„Čo to tu tak zvláštne vonia?“ zastrihal ušami lišiak Filip a zastal uprostred lesného chodníka. Nufák zdvihol vysoko do vzduchu a nasával vôňu, ktorá pripomínala Vianoce, ale bola oveľa silnejšia a ostrejšia.
Nad ním, v korunách stromov, čosi zašuchotalo. Z konára na konár preskočila veverička Hanka, ktorá niesla v labkách orech, ale keď uvidela Filipa, zvedavo sa naklonila dole.
„Ahoj, Filip! Čo ňucháš?“ zavolala na kamaráta.
„Niečo sa stalo pri Veľkom smreku,“ odpovedal lišiak a chvostom naznačil smer. „Cítim tam niečo nové. Poďme to preskúmať! Možno je to záhada.“
Hanka nečakala ani sekundu. Záhady mala najradšej. Rýchlo zbehla po kmeni dole a cupkala vedľa Filipa. Keď dorazili k Veľkému smreku, obaja zastali s otvorenými ústami.
Po nočnej búrke ležal na zemi jeden hrubý odlomený konár. Ale to nebolo to najzaujímavejšie. Na mieste, kde sa konár zlomil, sa na kmeni stromu leskli veľké, zlatisté kvapky. Vyzerali ako tekuté drahokamy, ktoré sa pomaly, veľmi pomaly kĺzali po drsnom povrchu stromu.
„Jéj!“ vydýchla Hanka. „Strom plače zlaté slzy?“
Filip podišiel bližšie, ale nedotkol sa ich. „Vyzerá to ako med,“ zamyslel sa. „Ale včely bývajú predsa v dutinách, nie len tak na dreve.“
„Tak to ochutnáme!“ navrhla Hanka a už-už chcela natiahnuť labku.
„Stoj!“ zvolal Filip rýchlo. „Pamätáš sa, čo nás učila pani sova? Nikdy nejdeme olizovať a jesť niečo, čo presne nepoznáme. Čo ak je to lepidlo? Zlepí ti to fúzy a už nikdy neotvoríš pusu na oriešok!“
Hanka zhrozene stiahla labku. Predstava, že by nemohla chrúmať oriešky, bola strašná. „Máš pravdu. Tak ako zistíme, čo to je, bez toho, aby sme to jedli?“
„Použijeme nástroj,“ žmurkol Filip. Našiel na zemi suchú paličku a opatrne ňou pichol do lesklej zlatistej kvapky.
Skúste hádať, deti, čo sa stalo? Keď Filip paličku odtiahol, zlatá hmota sa za ňou ťahala ako dlhá nitka roztopeného syra na pizzi.
„Fíha! Je to lepkavé!“ zvolal lišiak. „Pozri, tá nitka sa natiahla až k môjmu nosu, ale nepretrhla sa.“
Hanka to so záujmom sledovala. „Takže to nie je voda. Voda by kvapla a hotovo. Toto je husté. A vonia to presne ako ten strom, len stokrát silnejšie.“
Vtom si všimli, že nie sú jediní, koho rana na strome zaujíma. Z trávy vyliezol malý, tmavý chrobáčik s tvrdým pancierom. Bol to Vrták, známy lesný nezbedník, ktorý rád vŕtal chodbičky tam, kde nemal.
„Aha, čerstvé drevo!“ zabzučal Vrták a zamieril priamo k odhalenej rane, kde sa konár zlomil. „Tam vnútri bude mäkké a šťavnaté jedlo! Mňam!“
„Nie! Zničíš ten strom!“ skríkla Hanka a chcela po ňom hodiť šišku, ale Vrták bol rýchly. Rozbehol sa priamo k praskline.
A vtedy sa to stalo.
Vrták sa dotkol zlatistej mláky. Jedna noha sa mu prilepila. Chcel ju vytiahnuť a zaprel sa druhou nohou, ale aj tá sa prilepila. Čím viac sa hýbal, tým viac ho lepkavá hmota držala.
„Pomoc! To drží ako kliešť!“ kričal chrobáčik, márne mávajúc tykadlami.
„Vidíš to?“ šepol Filip. „Tá lepkavá vec strom bráni! Funguje to ako pasca na hradbách.“
Zrazu sa ozvalo rázne klopanie. Klop-klop-klop!
Na kmeň zosadol pán doktor Ďateľ. Mal na hlave červenú čiapočku z pierok a vyzeral veľmi múdro. Pozrel sa na deti, potom na uväzneného chrobáka a nakoniec na zlatisté kvapky.
„Vynikajúco!“ pokýval hlavou doktor Ďateľ. „Strom si poradil sám.“
„Pán doktor,“ spýtala sa Hanka, „čo je to za zázračné lepidlo? A prečo ho strom vyrába práve teraz?“
Doktor Ďateľ si napravil krídla a poučne zdvihol zobák. „To, čo vidíte, milí moji, sa volá živica. Je to super-zbraň ihličnatých stromov. Predstavte si to takto – keď si vy odriete koleno, čo sa stane?“
„Tečie nám krv,“ povedal Filip.
„A potom?“ pýtal sa ďateľ.
„Potom sa tam spraví chrasta. Taká tvrdá, hnedá,“ doplnila Hanka.
„Presne tak!“ zvolal doktor Ďateľ. „A živica je pre strom niečo ako krv, náplasť a liek v jednom. Keď sa zlomil konár, strom sa zľakol, že by sa mu do rany dostali baktérie, huby alebo takíto nezbední chrobáci ako Vrták. Tak začal rýchlo pumpovať túto lepkavú miazgu von.“
„Takže to nie sú slzy smútku?“ uistila sa Hanka.
„Kdeže! Sú to slzy sily!“ zasmial sa ďateľ. „Živica urobí tri dôležité veci. Počítajte so mnou.“
Doktor Ďateľ ťukol zobákom do kmeňa pri každom bode:
„Po prvé: Zalepí ranu, aby strom nevyschol. Funguje ako vrchnák na fľaši.“ „Po druhé: Je taká lepkavá, že v nej uviazne každý škodca, ktorý by chcel stromu ublížiť. Vidíte Vrtáka? Už sa ani nepohne.“ „Po tretie: Obsahuje látky, ktoré ničia choroby. Je to ako keď vám mamička vyčistí ranu, aby nehnisala.“
Filip obdivne hľadel na kvapkajúcu živicu. „To je geniálne! Strom je vlastne chemik, ktorý si vie vyrobiť vlastnú lekárničku.“
„Presne tak,“ prikývol Ďateľ. „Časom táto živica stvrdne na kameň a rana bude dokonale uzavretá. Strom bude žiť ďalej, silný a zdravý.“
Hanka sa pozrela na svoje labky. „Dobre, že som sa toho nedotkla. Keby som sa prilepila ako Vrták, musel by si ma odtiaľ vystrihávať, Filip!“
„Veru,“ súhlasil lišiak. „A vieš, čo mi napadlo? Že stromy sú nám podobnejšie, než sme si mysleli. Aj ony sa vedia brániť, len to robia pomaly a potichu.“
Doktor Ďateľ potom jemne zobákom vyslobodil uviaznutého chrobáka Vrtáka, ktorý bol celý od živice a už vôbec nemal chuť vŕtať do stromu. „Leť sa umyť v rannej rose a daj tomuto stromu pokoj,“ dohovoril mu. Chrobák vďačne, hoci ťažkopádne, odletel.
„Zapamätajte si,“ povedal nakoniec doktor Ďateľ, „živica je pre les veľmi vzácna. Niektorí ľudia ju zbierajú, aby z nej robili liečivé maste alebo laky na husle. Ale my ju necháme stromu, však? Potrebuje ju.“
„Jasné!“ skríkli Hanka a Filip naraz.
Od toho dňa, kedykoľvek išli okolo zraneného stromu a videli zlatisté kvapky, vedeli, že sa nedeje nič zlé. Práve naopak. Strom usilovne pracoval na svojom uzdravení.
„Vieš čo, Hanka?“ povedal Filip, keď sa vracali domov. „Dnes sme sa naučili dôležitú vec.“ „Akú?“ „Že aj keď sa niečo zlomí alebo pokazí, príroda má vždy plán, ako to opraviť. Len jej treba dať čas a pokoj.“
A čo vy, deti? Videli ste už niekedy na strome v parku lepkavú živicu? Nabudúce, keď pôjdete okolo smreku alebo borovice, skúste sa pozrieť, či nemá niekde malú „náplasť“. Ale pozor – chytať len paličkou! Živica drží na prstoch lepšie ako najsilnejšie lepidlo zo školského peračníka a umyť ju mydlom dá poriadnu prácu!
Hanka s Filipom si tľapli labkou a utekali sa hrať na lúku, zatiaľ čo Veľký smrek pokojne a ticho liečil svoju ranu pod teplým slnkom.