„Ach, to je nuda! Kedy už bude obed?“ zastonal Jakub a zvalil sa na starý koberec v dielni dedka Filipa. Vzduch tu voňal po dreve, troške strojového oleja a tajomstvách. Všade naokolo tikali, cinkali a potichu bzučali desiatky hodín. Veľké, malé, nástenné aj vreckové.
„Obed bude presne o dvanástej,“ usmial sa dedko Filip spoza stola plného malých skrutiek a koliesok. Neodlepil oči od hodiniek, ktoré práve opravoval. Mal na oku zvláštne okrúhle sklíčko, ktoré všetko zväčšovalo.
„Ale dvanásť je ešte ďaleko!“ pridala sa Eliška, ktorá si prezerala veľké kyvadlové hodiny v rohu. Ich dlhé kyvadlo sa pomaly hojdalo zo strany na stranu. Tik-tak, tik-tak. „Prečo ten čas ide tak pomaly?“
Dedko si zložil svoje hodinárske okuliare a pozrel sa na vnúčatá. Oči sa mu smiali. „Čas ide stále rovnako rýchlo, deti moje. Len my ho niekedy vnímame inak. Viete, čo je vlastne čas?“
Jakub sa zamyslel. „To je, keď sa ručička na hodinách pohne?“
„Presne tak! Ale čo keď kedysi ľudia žiadne hodiny nemali? Čo myslíte, ako vedeli, kedy majú vstať alebo kedy si dať obed?“
Eliška pokrútila hlavou. „Neviem. Možno im škvŕkalo v bruchu?“
Dedko Filip sa schuti zasmial. „Aj to je dobrý signál! Ale mali oveľa väčšieho pomocníka. Najväčšie hodiny, aké si len viete predstaviť. Slnko!“
Vstal a pokynul im, aby išli za ním von na dvor. Slniečko svietilo a na tráve sa trblietali kvapky rannej rosy.
„Pozrite,“ ukázal dedko. „Postavíme sa sem a uvidíme, ako fungujú slnečné hodiny. Potrebujeme len jeden dlhý rovný konárik.“
Jakub hneď pobehol k blízkemu kríku a našiel ten najrovnejší. Dedko ho zapichol kolmo do zeme uprostred dvora.
„Aha! Konárik má tieň!“ zvolala Eliška a ukázala na tmavú čiaru na tráve.
„Výborne, Eliška! A teraz si všimnite, kam ten tieň ukazuje,“ povedal dedko a položil ku koncu tieňa malý kamienok. „Teraz je deväť hodín. O chvíľu sa vrátime a uvidíme, čo sa stalo.“
Vošli dnu a dedko im ukázal starú drevenú truhlicu. Otvoril ju a deti zvedavo nakukli dnu. Ležali tam zvláštne predmety. Drevené hodiny bez ručičiek, len s dierkami, a sklené banky spojené úzkym hrdlom, plné jemného piesku.
„A toto sú presýpacie hodiny,“ vysvetlil dedko a vzal jednu sklenú banku do ruky. Otočil ju. Jemnulinký zlatistý piesok sa začal úzkym otvorom sypať z hornej časti do spodnej. Šušťalo to ako tichý dážď.
„To je pekné!“ zašepkala Eliška a sledovala padajúce zrnká.
„Každé zrnko je ako malá chvíľka. Keď sa presype všetok piesok, uplynul nejaký čas. Napríklad jedna minúta alebo päť minút. Závisí to od toho, koľko piesku v hodinách je a aký úzky je otvor, ktorým sa sype,“ vysvetľoval dedko. „Skúsime si vyrobiť vlastné?“
„Áno!“ skríkli obaja naraz.
S pomocou dedka Filipa si zobrali dve prázdne plastové fľaše. Dedko im opatrne urobil do vrchnákov malé dierky. Potom do jednej fľaše nasypali soľ z kuchyne, pretože bola jemná ako piesok.
„Koľko jej tam dáme?“ spýtal sa Jakub a chcel nasypať plnú fľašu.
„Počkaj, toto je náš prvý pokus. Čo ak to bude trvať príliš dlho? Alebo príliš krátko?“ usmiala sa Eliška. „Musíme to vyskúšať.“
Nasypali trochu soli, fľaše spojili vrchnákmi k sebe a poriadne ich oblepili lepiacou páskou. Jakub ich slávnostne otočil. Soľ sa začala sypať. Dedko sa pozrel na svoje moderné hodinky s ciferníkom a stopkami.
„Stopky štart!“ zahlásil a stlačil malé tlačidlo.
Pozorne sledovali, ako sa spodná fľaša plní. Trvalo to len chvíľočku. „Stop!“ zakričal dedko. „Presne dvanásť sekúnd. To je dosť rýchlo, však?“
„Nevyšlo to!“ povzdychol si Jakub.
„Ale kdeže!“ potešil sa dedko. „Práveže vyšlo! Teraz vieme, ako to nerobiť. Vieme, že soli musíme pridať oveľa viac, ak chceme namerať celú minútu. Skúsite to znova?“
A tak deti pridali viac soli. Druhý pokus trval tridsaťpäť sekúnd. Stále málo. Až na tretí pokus sa im podarilo nasypať toľko soli, že sa presýpala takmer presne minútu! Boli na seba pyšní. Mali svoje vlastné hodiny, ktoré merali jednu minútu.
„Poďme sa pozrieť na náš tieň!“ spomenula si Eliška.
Vybehli von. Tieň konárika bol na úplne inom mieste! Bol kratší a posunutý viac doprava. Dedko položil k jeho koncu ďalší kamienok. „Vidíte? Slnko sa na oblohe posunulo a tieň sa pohol s ním. Starí ľudia si takto označili celý kruh okolo palice a vedeli, koľko je hodín,“ vysvetlil dedko.
„Ale čo keď je zamračené alebo v noci?“ spýtal sa Jakub. To bola múdra otázka.
„Presne tak! Preto slnečné hodiny nefungovali stále. A presýpacie hodiny bolo treba stále otáčať. Preto ľudia vymýšľali stále lepšie a lepšie stroje na meranie času.“
Vrátili sa do dielne. Dedko Filip vzal zo steny veľké drevené hodiny s priehľadným krytom. Deti sa nahli bližšie. Videli veľa malých aj veľkých ozubených koliesok, ktoré do seba presne zapadali.
„Pozrite,“ ukázal dedko na najtenšiu a najrýchlejšiu ručičku. „Toto je sekundová ručička. Keď obehne celý ciferník, prejde šesťdesiat malých dielikov. Viete, koľko je šesťdesiat sekúnd?“
„Minúta!“ vyhŕkla Eliška, lebo si spomenula na ich soľné hodiny.
„Správne! A keď sa táto dlhšia, minútová ručička, pohne šesťdesiatkrát, prejde jedna hodina. A wtedy sa pohne táto krátka, hodinová ručička, o jeden dielik ďalej.“
Jakub fascinovane sledoval, ako sa jedno koliesko otáča a poháňa druhé, to tretie a tak ďalej. Bol to dokonalý tanec. Všetko malo svoje miesto a svoj význam. Každé tiknutie bol jeden malý pohyb, jedna sekunda.
„Aha! Takže čas sú vlastne pospájané sekundy, minúty a hodiny!“ pochopil Jakub. „A vďaka nim vieme, kedy pôjdeme na obed!“
Zrazu sa z rohu ozvalo hlasné BIM-BAM! BIM-BAM! Veľké kyvadlové hodiny odbíjali. Jakub a Eliška začali počítať údery. Jeden, dva, tri... až po dvanásť.
Dedko Filip sa usmial. „Čo myslíte, deti, koľko je hodín?“
„Dvanásť! Je čas na obed!“ skríkli radostne.
Už sa im nezdalo, že čas išiel pomaly. Celé dopoludnie objavovali jeho tajomstvá a ani si nevšimli, ako rýchlo ubehlo. Pri obede si Jakub položil vedľa taniera ich vlastné soľné hodiny a povedal: „Zmeriam, za ako dlho zjem polievku.“
Eliška sa zasmiala. „A ja si zajtra ráno nakreslím na papier slnečné hodiny a budem si zapisovať, čo som robila o deviatej, desiatej a jedenástej.“
Dedko Filip bol na ne hrdý. Nielenže sa naučili, ako sa meria čas, ale aj to, aké dôležité je vedieť si ho pekne zorganizovať.
A čo vy, deti? Skúsite si s pomocou rodičov postaviť jednoduché slnečné hodiny na dvore alebo na balkóne? Stačí vám na to len palička, plastelína, aby stála, a slnečný deň! Uvidíte, ako sa tieň bude pomaličky hýbať.