tú mláku!“ zvolal Viktor a ukázal labkou na cestičku vedľa parku. „Je úplne iná ako ostatné!“
Mal pravdu. Kým ostatné mláky boli ako obyčajné sivé zrkadlá, v ktorých sa odrážali stromy a obloha, táto jedna hrala všetkými farbami. Ligotala sa ako dračí šperk. Fialová sa prelínala do modrej, modrá do zelenej a zelená do žltej a červenej. Tancovali na hladine vody ako malé farebné svetielka.
„To je krása!“ zašepkala Eliška a opatrne sa priblížila. „Vyzerá to, akoby do nej niekto vysypal dúhu.“
Filip, ktorý bol vždy najzvedavejší, si kľakol a naklonil hlavu. „Ale ako sa tam tá dúha dostala? Včera tu nebola.“
„Možno ju tam v noci priniesli svetlušky!“ navrhol Viktor, ktorý mal rád veselé nápady.
„Svetlušky v noci svietia, ale farby nerobia,“ zamyslela sa Eliška. „A toto je vo vode. Skúsim niečo.“
Opatrne odtrhla zo stromu veľký list a ponorila ho do farebnej mláky. Chcela nabrať trochu tej zázračnej vody a pozrieť sa na ňu zblízka. Keď však list vytiahla, voda na ňom bola úplne číra a priehľadná. Farby ostali tancovať v mláke.
„Takže farby nie sú priamo vo vode,“ skonštatoval Filip. „To je zaujímavé. Prvý pokus nevyšiel, ale niečo sme zistili! Čo ak sú tie farby namaľované na ceste pod vodou?“
To bol skvelý nápad! Eliška našla tenký konárik a jemne ním prešla po dne mláky. Opatrne odhrnula vodu na jednu stranu. Ale cesta pod ňou bola len obyčajná, sivá a drsná. Žiadne farby. Akonáhle konárik odtiahla, voda sa vrátila na svoje miesto a farby sa znova objavili.
„Zvláštne,“ zamrmlal Viktor a poškrabal sa za uchom. „Farby nie sú vo vode, ani pod vodou. Tak kde potom sú?“ Poskočil si a vtedy si niečo všimol. „Hej! Keď sa pohnem, aj farby sa pohnú! Pozrite!“
Všetci traja začali okolo mláky tancovať. A naozaj, farby sa menili a presúvali podľa toho, odkiaľ sa na ne pozerali. Z jednej strany bola mláka viac modrá, z druhej zase žiarila do zlata.
Filip si znova kľakol a privoňal. „Cítite to? Mláka zvláštne vonia. Nie ako dážď alebo tráva. Tak trochu po strojoch.“
Eliška prikývla. „A zdá sa mi, že na povrchu vody pláva niečo veľmi, veľmi tenké. Ako tenučká priesvitná kožka.“
Mala pravdu. Na hladine vody bol takmer neviditeľný film, ktorý sa vlnil a trblietal. Zrejme kvapka oleja z nejakého auta, ktoré tadiaľ prešlo.
„Takže máme záhadu,“ zhrnul Filip. „Je tu voda, na nej tenký olejový film a slnečné lúče. A výsledkom sú farby. Ale ako to spolu funguje?“
„Čo myslíte, deti, prečo to tak je?“ ozvalo sa nad nimi múdre zahúkanie. Na konári starej vŕby sedel profesor Sova, najmúdrejší obyvateľ celého parku. Sledoval ich bádanie so záujmom.
„Pán profesor!“ vyhŕkli všetci naraz. „Nevieme si s tým dať rady!“ A rýchlo mu všetko vyrozprávali. Ukázali mu, že farba nie je vo vode ani pod ňou, a že sa objaví len vtedy, keď svieti slnko.
Profesor Sova si ich pozorne vypočul a usmial sa. „Ste výborní pozorovatelia! Na riešenie ste už takmer prišli sami. Poviem vám tajomstvo. Biele svetlo zo slnka v skutočnosti nie je biele. Je zložené zo všetkých farieb dúhy, len sú spolu pomiešané.“
Zvieratká prekvapene pozerali. Všetky farby ukryté v jednom slnečnom lúči?
„Presne tak,“ pokračoval profesor. „A keď ten lúč svetla narazí na niečo veľmi, veľmi tenké, ako je tenký film oleja na vode, stane sa niečo čarovné. Tenká vrstva svetlo rozloží. Je to, akoby ho rozdelila na jednotlivé farby, z ktorých sa skladá. A my potom vidíme tú nádhernú dúhu.“
„Ako... ako mydlová bublina?“ spýtala sa zrazu Eliška. „Keď fúkame bubliny, tiež na nich tancujú farby!“
„Výborne, Eliška! Presne tak!“ pochválil ju profesor. „Povrch mydlovej bubliny je tiež len veľmi tenká vrstvička vody a mydla. Funguje to na rovnakom princípe. Tenká vrstva, odborne sa volá tenkovrstvová interferencia, rozkladá svetlo. Nie je to kúzlo, je to fyzika!“
„Tenko-vrstvo-vá in-ter-fe-ren-cia,“ opakoval si Viktor pomaly. „To je ale zložité slovo!“
„Ale aký krásny výsledok!“ dodal Filip a s úžasom pozeral na farebnú mláku. Už to nebola len obyčajná škvrna na ceste. Bol to dôkaz, že aj v obyčajnom bielom svetle sa skrýva celý poklad farieb.
„A viete čo je na tom najlepšie?“ spýtal sa profesor Sova. „Môžete si to vyskúšať aj doma. Poproste rodičov, aby vám pomohli. Keď budete fúkať mydlové bubliny, poriadne si všímajte, ako na nich tancujú farby, keď na ne zasvieti svetlo. Budete presne vedieť, prečo sa to deje.“
Traja kamaráti sa poďakovali a celú cestu domov sa rozprávali o tom, čo všetko sa dnes naučili. Už sa nevedeli dočkať, kedy budú fúkať bubliny a pozorovať malú dúhu na ich povrchu. Zistili, že tie najkrajšie tajomstvá sa niekedy skrývajú na tých najobyčajnejších miestach. Stačí sa len dobre pozerať a klásť si správne otázky. A čo vy? Všimnete si pri najbližšej prechádzke po daždi, či sa niekde neskrýva takáto farebná záhada?