Na malej loďke menom Morská Vlnka sa plavil malý námorník Filip. Miloval šum mora, slaný vietor vo vlasoch a pocit, keď mohol sám držať drevené kormidlo. Jeho kapitán Hektor, starý morský vlk s dobrotivými očami a bradou bielou ako morská pena, ho učil všetko, čo vedel.
„Dnes bude pokojná noc, Filip,“ povedal kapitán a ukázal na oblohu, kde sa pomaly rozsvecovali prvé hviezdy. „Ja si idem dolu do kajuty pripraviť teplý čaj. Dávaj pozor na kurz a drž sa blízko nášho prístavu.“
Filip pyšne prikývol. Držal kormidlo pevne a sledoval svetlá na pobreží. Voda jemne špliechala o boky loďky a na hladine sa odrážali tisíce trblietavých bodiek. Zrazu zbadal niečo úžasné. Tesne pod hladinou plávala rybka, ktorá svietila ako malá lampička! Filip od úžasu otvoril ústa.
„Jéj! Pozri sa na to!“ zašepkal, hoci kapitán ho nemohol počuť. Zvedavosť bola silnejšia ako poslušnosť. Jemne pootočil kormidlom a nasledoval blikajúce svetielko. Rybka plávala sem a tam, akoby sa s ním hrala na naháňačku. Filip sa smial a točil kormidlom raz doprava, raz doľava. Úplne zabudol na kapitánove slová a svetlá prístavu.
Keď sa rybka napokon ponorila do hlbín a zmizla, Filip sa s úsmevom obzrel. Ale úsmev mu zamrzol na perách. Svetlá prístavu boli preč. Okolo neho bola len nekonečná, zamatová tma a tiché, monotónne šumenie mora. Cítil, ako mu srdiečko začalo biť rýchlejšie. Bol sám. Stratil sa.
„Kapitán!“ zakričal do tmy, no odpovedal mu len vietor. Skúsil zatočiť loďkou späť, ale nevedel kam. Všetky smery vyzerali rovnako. Sadol si na dlážku loďky a hlavu si schoval do dlaní. Cítil sa malý a bezradný.
Vtom začul známy zvuk. Tiché pískanie melódie, ktorú si kapitán Hektor vždy pískal. Filip zdvihol hlavu a v diaľke uvidel maličké svetlo lampáša. Bola to kapitánova záchranná loďka! O chvíľu už bol Hektor pri ňom.
„Vidím, že si sa vybral na vlastný nočný prieskum,“ povedal kapitán pokojným hlasom. Nebol nahnevaný. Len si sadol vedľa Filipa a pohladil ho po vlasoch. „To sa stane každému námorníkovi, že na chvíľu zíde z cesty. Dôležité je vedieť, ako sa vrátiť.“
„Ale ja neviem,“ zašepkal Filip. „Všade je len tma a voda.“
„Nie tak celkom,“ usmial sa kapitán a ukázal prstom hore. „Pozri sa. More síce nemá žiadne značky, ale obloha ich má milióny. Len sa treba naučiť v nich čítať. Tomu sa hovorí navigácia podľa hviezd.“
Filip sa pozrel na nočnú oblohu. Bola posiata hviezdami, ale pre neho to bola len kopa svietiacich bodiek. „Ako v tom môžem niečo prečítať?“
„Začneme s niečím jednoduchým,“ povedal kapitán. „Nájdi mi na oblohe veľký vozík. Vyzerá trochu ako panvica alebo fúrik. Sedem veľmi jasných hviezd.“
Filip zaklonil hlavu a pátral. Chvíľu mu to trvalo, ale potom ich zbadal. Štyri hviezdy tvorili akoby korbu vozíka a tri za nimi jeho rúčku. „Mám ho! Vidím ho!“ zvolal nadšene.
„Výborne!“ pochválil ho kapitán. „To je súhvezdie Veľký voz. A teraz príde ten najdôležitejší trik. Pozri sa na tie dve zadné hviezdy vozíka, tie, ktoré sú najďalej od rúčky.“
Filip prikývol.
„Teraz si predstav, že medzi nimi nakreslíš rovnú čiaru a predlžiš ju päťkrát smerom nahor. Čo tam vidíš?“
Filip privrel oči, prstom si v duchu nakreslil čiaru a predlžoval ju... až narazil na jednu hviezdu, ktorá svietila o niečo jasnejšie ako ostatné v okolí. Nebola najjasnejšia na celej oblohe, ale stála tam tak osamelo a dôležito.
„Je tam hviezda!“ vyhŕkol. „Čaká presne na konci tej čiary!“
„Presne tak,“ usmial sa kapitán Hektor. „To je Polárka. Najdôležitejšia hviezda pre všetkých námorníkov na severnej pologuli. Vieš prečo?“
Filip pokrútil hlavou.
„Pretože sa ako jediná takmer vôbec nehýbe. Kým sa všetky ostatné súhvezdia počas noci otáčajú okolo nej, ona zostáva na svojom mieste. A vždy ukazuje presne na sever.“ Kapitán prstom ukázal smerom k Polárke. „Tam, kde je Polárka, je sever.“
Filipovi sa rozžiarili oči. „Sever! Takže keď viem, kde je sever...“
„...tak vieš, kde sú aj ostatné svetové strany,“ dokončil za neho kapitán. „Za tvojím chrbtom je juh, po pravej ruke máš východ a po ľavej západ. Náš prístav je odtiaľto presne na juhu. Ktorým smerom teda poplávame?“
Filip sa na chvíľu zamyslel. Postavil sa, otočil sa Polárke chrbtom a s istotou ukázal pred seba. „Týmto smerom!“
„Správne, môj malý navigátor!“ zasmial sa kapitán. „Teraz chyť kormidlo a ukáž mi cestu domov. S Polárkou za chrbtom sa už nemôžeš stratiť.“
Filip s novou odvahou chytil kormidlo. Občas sa pozrel hore, aby sa uistil, že vidí Veľký voz a podľa neho aj Polárku. Loďka sa pohla správnym smerom. Už sa nebál. Cítil sa silný a múdry.
„A čo ak by som Veľký voz nevidel? Čo ak by bol za mrakmi?“ spýtal sa po chvíli.
„Dobrá otázka,“ odvetil kapitán. „Na druhej strane od Polárky je ďalšie súhvezdie, ktoré vyzerá ako veľké písmeno W. Volá sa Kasiopeja. Aj tá ti pomôže nájsť Polárku. Príroda nám vždy dáva viacero spôsobov, ako nájsť správnu cestu.“
Po chvíli plavby sa na horizonte objavilo slabé žmurkanie. Boli to svetlá prístavu! Filip od radosti vykríkol. Dokázal to! Sám našiel cestu domov.
Keď bezpečne zakotvili, kapitán Hektor uvaril sľúbený čaj a obaja sedeli v teplej kajute. „Dnes si sa nestratil, Filip,“ povedal kapitán a podal mu hrnček s voňavým nápojom. „Dnes si sa naučil, ako nájsť cestu. To je veľký rozdiel.“
Filip sa usmial. Z okna videl kúsok nočnej oblohy a presne vedel, kde hľadať svojich nových kamarátov – Veľký voz a vernú Polárku.
Čo poviete, deti? Skúsite si aj vy dnes večer s rodičmi nájsť na oblohe veľký vozík? Možno s jeho pomocou objavíte aj vy tú najdôležitejšiu hviezdu všetkých námorníkov.