Na kraji veľkého, slnkom zaliateho poľa, v jednom zlatistom klase pšenice, bývalo malé zvedavé zrnko. Volalo sa Zlatko. Nebolo samo, malo tisíce kamarátov a kamarátok, ktorí sa spolu s ním pohojdávali vo vetre. Každý deň sa dívali na modrú oblohu, pili kvapky rosy a počúvali bzukot včiel.
„Čo myslíte, kam sa raz dostaneme?“ spýtal sa Zlatko jedného rána, keď sa prvé slnečné lúče dotkli poľa a premenili ho na zlatožlté more.
Jedno staršie, múdrejšie zrnko vedľa neho zašušťalo: „Hovorí sa, že nás čaká veľké dobrodružstvo. Cesta plná zmien.“
Zlatko si predstavoval, ako poletí s vetrom ako semienko púpavy alebo sa stane potravou pre malého poľného myšiaka. Ale jeho osud mal byť oveľa zaujímavejší.
Jedného dňa sa na horizonte objavil obrovský červený stroj. Hučal a pomaly sa blížil. Niektoré zrnká sa trochu báli, ale Zlatko bolo plné vzrušenia. „Čo to je?“ šepkal. Stroj sa priblížil a Zlatko zistilo, že to nebol strašiak, ale veľký pomocník. Jemne oddelil klasy od stebiel a všetky zrnká, vrátane Zlatka, sa ocitli v jeho bruchu. Bol to taký štekliaci kolotoč! Všade okolo voňala slama a čerstvo zozbieraná úroda.
Cesta netrvala dlho. Stroj vysypal všetky zrnká na jedno veľké miesto, kde ich čakalo čistenie a triedenie. Zlatko sa rozlúčil so svojimi kamarátmi z poľa, no hneď si našiel nových. Všetci spolu čakali, čo bude ďalej.
Čoskoro ich naložili do veľkých vriec a odviezli na miesto, ktorému sa hovorilo mlyn. Vo vnútri to voňalo drevom a zvláštnym, nasladlým prachom. Zlatko počulo rytmické klopanie a dunenie. „Čo sa tu deje?“ čudoval sa nahlas.
Z vreca ho vysypali na pohyblivý pás, ktorý ho niesol k dvom obrovským kamenným kolesám. Tie sa pomaly, ale silno otáčali jedno o druhé. Zlatko sa trochu preľaklo, ale potom si všimlo, že zrnká, ktoré vošli medzi kolesá, sa na druhej strane menili na niečo úplne iné.
„Aha! To je tá zmena!“ zvolal Zlatko. S odvahou sa nechal uniesť prúdom a vkĺzol medzi kamene. Nebolelo to. Bol to len okamih, krátky tlak, a zrazu... Zlatko už nebolo pevné, guľaté zrnko. Stala sa z neho tisícina malého, jemného bieleho prášku. Spojil sa s ostatnými a spolu vytvorili hebký kopček.
„My sme teraz múka!“ zvolal jeden prášok vedľa neho. Zlatko sa rozhliadlo. Všetci jeho kamaráti sa premenili. Boli teraz spolu, ako jedna veľká rodina. Zistil, že aj keď je malinký kúsok múky, stále je to on, Zlatko. Len v novej podobe.
Z mlyna putovala múka vo veľkom papierovom vreci až do pekárne. To bolo miesto plné úžasných vôní! Vo vzduchu sa miešala vôňa sladkého korenia, vanilky a niečoho teplého, domáceho. Privítal ich pán pekár, veselý muž s fúzmi bielymi od múky. Volali ho Majster Kôrka.
Majster Kôrka vysypal múku do veľkej misy. Zlatko a jeho kamaráti sa zrazu ocitli v bielom údolí. „A čo teraz?“ premýšľali.
Najprv prišlo veselé šplechnutie. Pán pekár prilial do misy teplú vodu. „Jéj, kúpeme sa!“ smiali sa prášky múky. Voda ich všetkých spojila a zmenili sa na lepkavú hmotu.
Potom Majster Kôrka pridal štipku soli. „Aby sme mali tú správnu chuť,“ zamrmlal si popod fúzy.
A nakoniec prišlo to najväčšie prekvapenie. Do misy pridal niečo, čo vyzeralo ako sivasté blato. „Toto sú kvasnice,“ vysvetlil pán pekár akoby počul ich tiché otázky. „To sú moji malí pomocníci. Sú to živé organizmy, veľmi maličké, ktoré zjedia trochu cukru z múky a na oplátku vyfúknu do cesta bublinky vzduchu. Vďaka nim bude chlebík mäkký a nadýchaný.“
Zlatko fascinovane sledovalo, ako sa všetko spája. Majster Kôrka začal cesto miesiť. Prevaľoval ho, stláčal a naťahoval. Pre Zlatka a ostatných to bola parádna gymnastika. Cítili, ako sa stávajú jedným pevným, no pružným celkom.
„Teraz si trochu oddýchnite,“ povedal pán pekár a prikryl misu čistou utierkou. Položil ju na teplé miesto blízko pece. Zlatko cítilo, ako sa vnútri cesta niečo deje. Malí pomocníci, kvasnice, sa pustili do práce. Cesto sa potichu, pomaličky začalo dvíhať. Rástlo a rástlo, až bolo dvakrát také veľké! Bolo plné drobných vzduchových bubliniek.
„Funguje to! Nafukujeme sa ako balón!“ tešil sa Zlatko.
Keď bolo cesto správne vykysnuté, Majster Kôrka ho vybral, ešte raz jemne premiesil a vytvaroval z neho krásny oválny bochník. Položil ho na plech a ostrou žiletkou doň spravil niekoľko zárezov, aby mohla unikať para.
„A teraz, veľké finále!“ vyhlásil a otvoril dvierka na obrovskej peci. Zvnútra sálalo silné teplo. Pre Zlatka to bola ako vstup do horúcej, no príjemnej jaskyne. Cítil, ako sa povrch cesta mení. Teplo začalo piecť kôrku do zlatista a vnútro sa spevňovalo. Vôňa, ktorá sa šírila pekárňou, bola neodolateľná.
Počas pečenia sa Zlatko a všetky ostatné časti cesta definitívne spojili do jedného celku. Zlatko si spomenulo na svoju cestu. Z malého zrnka na slnečnom poli, cez hlučný kombajn a dunivý mlyn, až po teplé ruky pekára a horúcu pec. Každý krok bol dôležitý.
Keď Majster Kôrka vybral chlieb z pece, ten nádherne voňal a jeho kôrka pri poklepaní prstom znela duto a chrumkavo. Nechal ho vychladnúť na mriežke.
Zlatko, teraz už ako súčasť voňavého chleba, sa cez okno pekárne díval na ulicu. Jeho veľké dobrodružstvo sa blížilo k záveru. Splnil svoj sen. Z malého zrnka sa stalo niečo veľké a užitočné, čo prinesie radosť a zasýti.
Čoskoro do pekárne vošla mamička s malým dievčatkom. Dievčatko ukázalo prstom presne na jeho bochník. „Mami, tento! Tento vonia ako slnko a leto na dedine!“
A v tej chvíli Zlatko vedelo, že jeho dlhá cesta mala zmysel.
Čo myslíte, deti? Keď si nabudúce odhryznete z krajca chleba, spomeniete si na malého Zlatka a jeho veľké dobrodružstvo z poľa až na váš stôl? Skúste s pomocou rodičov zobrať trochu múky a zmiešať ju s vodou. Uvidíte, ako sa z prášku stane lepkavé cesto. To je len začiatok kúzla, ktoré Zlatko zažilo.