Malý polárny medvedík Belo mrzuto zafrflal a prevalil sa na druhý bok. Sneh pod ním príjemne chladil, no aj tak nevedel zaspať. Otvoril jedno očko a zamračil sa. Vonku bolo stále jasné svetlo. Zlatisté slnečné lúče sa odrážali od nekonečnej bielej pláne a trblietali sa na ľadových kryhách ako milióny diamantov. Bolo to krásne, ale Belo bol unavený.
„Mami,“ zamrmlal a štuchol labkou do veľkej medvedice, ktorá driemala vedľa neho. „Prečo to slnko už nejde spať? Celý deň sa hráme a ja chcem, aby už bola noc a tma.“
Mama medvedica otvorila jedno múdre oko a usmiala sa. Pohladila Bela po huňatej hlave. „Ale, môj malý zvedavec. Pamätáš si ešte na dlhú a tmavú zimu? Vtedy si sa pre zmenu pýtal, kedy už slniečko konečne vyjde von.“
Belo prikývol. Pamätal si. Dlhé týždne tmy, keď sa iba hrali v jaskyni alebo pozorovali polárnu žiaru tancujúcu na oblohe. „Áno, pamätám. Ale prečo je to tak? Prečo je buď stále svetlo, alebo stále tma?“
„To je výborná otázka,“ pochválila ho mama. „Je to jedno z najväčších tajomstiev našej planéty. Nechceš ho so mnou odhaliť? Nebudeme o tom len hovoriť, my si to ukážeme.“
Belove očká sa okamžite rozžiarili zvedavosťou. Na spánok hneď zabudol. „Ukážeme? Ako?“
„Poď so mnou do našej hlavnej komory,“ povedala mama a postavila sa. Belo vyskočil a zvedavo cupital za ňou do najväčšej časti ich snehového domova.
Mama medvedica tam mala odložené svoje poklady. Z jednej škáry vytiahla veľkú guľatú lampu na olej, ktorú používali počas tmavej zimy. Z druhej vykotúľala krásny, oranžový pomaranč, ktorý jej minule priniesol kamarát mrož z ďalekej cesty.
„Tak, predstav si,“ začala mama slávnostne, „že táto lampa je naše obrovské, horúce Slnko.“ Zapálila knôt a jaskyňu zalialo teplé, žlté svetlo. „A tento pomaranč... to je naša Zem. Planéta, na ktorej žijeme.“
Belo s úžasom pozeral. „My žijeme na pomaranči?“
Mama sa zasmiala. „Nie tak celkom, ale je rovnako guľatá. Pozri, tu hore, na tomto malom výstupku, tam sme my. To je severný pól.“ Pazúrikom jemne označila vrch pomaranča. Potom ho chytila medzi laby a začala ho pomaly otáčať okolo jeho vlastnej osi. „Vidíš? Naša Zem sa stále točí. Keď je náš kúsok Zeme otočený k Slnku, máme deň.“ Ukázala, ako svetlo lampy dopadá na označené miesto. „A keď sa otočíme preč od Slnka, máme noc.“ Otočila pomaranč tak, že značka sa ocitla v tieni.
„Aha!“ zvolal Belo. „Tak prečo sa nám to teraz neotáča do tmy?“
„Pretože to nie je všetko,“ usmiala sa mama. „Teraz prichádza to najdôležitejšie kúzlo. Naša Zem sa netočí úplne rovno. Je trošičku naklonená. Predstav si vĺčika, ktorého si púšťaš na ľade. Keď sa točí, niekedy sa tak smiešne nakloní na jednu stranu, však?“
Belo prikývol. Presne vedel, čo myslí.
„Tak presne tak je naklonená aj naša Zem. Nie je rovno, ale šikmo.“ Mama naklonila pomaranč v labách tak, aby severný pól, kde urobila značku, smeroval priamo k lampe. „A teraz to najlepšie. Zem sa nielen točí okolo seba, ale zároveň putuje po obrovskej ceste okolo Slnka. Táto cesta sa volá obežná dráha.“
Mama začala pomaly kráčať v kruhu okolo lampy a stále držala pomaranč naklonený presne tým istým smerom. Belo napäto sledoval, čo sa stane.
Keď bola mama na jednej strane lampy, severný pól na pomaranči bol úplne celý privrátený k svetlu. Mama točila pomarančom, ale označené miesto sa ani na chvíľu neschovalo do tieňa. Stále naň svietilo!
„Pozri! To je naše leto!“ zvolal Belo nadšene. „Aj keď sa Zem točí, náš domov je stále na slniečku, lebo sme k nemu naklonení!“
„Presne tak!“ prikývla mama. A pokračovala v ceste okolo lampy na druhú stranu. Pomaranč stále držala naklonený do tej istej strany v priestore. Keď sa dostala na opačný koniec kruhu, stalo sa niečo úžasné. Naklonený severný pól teraz smeroval preč od lampy.
„A teraz sa pozri,“ povedala mama a znova začala otáčať pomarančom.
Belo videl, že nech ho točila akokoľvek, označené miesto na vrchu ostávalo celý čas v tieni. Svetlo lampy sa k nemu vôbec nedostalo.
„To je zima!“ zašepkal Belo s otvorenou papuľkou. „Vtedy sme od Slnka odklonení, a preto je stále tma!“
„Učil si sa rýchlo,“ pochválila ho mama a zhasla lampu. „Nie je to kúzlo, je to len taký veľký vesmírny tanec našej Zeme okolo Slnka. A my sme jeho súčasťou. Vďaka tomuto náklonu máme letné svetlo na hranie a zimnú tmu na dlhý odpočinok.“
Belo sa túlil k mame. Už nebol mrzutý. Cítil sa múdrejší a veľmi dôležitý, lebo poznal tajomstvo dňa a noci. „Takže to slniečko vlastne nespí, len svieti na iné miesta, kým my cestujeme okolo neho, však?“
„Presne tak, môj malý objaviteľ,“ povedala mama. „A teraz už poďme spať. Aj keď je svetlo, naše telíčka si potrebujú oddýchnuť, aby mali silu na ďalšie objavy.“
Belo si ľahol, zatvoril oči a predstavoval si, ako sa ich veľká, guľatá, naklonená Zem pomaly točí a putuje okolo horúceho Slnka. A zdalo sa mu, že počuje tichú hudbu toho vesmírneho tanca.
Čo poviete, deti? Skúsite si doma s pomocou rodičov, jednou lampou a pomarančom alebo jabĺčkom zahrať takúto vesmírnu naháňačku na svetlo a tieň? Uvidíte, aké je to zábavné