„Au! To teda zabolelo!“ zvolal Jakub a chytil sa za pravé predlaktie. Ešte pred chvíľou sa hral na najšikovnejšiu opicu v celom parku, rúčkoval po preliezačke a smial sa na plné hrdlo. Stačil však jeden nepozorný hmat, ruka sa šmykla a – bác! Jakub pristál v mäkkej tráve, ale ruka ho nepekne zabolela.
Nebolo to však nič, čo by statočný chlapec a jeho mama nezvládli. O chvíľu už sedeli u pani doktorky, ktorá mala na očiach veľké okuliare a na tvári milý úsmev.
„Tak sa na to pozrieme, Jakub,“ povedala a zapla prístroj, ktorý vyzeral ako obrovský fotoaparát. „Toto je röntgen. Urobí nám fotku tvojej kosti, hoci je schovaná hlboko pod kožou. Čo myslíš, uvidíme tam poklad?“
Jakub pokrútil hlavou. „Asi nie. Iba kosť.“
Cvak! Obrazovka sa rozsvietila. Pani doktorka ukázala prstom na tenkú čiaru, ktorá prechádzala cez bielu kosť na obrázku.
„Vidíš to? Tvoja kosť má malú prasklinu. Je to ako keď sa zlomí suchá vetvička. Ale neboj sa, tvoje telo je tá najúžasnejšia továreň na svete. Máš v sebe malých opravárov, ktorí už teraz, v tejto sekunde, začínajú pracovať.“
Jakub sa zadíval na svoju ruku. Nič nevidel, len kožu a začínajúci opuch. Ale hlboko vo vnútri, v mikrosvete, ktorý je menší ako zrnko prachu, sa práve rozozvučali sirény.
„Poplach! Poplach v sektore Predlaktie!“ zvolal hlavný stavbyvedúci Osty.
Osty nebol obyčajný stavbár. Bol to osteoblast – malá, usilovná bunka, ktorá mala na starosti stavbu kostí. Na hlave mal pomyselnú žltú prilbu a v ruke držal plány na najpevnejší most na svete. Okolo neho pobehovali stovky jeho kamarátov, ďalších osteoblastov. Všetci sa náhlili k miestu, kde sa kosť zlomila. V ich svete to vyzeralo ako obrovská priepasť, ktorá rozdelila Bielu horu na dve polovice.
„Situácia je vážna, kolegovia!“ zakričal Osty, aby prekričal hluk prúdiacej krvi. „Máme tu prerušené spojenie. Musíme postaviť nový most a spojiť oba brehy. Máme na to dosť materiálu?“
Pribehla k nemu kolegyňa, staviteľka Jeluška. „Zatiaľ nie, šéfe! Najprv tu musia upratať čistiace čaty. Je tu veľa neporiadku po náraze.“
A naozaj. Prvé hodiny po úraze nepatrili stavbárom, ale upratovačom. Iné bunky usilovne odpratávali poškodené kúsky, aby mali Osty a jeho tím čisté stavenisko.
Jakub medzitým dostal na ruku ťažkú bielu sadru. Pani doktorka mu vysvetlila: „Táto sadra je ako lešenie na dome. Drží ruku pevne, aby sa ani nepohla, kým tvoji vnútorní opravári pracujú. Nesmieš ju namočiť a hlavne – žiadne škrabkanie ceruzkou pod ňou!“
Doma si Jakub ľahol do postele a pozeral na strop. „Čo asi robia tí malí opravári teraz?“ pýtal sa sám seba.
V jeho ruke to práve začínalo byť napínavé. Osty zavelil do útoku.
„Dobre, tím! Čisto už máme. Teraz potrebujeme natiahnuť siete! Pustite lepiace stroje!“
Osteoblasty začali vylučovať špeciálnu látku. Volá sa kolagén. Predstavte si to ako milióny malých, pružných gumičiek, ktoré stavitelia prehadzovali z jednej strany priepasti na druhú. Tieto vlákna sa prepletali, motali a vytvárali hustú sieť. Nebola ešte tvrdá ako kameň, bola skôr mäkká a pružná, ako žuvačka.
„Výborne!“ pochválil ich Osty, keď si utieral pot z čela (ak by bunky mali čelo). „Máme mäkký most. Ale toto neudrží Jakubovu ruku, keď bude chcieť zdvihnúť školskú tašku. Čo nám chýba, Jeluška?“
Jeluška sa pozrela do tabuľky. „Chýba nám tvrdosť! Potrebujeme minerály. Potrebujeme vápnik a fosfor! Bez nich to stvrdne asi tak, ako puding.“
Osty sa zamyslel. „Hmm, a odkiaľ ich vezmeme?“
Vtom sa celým telom ozvalo žblnknutie. Jakub práve v kuchyni dopil veľký pohár mlieka a zjedol jogurt.
„Zásielka je tu!“ zvolali osteoblasty radostne. Krv, ktorá prúdi telom ako rýchla rieka, im priniesla presne to, čo potrebovali – vápnik.
„Chyťte tie biele tehličky!“ kričal Osty a dirigoval prácu. „Každú tehličku vápnika musíte pevne prilepiť na našu kolagénovú sieť. Musí to byť tvrdé ako skala!“
Stavitelia pracovali dňa i noc. Nespali, nechodili na prestávky. Postupne, kúsok po kúsku, ukladali minerály do mäkkej siete. To, čo bolo predtým len mäkkým spojením, sa začalo meniť na skutočnú, tvrdú kosť.
Jakuba ruka pod sadrou občas zasvrbela.
„Mami, svrbi ma to!“ sťažoval sa.
Mama sa usmiala: „To je dobré znamenie. To znamená, že sa tam niečo deje. Tvoji stavitelia asi práve betónujú a trochu sa pri tom práši.“
Mama mala pravdu. Osty a Jeluška práve dokončovali najdôležitejšiu časť. Nová kosť, ktorú vytvorili, bola trochu hrboľatá a väčšia než tá pôvodná, ale bola pevná. Vlastne, v mieste, kde ju opravili, bola teraz ešte silnejšia než kedykoľvek predtým.
„Ešte posledné úpravy,“ mrmlal Osty a kontroloval pevnosť. Poklepal po novej kosti svojim kladivkom. Cink-cink! Znelo to jasne a tvrdo. Žiadne duté zvuky.
„Myslím, že sme hotoví,“ vyhlásil hrdo. „Most je opravený. Priepasť zmizla.“
Prešlo niekoľko týždňov. Jakub sedel v ordinácii a čakal na veľkú chvíľu. Lekár zobral špeciálnu pílku, ktorá len bzučala a vibrovala, ale vôbec neškriabala kožu. Bzzzzzt! Sadra sa rozpadla na dve polovice.
Jakub opatrne pohol rukou. Bola trochu chudšia a bledá, ale keď ňou zatočil, nič nebolelo.
„Páni!“ vydýchol Jakub. „Je ako nová.“
„Vlastne je ešte lepšia,“ žmurkla lekárka. „V mieste zlomeniny ti telo vytvorilo extra pevnú záplatu. Tvoji malí stavitelia odviedli skvelú prácu. Ale vieš, čo potrebujú teraz?“
Jakub sa zamyslel. Čo by asi potreboval on po ťažkej práci?
„Dovolenku?“
„No, tak trochu,“ zasmiala sa lekárka. „Potrebujú pohyb. Musíš ruku pomaly rozcvičiť, aby vedeli, že ich práca funguje a kosť má byť stále pevná. Kosť totiž potrebuje záťaž, aby vedela, že má ostať tvrdá. Ak by si len ležal, stavitelia by zleniveli.“
Jakub prikývol. Cestou domov si v duchu predstavoval Ostyho a jeho tím, ako si dávajú ,,ťapnutie“ a stierajú si pot z čela.
„Ďakujem, kamoši,“ pošepkal svojej ruke.
Od toho dňa vedel, že aj keď sa niečo pokazí alebo zlomí, s trochou času, trpezlivosti a správnej výživy sa to dá opraviť. A hoci bol na preliezačkách stále odvážny, dával si už oveľa väčší pozor, aby Osty nemusel znova vyhlasovať poplach. Predsa len, aj kostní stavitelia si zaslúžia oddych.
„Mami?“ opýtal sa Jakub večer pri večeri, keď chrúmal kúsok tvrdého syra.
„Áno, Jakubko?“
„Myslíš, že keď zjem tento syr, posielam tým staviteľom v mojej ruke tehly na spevnenie hradu?“
„Presne tak,“ prikývla mama. „Vápnik v syre je ten najlepší stavebný materiál. Bez neho by Osty nemal z čoho stavať.“
Jakub sa usmial a s chuťou sa zahryzol. Vedel, že v jeho tele sa deje veľké dobrodružstvo, aj keď on len pokojne sedí za stolom. A to bolo na tom to najzaujímavejšie.